Jedni ho zatracujú ako nepôvodný druh, ktorý do našich riek nepatrí. Pre druhých je to zasa vítané oživenie prázdnych revírov, či už pstruhových, lipňových alebo kaprových.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
V dnešnej dobe je zarybňovanie pstruhom dúhovým v riekach a potokoch, ktoré spadajú od štvrtého pásma ochrany nahor, už prakticky zakázané zo zákona a nasádzať sa musia len pôvodné druhy rýb. Ale má toto nariadenie všade zmysel? Niekde v nedotknutom horskom potoku, kde má potočák optimálne podmienky, to je určite správne rozhodnutie. Avšak v znečistenej, kalnej rieke pretekajúcej husto osídleným územím, kde pstruh potočný ledva prežije, to je ako siať pšenicu na neúrodnú skalu.
Rieka Sava Bohinjka.
Pýtam sa na to preto, lebo napríklad taká rieka Orava, ktorá je v 4. pásme ochrany prírody, vo svojej spodnej „lipňovej“ časti už nespĺňa kritériá, aby tu žil pôvodný pstruh potočný či lipeň. Stačí si len pozrieť koncoročné sčítanie úlovkov v MO SRZ Dolný Kubín za posledných 4 či 5 rokov a zistíme, že privlastnené úlovky lipňa sú prakticky 0 a úlovky pstruha potočného neustále klesajú. Pre porovnanie: v roku 2015 sa ulovilo v Orave obhospodarovanej MO SRZ Dolný Kubín 138 kusov pstruha potočného, ale v roku 2020 to už bolo iba 8 kusov. A pritom je tu určite väčšina rybárov, ktorí si ryby v zmysle platných zákonov aj privlastňujú. Namieste je otázka, načo sa lipňom zarybňuje takýto revír – samozrejme, z peňazí nás rybárov – keď osoh z toho nemáme žiadny, a to sa okrem iného zdvihla miera lipňa na 40 cm. Nie je to dobré ani vo fungujúcom CHAP v Dolnom Kubíne, kde je raritou uloviť lipňa nad 35 cm. Pritom mnohí hospodári si situáciu uvedomujú, ale podľa zlého zákona aj takýto „lipňový“ revír musia zarybňovať povinným množstvom lipňa aj potočáka napriek tomu, že v rieke hynie a neudrží sa. Aký zmysel má toto mrhanie financiami?
Dúhak 63 cm z CHAP Váh v Bešeňovej.
Riešením by bolo buď prijať opatrenia pre zvýšenie čistoty samotných riek, aby naďalej spĺňali normy pre život pôvodných druhov, čo už ale nemusí byť v dnešnej dobe všade možné. Alebo v riekach, kde sa už nedajú navrátiť podmienky pre život pôvodných druhov, prehodnotiť, či má ešte zmysel takýto tok zarybňovať pôvodnými druhmi a či by nebolo lepšie takýto tok zarybňovať viacej práve pstruhom dúhovým, ktorý je odolnejší vzhľadom na kvalitu vody. Ale to by nesmel platiť nezmyselný zákon o zákaze zarybňovania nepôvodnými druhmi v 4. stupni ochrany prírody. Netvrdím, že sa to nedá riešiť možno aj nejako inak, lenže – ako? Poďme s týmto niečo urobiť, lebo o pár rokov fakt nebudeme mať čo loviť…
Triglavský národný park v Slovinsku.
Pozrime sa na spodný tok rieky Orava, ktorý bol v minulosti zaradený do mrenového pásma. Nebola to lipňová rieka bez lipňov ako dnes a paradox je, že vtedy tam lipne aj potočáky hojne žili. Spodná Orava, pokiaľ bola obhospodarovaná ako mrenová voda, bola hojne navštevovaná rybármi loviacimi na ťažko mreny, úhory či jalce, na plávanú podustvy a ostrieže a nechýbali ani muškári. V mrenovom pásme boli v podstate pravidlá lovu také isté ako dnes v tečúcej kaprovej vode s výnimkou, že tam nebola povolená prívlač kvôli hlavátke. Prívlač bola povolená iba pre držiteľov hlavátkovej povolenky, a to v čase od 1. novembra do 31. decembra kalendárneho roku.
Dúhak ulovený v Orave.
V dnešnej dobe je rarita stretnúť tu rybára mimo hlavátkovej sezóny, keďže muškármi lovené pstruhy a lipne vymizli, lov na plávanú je v lipňovej vode značne obmedzený používaním iba rastlinných nástrah a lov na ťažko je tu už zakázaný. Takže väčšina revíru slúži iba ako raj pre vydry, kormorány, volavky a možno pytliakov. Lenže rybári v zmysle zákona o zarybňovaní musia do tohto „lipňového“ revíru nasadiť aspoň minimálne množstvo pôvodných druhov, ktoré sú vyrátané na veľkosť obhospodarovanej vodnej plochy, pričom napríklad dúhaka, ktorému sa tu niekedy darilo, už sem dávať nemôžu. Keď nad týmto celým premýšľam, kladiem si otázku: Nebolo to vtedy lepšie?
Orava pod Dolným Kubínom.
Neviem, či chceme byť pápežskejší ako pápež, ale zoberme si také Slovinsko a pozrime sa, ako tam hospodária v riekach pod Alpami. Takisto vplyvom globálneho otepľovania zistili, že pôvodné druhy lososovitých rýb, ktoré sú dôležité hlavne pre muškárov, sa začali vytrácať z ich riek tak ako aj u nás. A čo spravili Slovinci? Na rozdiel od nás Slovákov si rieky zarybnili obrovským množstvom odolných, ale nepôvodných pstruhov dúhových. Dnes majú tieto rieky plné kapitálnych – hoci aj nepôvodných dúhakov – na ktoré tam chodia rybári z celej Európy a za povolenky, pohybujúce sa od 40 do 100 € za deň lovu, nechávajú tam desaťtisíce eur. Zarátajme k tomu ubytovanie, stravu a iné služby – a výsledkom toho je perfektný eko‑biznis. My na Slovensku máme takisto krásne rieky v krásnej krajine, ale akosi to nevieme využiť a hŕstka ochranárov, ktorí sa veci absolútne nerozumejú, diktujú tu podmienky zarybňovania tokov a podmienky lovu. Je to smutné, ale taká je na Slovensku realita.
Kapitálny dúhak zo Savy Bohinjky.
Orava verzus Sava Bohinjka. Keď som začal chodiť muškáriť do Slovinska, začal som porovnávať Oravu zo Savou Bohinjkou, čo je podobná rieka pod Alpami, miestami tiež veľmi nedostupná, len omnoho čistejšia ako Orava. Viem si živo predstaviť nasypať do spodného toku Oravy väčšie množstvá lacných dúhakov a spraviť z toho CHAP, ako to urobili Slovinci. Za 2-3 roky by to bol vari aj muškársky raj alebo prinajmenšom by tam bola nejaká ryba. Na Slovensku a priamo na Orave sa to však nedá, lebo dúhak nie je pôvodná ryba… A keby aj, tak rieka je stále kalná z dôvodu kolísania vodnej hladiny. To je proste začarovaný kruh nezmyselných a zlých opatrení a zákonov!
Váh CHAP Bešeňová.
Viem, že nie každý bude so mnou súhlasiť, ale je to môj názor. Usilujem sa poukázať na možnosť, ako na spodnú časť Oravy dostať opäť rybárov. Najhoršie na veci je, že si situáciu komplikujeme aj my sami rybári nariadeniami, ktoré nás iba zbytočne obmedzujú a osoh nám neprinášajú žiadny. Mne to pripadá tak, že v súčasnosti sa snažíme všetko len zakazovať či prikazovať a jednoduché riešenia, ktoré roky dobre fungovali, nahrádzame komplikovanými a zložitými. Niekedy je ťažko im vôbec porozumieť, pričom veci vôbec nepomáhajú. V minulosti sa prihliadalo akosi viac na človeka a záležitosti sa riešili viacej v prospech rybárov. Netvrdím, aby sme sa vracali späť o 20 či 40 rokov a chytali, kde chceme a ako chceme, a aby sme brali takmer neobmedzené množstvá rýb ako vtedy. To určite nie! Množstvá braných rýb by sa mali ešte obmedziť. Napríklad aj pstruha dúhového, ktorý by si to určite zaslúžil aj napriek tomu, že je nepôvodný druh.
Jeseň na spodnom toku Oravy.
Takou prvou lastovičkou na Slovensku, kde sa začalo s masívnym zarybňovaním pstruhom dúhovým, bola vyrovnávačka na Váhu v Bešeňovej. Revír sa pretransformoval na CHAP, takisto aj časť rieky Váh pod vyrovnávačkou, kde sa pstruhy dúhové splavovali s takzvanou jalovou vodou. Výsledok sa dostavil veľmi skoro a obidva revíry sú hojne navštevované rybármi z celého Slovenska aj z okolitých štátov, pričom 90 % úlovkov tu tvoria práve nepôvodné pstruhy dúhové. Pripomínam, že to so sebou prináša aj nemalý finančný efekt. Takto získané financie sa môžu potom použiť na zarybňovanie pôvodným pstruhom potočným či lipňom v revíroch, kde to má zmysel a kde tieto druhy majú ešte podmienky na prežitie. Jednoducho povedané, nepôvodný druh môže pomôcť zachrániť vymierajúce pôvodné druhy, ako sú lipeň či pstruh potočný. Jednoduché a lacné, treba len zmeniť postoj a myslenie a dá sa vecou pohnúť.
Udržiavanie terajšieho stavu bude mať za následok jedine to, že určité revíry ostanú bez pôvodných druhov, pričom sa premrhajú tisíce eur a rieky ostanú aj tak bez rýb. Revír, kde nevyhovujú podmienky pre život lipňom a potočákom, môže byť na papieri v akomkoľvek stupni ochrany a život to do rieky nevráti. Na papieri môže byť napísané čokoľvek, ale realita je iná. Práve rieka Orava je príkladom nelogickej ochrany prírody, kde platia kadejaké za vlasy pritiahnuté obmedzenia, ale to, že v rieke v 4. pásme ochrany sa denne umelo mení výška hladiny a prietok, čo spôsobuje, že táto kedysi krištáľovo čistá rieka sa stáva iba kalnou stokou – kde sa dramaticky zhoršili podmienky pre život nielen v rieke, ale aj na jej brehoch – nikoho z ochranárov asi netrápi…
Rozumný človek hľadá dohodu a kompromis, jednostranné zákazy a príkazy situáciu iba zhoršujú. Neviem prečo umelo vybudovaná priehrada, ktorá má obrovský negatívny vplyv na životné prostredie, je určitou skupinou ľudí vnímaná ako niečo super ekologické, čo treba chrániť, a nejaké nepôvodné živočíchy a vtáky, ktoré tam začnú hniezdiť ako čajky, kormorány, volavky, potápače a množstvo iných, ktoré v oblasti pred vybudovaním priehrady nikdy neboli, im vôbec nevadia, dokonca sa z nich títo ľudia tešia. A to, že priehrada pohltila a narušila desiatky kilometrov rieky a potokov s ich pôvodnými biotopmi, rybami a živočíchmi, je podľa nich v poriadku. Ale na druhej strane, ak si rybári chcú pomôcť a nasadiť do toku postihnutého vplyvom priehrady pstruha dúhového, tak nemôžu. Práve v takýchto revíroch je pstruh dúhový spolu s jalcom pre muškárov často jediný úlovok, aký im daný revír môže poskytnúť.
Skúsme sa zamyslieť nad touto skutočnosťou a skúsme sa navzájom pochopiť. Nerozumiem, akú to má logiku, keď na jednej strane nepôvodné premnožené druhy ako kormorány dokonca chránime a na druhej strane pstruha dúhového zatracujeme napriek tomu, že nám môže priniesť oživenie takmer mŕtvych riek a navyše aj finančný efekt.
Proste, začnime sa riadiť zdravým sedliackym rozumom a pozrime sa, ako to robia inde, kde majú podobné problémy ako my. Porovnávať sa s Nórskom či Švédskom, na to zabudnime, lebo nám v riekach fakt nič nezostane.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
