Verím, že práve v tejto chvíli na parapetné dosky vašich domovov dopadajú snehové vločky, v krbe praská oheň alebo prinajmenšom máte sviatočnú vianočnú atmosféru. Je tu čas pokoja a darčekov pod ozdobeným stromčekom a hlavne čas, keď môžeme aj my rybári tak trochu bilancovať…
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Je tu obdobie, keď väčšine z nás už rybárska sezóna skončila a naše vybavenie sa ukrýva v pivniciach, garážach a na rôznych iných miestach našich domovov, dobre odložené a uskladnené na nasledujúcu sezónu. Viem, posledné mesiace a možno aj roky neboli pre všetkých práve najjednoduchšie, viem, že mnohým z nás posledný čas viac vzal, ako dal. Dnes vás však prosím, zahoďme na chvíľu za hlavu to zlé, čo sme prežívali a prežili a užívajme si spoločne aj popri čítaní Slovenského RYBÁRA atmosféru pokoja a radosti týchto dní.
Skutočné je to, v čo veríme.
To, čo je medzi…
Neviditeľné ako vzduch, ktorý dýchame, neuveriteľné, pretože náš zrak to nedokáže zachytiť, a predsa len niečo medzi nebom a vodou môže byť – nemyslíte? Verím, že mi to práve v tomto období odpustíte a že si v tomto sviatočnom vydaní môžem dovoliť vniesť do môjho článku viac duchovna ako inokedy. Veď kto z nás sa po dlhom čase bez záberu nepomodlil alebo po príchode k vode nenalial vodníkovi povestné poldecko, aby neurazil pani Šťastenu? Mnoho videí som už o tom videl a mnohokrát o tom počul. Povedzte, nikdy ste sa nepristavili pri tom, ako upierate zrak k nebu, ku hviezdam a pomysleli si „nech už niečo príde, nech už sa cievka rozkrúti a signalizátor vydá ten nádherný zvuk“…?
Oko, cez ktoré dokážem vidieť viac.
Aj keď si to nikto z nás v tej chvíli neuvedomuje, práve do onoho „medzipriestoru“ vchádzajú naše myšlienky a sila pozitívnej energie. Želania alebo priania nikdy nevyjdú nazmar; či je to hneď, zajtra alebo o týždeň, raz sa to určite niekde objaví. A ak ste to náhodou nikdy neurobili, možno je čas sa nad tým zamyslieť a niekedy to vyskúšať, veď každý z nás má medzi nebom a vodou niečo, v čo verí. Nech už je to čosi nadpozemské alebo hoci aj verí sám v seba a svoje schopnosti. Možno to môže byť aj niekto, kto tu už nie je a veľmi nám chýba. A hoci by ste aj v nič také, o čom píšem, neverili, sem‑tam, párkrát do roka, keď sa vaša myseľ sama od seba pozrie hore a ponorí sa hlbšie do tichej spomienky, tak aj to je niečo, v čo sa dá veriť. Presne to posledné je aj môj prípad a o tom vám chcem povedať niečo viac…
Emócie, ktoré nás majú posunúť vpred.
Mamine čaro
Nie som práve najsvetlejší príklad či vzor veriaceho človeka, aj keď to možno v tomto článku tak vyzerá, ale práve v tento vianočný čas sa nechávam unášať atmosférou. Naopak, priznávam, že som hriešna duša, ktorá sa obracia s prosbou k nebesiam iba vtedy, keď mu to vyhovuje alebo keď rieši nejaké problémy. Ale existujú okamihy na rybách, keď vidím a vnímam viac ako v bežnom živote a naozaj mi rybárstvo aj v tomto priestore dáva a ukazuje oveľa hlbšie poznania. Každoročne sa mi opakuje jeden a ten istý príbeh…
September je už pre nás kaprárov akýmsi začiatkom toho lepšieho kaprárskeho obdobia v roku, a tak aj ja vždy v tento mesiac idem za poznaním a za nejakým tým pekným zážitkom. Moje rybačky sú v tomto období presne naplánované na určitý termín a neviem, či je to podvedome alebo naozaj verím, že práve vtedy budem mať šťastie a budem sedieť na mieste, kde zažijem úžasný príbeh. Ale aby som to trochu objasnil – hore vyššie som písal o tom, že spomienkami sa obraciame k ľuďom, ktorí tu už s nami nie sú a že to je aj môj prípad. Áno, poviem vám to, mamka mi umrela pred deviatimi rokmi a tiež sa veľakrát a hlavne na rybách s ňou rozprávam. V tichosti a v pokoji, keď sme tam len ona a ja, medzi nebom, vodou a zemou v ten čas, keď sa vzájomne lepšie počujeme a nikto naokolo si nebude nemyslieť, že som blázon. Verte, že môžem akokoľvek odmietať veriť v existenciu niečoho „medzi“ nami, a predsa práve na rybách vždy cítim, že sa mýlim. Možno si to len namýšľam, možno si to len chcem vsugerovať, ale čo potom tie skutočnosti, ktoré v ten čas nastanú?
Ostatné je skryté v detailoch.
Mama mala 15. septembra meniny, práve to je ten deň, ktorý predeľuje moje septembrové výpravy za kaprami a je to ten deň, ktorý ma každoročne donúti zamyslieť sa. Ani v tomto roku to nebolo inak a už v nedeľu som bol na Kráľovej. Nebudem vypisovať o tom, aký to bol náročný pohľad na tú vodnú plochu plnú dreva a tráv. Kamaráti, ktorí prišli so mnou, sa otočili a odišli preč, ale ja som nemohol odísť. Vedel som, že aj keď to nebude prechádzka a relax, musím tu práve teraz zotrvať.
Ostal som sám, všetko bolo tak, ako malo byť. Nevedel som sa síce dopracovať poriadne ani k tomu, aby som v tom množstve brajglu položil montáže, ale bojoval som. Unavený, mrzutý, naštvaný, sklamaný, a tak ďalej, bez akéhokoľvek kontaktu s rybou a vlastne takmer úplne bez nádeje urobiť záber v tom čase a na tom mieste. V inom období by som sa asi vzdal, ale v stredu mal prísť ten „môj deň“, tak musím predsa veriť, musím vydržať a mama mi pomôže, hovoril som si. „Vždy mi pomohla,“ – táto myšlienka ma poháňala vpred.
Je jedno, aká je cesta, cieľ je iba jeden.
Keď mi v stredu ráno toho 15. septembra silný severák sfúkol stojan a polhodinu som vedrom vylieval z člna vodu, priznám sa, že som bol už na pokraji svojich síl. Akosi zázrakom sa mi však podarilo vyviezť montáže a pomocou vyrobeného kamenného ťažkého odpadávajúceho back leadu som to zvládol potopiť a udržať. Sadol som si, dal som si kapučíno a – áno, vtedy som sa pozrel po prvýkrát na tejto výprave hore. Zablahoželal som mame k meninám, poďakoval sa za všetko, čo pre mňa v živote urobila a rozprával sa s ňou o veciach pozemských a o mojom terajšom živote. Po chvíli som jej znova poďakoval, v tomto prípade za to, že som s ňou mohol nejaký čas byť (naozaj, iba na rybách cítim, že je stále tu…) a poprosil som ju, aby prižmúrila očko a aby mi poslala nejakého kaproša pre potešenie a tiež ako dôkaz, že ma počula.
Len tak sa pozrieť do oblakov a cítiť ich.
V ten deň som už bol potom pokojný a každému, kto ma prišiel kuknúť alebo s kým som telefonoval, som hovoril, že dnes to strelí, lebo dnes je so mnou mama. Chlapcom, ktorí boli v tom čase na priehrade, išla ryba hlavne v noci, tak som čakal, že to príde tak niekedy k večeru alebo hádam do polnoci. Lenže medzi nebom a vodou neexistuje čas, neexistuje nič, čím sa to riadi, a tak presne o štvrtej poobede – a naozaj som to absolútne nečakal! – som dostal takú neskutočnú jazdu, že cievka, mimochodom dosť pritiahnutá kvôli vetru, horela! Poslal som bozk do nebies, sadol som do člna a po polhodinke sa mi pred podberákom ukázal nádherný viac než metrový šupináč. Ale to je úplne, ale úplne jedno, či by mal 5 kíl alebo 50, lebo pointa zostáva nezmenená. V ten deň som dosiahol ešte jeden záber, zanedlho po tom prvom a do večera sa už neudialo nič. Pred polnocou som vyšiel von z bivaku a zakričal som so slzami v očiach: „Vedel som, že si tu so mnou!“
A hlavne som vedel, že tu mám byť ja, že aj keď je to náročné, musím tu zotrvať a vydržať.
Pavučina myšlienok a vnímania.
Po tejto strede prišiel štvrtok, piatok, sobota, nedeľa, dokonca aj pondelok, áno, ďalších päť dní, ktoré som tam vydržal, ale ktoré už ani náznakom nepriniesli ďalšieho kapra, ba ani len falošný záber spôsobený silným vetrom alebo tým haraburdím na vode.
Každoročne sa môj príbeh opakuje.
Čím je pre mňa rybačka?
A moje otázky, ktoré sa vynárajú z týchto mojich zážitkov, sú: Prečo sa to deje? Ako si to mám vysvetliť? Je medzi nebom a vodou naozaj niečo? Moje výpravy, ktoré už trvajú nejakých tých pár desaťročí, mi vždy ukazujú viac ako bežný život. Možno preto, že som tam viacej v pohode, možno preto, že som viac sústredený, neviem, ale keď mi niekto dá bežnú otázku, čo pre mňa znamená rybačka, neodpoviem klasickou odpoveďou, že je to „celý môj život“, lebo nie je. Existujú iné veci, ktoré by som za to nevymenil. Mojou odpoveďou bude, že rybačka je pre mňa poznaním iného sveta, sveta, v ktorom dokážem vidieť na druhý breh. Je to ako teraz na Vianoce – všetci cítime niečo iné, niečo viac. Sme pokojní a asi naozaj práve preto dokážeme viac myslieť a veriť aj v také veci, ktoré sú pre nás počas roka absurdnými.
Dám si kapučíno a verím.
Medzi nebom a nami
Viem, viem, niekedy je ťažko tomu veriť. Racionálne zmýšľajúci človek má v bežnom živote úplne iné starosti, ako riešiť takéto „medzigalaktické záležitosti“ a rozoberať, čo môže byť medzi nami a nebom. Ale už som sa raz za to ospravedlnil a urobím to znova. Verím, že práve teraz je ten čas v roku, keď sa môžeme baviť aj o takýchto témach. Myslím si, že pri odraze svetiel sviečok z vianočného stromčeka v očiach našich detí a blízkych si všetci tak trochu uvedomujeme silu toho, čomu nerozumieme. Je to čas, keď možno viacerí z vás tak ako ja, pozrú do neba a pozdravia niekoho tam hore a chvíľu sa s ním porozprávajú, lebo vtedy majú pocit, že sú spolu a že medzi nebom a nami existuje prepojenie. Ja to zažívam na rybách, ale my všetci máme na to práve Vianoce.
Čas, keď sa mi otvára nebo,
aby som sa mohol vyrozprávať.
Je to jedno v čo naozaj veríte, ale ak ste to neskúsili, choďte von alebo na balkón a pozdravte sa s niekým do neba. Verím, že bez ohľadu na to, či ste kresťan, pohan, žid, moslim alebo čokoľvek iné, bude to pre vás príjemný až dojímavý pocit. Na druhej strane, tento sviatok je aj o hojnosti a darčekoch, aj o radosti z radosti iných. Avšak nezabúdajme ani na seba. Skúsme si preto teraz do pomyselného baliaceho papiera zabaliť darček pre seba, napríklad svoje rybárske sny, túžby, priania do budúceho roka. Verím, že rozbalíme tento svoj dar v nasledujúcej sezóne a že to, čo sme doň dali, sa nám splní, pretože chcem veriť, že všetky pozitívne myšlienky, ktoré niekde posielame, sa nám vrátia v podobe splnenia našich prianí.
Nie je sieť ako sieť.
Prajem vám…
Nechcem používať slovné spojenie „vianočný čas“, lebo teraz vám to asi do uší lezie každý deň a niekedy je to až otravné. Ale je to nepopierateľný fakt – rok sa blíži k svojmu koncu. Verím, že aj to zlé, čo táto doba priniesla, necháme už tu a nebudeme si to niesť so sebou do ďalšieho roka. Prajem vám, aby sa vám v dobrom odplatilo všetko, čo ste si museli prežiť. Ak ste nemali čas chodiť na ryby, tak aby ste ho mali požehnane v novej sezóne. Tým, ktorým rok niečo vzal, nech im to budúcnosť vráti mnohonásobne. Prosím, odpustime si vzájomne, ak sme si spôsobili v tejto zlej atmosfére niečo nie práve najlepšie. My sme predsa rybárska rodina, nás len tak nejaká pandémia nerozdelí! Nedokáže do nás vniesť nenávisť niekto, koho nepoznáme. Zavolajme svojmu parťákovi a povedzme mu, že aj keď sa dal či nedal zaočkovať, že pre nás bude stále ten, s ktorým zažívame príbeh o rybách na rybách a že to tak zostane, nech už má akýkoľvek názor na politiku, život či vieru.
Vždy vidím v ich očiach môj príbeh.
Teraz je ten čas, keď my, silná rybárska komunita, podáme dôkaz o tom, akú má rybolov silu a že vášeň preň je mocnejšia ako čokoľvek iné. Prajem vám všetko, čo si prajete, prajem vám všetko dobré, čo prajete iným. Prajem si, aby sme spoločne vstúpili do novej sezóny s pozitívnym myslením a s vierou v lepšie zajtrajšky. Prajem vám požehnané sviatky plné radosti so svojou rodinou, plné pokoja, ktorý si zaslúžite. Samozrejme, aj veľa rybárskych darčekov pod stromčekom od Ježiška. Verím, že sa uvidíme pri vode na brehu, z ktorého budeme vidieť do poznania.
Ak by ste mali niekedy pocit, že chcete so mnou pokecať alebo ak máte podobné skúsenosti a zážitky z časopriestoru medzi nebom a vodou, budem rád, keď mi o tom porozprávate. S pozdravom a úctou ku vám všetkým…
Nevadí, len sa proste nesmiem vzdať.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
