Vietor neustále silnie, napriek tomu skúšame ešte jeden drift. Blížime sa znovu k útesu, ale tentoraz na väčšiu hĺbku, okolo 130 m. Spúšťame pilkre ku dnu, kým však prídu dolu, na sonare je už hĺbka len 65 m. Na šnúrach máme teraz veľký previs, ťažko budeme cítiť kontakt s dnom.
nezadaný
28.01.2009 (2/2009)
0
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2009
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 58
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Pilkrujem zo všetkých síl, aby sa mi rozprúdila krv a trochu som sa zohrial. Obloha je oceľovo šedá, pobrežné hory zahaľujú mraky, vietor niekoľkokrát mení smer a návrat bez GPS je prakticky nemožný.
Tridsať minút strachu
Pravá severská rybačka, pomyslel som si. Rozhodol som sa, že vytiahnem pilker, aby som vyrovnal ten obrovský previs. Zapínam elektrické navíjanie a sledujem zoraďovač, ako skladá nekonečné metre spletanej šnúry. Navíjanie sa odrazu zastavuje. To som predpokladal, mám zachytené o dno. Musím zastaviť navíjanie a dokonca povoliť brzdu. Dúfam, že neprídem o šnúru a dávam pokyn parťákovi, aby loďou prešiel nad útes a ja sa pokúsim uvoľniť pilker.
To sa už hlási druhá loď, že počasie je o hubu a nabáda nás na odchod do prístavu. Sme kolmo nad miestom, kde by mal byť zachytený pilker, dovíjam celý previs a zisťujem, že nemám zachytené, ale dole ťahá slušná ryba. Priťahujem brzdu a skúšam rybu pumpovať pozvoľna k hladine. Veľmi sa jej nechce, ešte musím povoliť brzdu, keďže sa snaží dostať späť ku dnu a tam sa oslobodiť.
Kvalitné vybavenie a pletená šnúra však víťazia. Čoskoro pod loďou vidieť krúžiť veľký tmavý chrbát ryby. Kolega ju skúseným hmatom za pomoci vylovovacích klieští dostáva do lode. Na prvý deň pobytu to je veľmi slušný výsledok, treska má 130 cm a 24 kg. Prúty dávame do nabíjačiek a mierime do prístavu.
Bolo to 30 minút strachu, kým sme sa dostali z otvoreného oceánu do pokojnejších vôd kanálu, ktorý oddeľuje ostrov od pevniny.
Chyť a pusť na mori
Hneď v prístave sa objavuje prvý problém. Aj druhá loď bola podobne úspešná ako my a na breh vynášajú dve obrovské debny plné rýb. Odhadom to bolo tak 80 – 90 kg. Ryby sme spracovali a každý mal vo svojej polystyrénovej prepravke 13 kg rýb, teda niečo málo pod limit. Rozpútala sa diskusia, čo budeme zvyšných 9 dní pobytu robiť.
Nakoniec sme sa rozhodli pre metódu chyť a pusť, ktorá je na mori nezvyčajná. Budeme čakať na trofejnú, alebo neobvyklú rybu. V ďalších dňoch sa počasie umúdrilo a ráno nás víta modrou oblohou a hrejivým slnkom. Hneď po raňajkách mierime na otvorené more 10 km pred Sørøya. Na miestach, kde včera boli obrovské húfy rýb, sa teraz na sonare objavujú len menšie húfiky, nad ktorými sa ťažko zastavuje, lebo sme ich ľahko prešli. Je to zvláštne, veď včera sa ryby predháňali, ktorá skôr zaútočí na naše pilkre a dnes len sporadicky lovíme ryby do dĺžky 1 m. Nedá sa povedať, že sa nám nedarí, lebo chytáme menšieho halibuta okolo 10 kg, pekné tresky škvrnité a dva morské vlky.
My a pár vyvolených...
Večer k nám prichádza na návštevu Oernulf, pretože sme od neho chceli získať informácie o sladkovodnom rybolove. Jeho správy nás šokujú. Na Sørøya sa nachádza okolo 1 000 jazier, na osemdesiat percent je v nich pstruh potočný, sivoň arktický a v niektorých obdobiach aj losos. Na záver tá najzaujímavejšia správa – v 70-tich percentách týchto jazier nikdy nikto nelovil.
Ďalej už pokračovať nemusel a je jasné, že zajtra vyrazíme na pstruhy. Voľba padá na jazero, ktoré je vzdialené 12 km od našej chaty a prístup k nemu je možný len z mora. Preto dúfame, že príliš prechytané nebude. Je to veľmi zvláštny pocit, keď sa blížite k jazeru, kde pred vami chytalo len pár vyvolených.
Loďou pristávame na pláži s bielym pieskom a smaragdovo-zelenou vodou. Lode uväzujeme ku kameňom a jedného dobrovoľníka ich nechávame strážiť, pretože sa veľmi ľahko môže stať, že by sme sa stali stroskotancami proti svojej vôli. S prichádzajúcim prílivom sa lode mohli odviazať a nenávratne zmiznúť.
Od pláže je jazero vzdialené asi jeden kilometer. Už z diaľky nám do očí udiera ľadovcové sedlo, z ktorého stekajú dva vodopády. Tie napĺňajú asi trojhektárové jazero oddelené od mora desaťmetrovou hradbou skál a kamenia.
Ako na konci sveta!
Konečne prichádzame do cieľa. Pocity, ktoré človekom preniknú, keď sa ocitne na brehu takej nádhery, len veľmi ťažko možno opísať. Môžem povedať len toľko, že si naozaj pripadám ako na konci sveta.
Na lov si vyberám miesto, kde voda jazero opúšťa a tečie do mora. Nadväzujem rotačku Blue Fox v striebornej farbe a nahadzujem. Rotačka sa v krištáľovej vode nádherne blýska a pripadám si, že k spokojnosti už nič viac nepotrebujem. Som tu s niekoľkými kamarátmi pri ľadovcovom jazere, ktoré je naozaj na konci sveta. Počasie vypadá na búrku a štrbinou v tmavých mrakoch občas presvitne slnko, ktoré naplno rozžiari túto severskú nádheru.
Asi na piate nahodenie cítim známe trhnutie špičkou a nasleduje zásek. Ihneď po ňom prichádza séria prekrásnych výskokov, ktorými sa pstruh snaží zbaviť háčikov. Neuspel, ale môže sa pýšiť dĺžkou 48 cm.
Na tomto jazere lovíme štyria a za tri hodiny zdolávame 16 pstruhov potočných a žiadny z nich nie je menší ako 36 cm.
Soroyas MASAKER!
Na spiatočnej ceste sa ešte zastavujeme v ústí Hasfjordu, aby sme si nachytali nástrahové ryby na zajtrajší rybolov, keďže neplánujeme loviť na umelé nástrahy. Na prúte mám twister a už sa mi ho nechce vymieňať, tak nahadzujem do 23-metrovej hĺbky s úmyslom vydráždiť menšieho kelera, alebo tresku škvrnitú.
Pomaly preklepávam dno, keď tu zrazu cítim prvý záber. Vzápätí sa ľahký prívlačový prút ohýna na svoje maximum a aj brzda sa roztáča. Po krásnom súboji sa na hladine objavuje pekný morský vlk dlhý 78 cm. Kolega, ktorý to celé fotil, ihneď nahadzuje svoj prút a situácia sa opakuje. Do polnoci sme tu na dvoch lodiach ulovili 26 morských vlkov, všetky ryby zabrali v hĺbke od 15 do 27 m.
Tento rok sa nám, bohužiaľ, nepodarilo prekonať náš rekord tresky obyčajnej z minulého roku – 31 kg. Zato sme vyskúšali čaro sladkovodného rybolovu a prišli na spôsob, ako si zachytať morské vlky na plytčinách a využiť tak slnečné dni, keď veľké tresky obyčajné nie sú na svojich obvyklých stanovištiach.
Ďalší rok si už určite nebudem priať iba pekné a bezveterné počasie, v ktorom sa dobre fotí a natáča, ale aj pár dní s poriadnym vetrom, po ktorom prichádza – ako hovorí majiteľ Hasvik Hotelu Ahmed – Sørøyas MASAKER!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
