Vydávame sa na more. Loď je veľmi priestranná, pohodlne sa ovláda a nechýba na nej nič, čo môže rybár potrebovať. Počas desiatich minút vyrážame z fjordu na voľný oceán rýchlosťou 20 uzlov. A rovnako rýchlo sa zase vraciame. Zatiaľ čo vo fjorde sú len mierne vlnky, na oceáne naozaj poriadne fúka a vlny dosahujú výšky 3 metrov. Zelené tváre polovice našej posádky (vrátane mňa) jasne napovedajú, že morská choroba si dnes vyberie svoju daň...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2010
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Po šiestich hodinách cesty autom prichádzame na frankfurtské letisko, parkujeme v podzemných garážach priamo pod odletovým terminálom a vykladáme na vozíky haldy našej batožiny a rybárskych prútov. Pri nástupe do lietadla sa konečne stretávame aj s druhou -moravskou - časťou našej skupiny. Celkom nás letí desať rybárov z Vyššího Brodu, Českých Budějovíc, Tábora, Ústí nad Labem, Prahy a Ostravy.
Z jari do zimy
Štvorhodinový let z Frankfurtu na Island som celý prespal, ani neviem, že sa servíroval obed a premietal film. Na prestup z medzinárodného na vnútroštátne letisko v Reykjavíku máme iba hodinu, čo vzhľadom na fakt, že tieto dve letiská ležia 30 km od seba, nie je veľa. Našťastie je Island krajina malá, všetci sa tu poznajú a vedia si vyjsť v ústrety; majiteľ lodí a rybárskych chát, ktorý zabezpečuje náš pobyt, dohodol okrem iného aj to, že lietadlo počkalo na našu skupinu! Hoci sme dorazili na vnútroštátne letisko asi desať minút po oficiálnom odlete, vrtuľové lietadlo na nás naozaj čakalo a za necelých štyridsať minút nás z Reykjavíku zanieslo do správneho centra severozápadného Islandu - mestečka Isafjordur.
Zatiaľ čo v Prahe bola pri našom odlete jar v plnom prúde a cez deň dosahovala teplota 20 °C, v Reykjavíku síce niet po snehu ani pamiatky, ale teplota je asi 5 °C a v Isafjordure nás vítajú zasnežené hory, teplota na nule a pri nakladaní batožiny do áut začína snežiť. Po dlhej ceste do rybárskej osady Sudureyri sme rýchlo zabývali novo renovovaný rybársky domček a unavení čoskoro zaspávame.
Ráno nás budí slnko a modrá obloha... Radostne vstávame a ešte skôr, ako si ideme prevziať loď, je nám jasné, že mierne sčerená hladina v zátoke môže znamenať veľké vlny na mori. V priebehu hodiny s nami miestny rybársky sprievodca kontroluje loď, doklady na riadenie motorovej lode, vysvetľuje nám jej ovládanie, sonary, vysielačky a informuje o bezpečnosti na mori i o satelitnom bezpečnostnom systéme, na ktorý sú naše lode napojené.
Morská choroba sivyberá daň
Len čo máme administratívne kroky za sebou, vyrážame na more. Loď je veľmi priestranná, pohodlne sa ovláda a nechýba na nej nič, čo môže rybár potrebovať. Počas desiatich minút vyrážame z fjordu na voľný oceán rýchlosťou 20 uzlov. A rovnako rýchlo sa zase vraciame. Zatiaľ čo vo fjorde sú len mierne vlnky, na oceáne naozaj poriadne fúka a vlny dosahujú výšky 3 metrov. Zelené tváre polovice našej posádky (vrátane mňa) jasne napovedajú, že morská choroba si dnes vyberie svoju daň. Chvíľku lovíme vo vlnách na oceáne, ale drift je taký rýchly, že ani na 30-metrovej hĺbke sa nám nedarí držať dobrý kontakt s nástrahami.
Prechádzame do fjordu, kde sa naše žalúdky upokojujú, ľahšie sa chytá, ale zábery žiadne. Hľadáme chvíľku kŕdle rýb pomocou sonaru a náhodne skúšame pilkrovať a jigovať na niekoľkých miestach. Nič. Nakoniec systematicky prechytávame na pilkre, jigy aj pilkiny zlomy, kde hĺbka prechádza z 10 na 25 metrov. Väčšia hĺbka v zátoke ani nie je.
Odmenou nám je niekoľko odtrhnutých nástrah, pár tresiek okolo 30 cm a tucet dvadsaťcentimetrových tresiek tmavých. Tak takto sme si rozhodne našu islandskú premiéru nepredstavovali. Rozladení a niektorí s vyprázdnenými žalúdkami sa vraciame do prístaviska. Popoludní zmeníme stratégiu - snáď sa upokojí vietor a vyjdeme na oceán...
Príjemný pocit bezpečia
Unavení rybárčením na rozbúrenom mori zaspávame v našej komfortnej chate a budíme sa po dvoch hodinách osviežujúceho spánku. Vietor ubral z dopoludňajších 10 m/s na 7 m/s, more sa trochu upokojilo a obe naše lode vyrážajú na rozhranie fjordu a oceánu. Predpisovo hlásime do vysielačky, naladenej na 16. kanál, že opúšťame prístav v počte päť osôb na palube a že sa chceme vrátiť o cca 4-6 hodín.
Pobrežná stráž prijíma naše hlásenie a potvrdzuje, že našu loď registruje na monitore satelitného bezpečnostného systému. Od tej chvíle nás starostlivo stráži „oko veľkého brata“. Otázka bezpečnosti je na Islande veľmi seriózne riešená a satelitný monitorovací systém v kombinácii s vysielačkou, okrem reálnej kontroly lodí, dáva nám - rybárom aj príjemný pocit relatívneho bezpečia.
Najprv skúšame rybárčiť pri pobreží, kde hĺbka klesá z 10 na 20 metrov. Ráno tu boli položené šnúry, z čoho usudzujeme, že by tu nejaké ryby byť mohli. Po niekoľkých vlažných záberoch zdolávame pár dvadsaťcentimetrových tresiek a vzápätí trháme dva pilkre a jeden veľký jig - na dne zostala pravdepodobne ležať stará sieť alebo šnúra, a tak radšej meníme oblasť. Naše telá, posilnené obedom a popoludňajším spánkom, zdatne odolávajú morskej chorobe, a tak vyrážame ďalej na more, kde lovíme v hĺbke okolo 30-40 metrov. Občas máme pár záberov, ale ide len o malé tresky do 60 cm. Posádka „ostravskej“ lode, ktorá zostáva rybárčiť vo fjorde, je na tom s úlovkami ešte horšie.
Iba jednu rybu na obed...
Začína nám byť jasné, že rybárski sprievodcovia, ktorí nám ráno odovzdávali lode, majú pravdu - voda vo fjorde je zatiaľ relatívne studená a malé ryby, za ktorými do fjordu dorazia aj dravce, sa zatiaľ držia v oceáne, v hĺbke okolo 40-70 metrov. Ak sa more neupokojí a my nevyrazíme na oceán, s atraktívnymi úlovkami asi počítať nemôžeme.
Do prístavu sa vraciame takmer naprázdno, ale ako povedal Radek: „Aspoň sme dočasne zvíťazili nad morskou chorobou“ (on povedal doslova: „Aspoň, že sa nikto z nás nepogrcal“).
Na stredu je hlásené zlé počasie - vietor až 20 m/s. Naordinovali sme si teda dlhý spánok a ďalší program v závislosti od počasia. Po raňajkách však zisťujeme, že sa počasie aj predpoveď nečakane zlepšujú. Dvojica Nemcov, ktorá dnes prišla do Sudureyri na svoj v poradí už tretí pobyt, dokonca vyrazila na vodu a na obed sa vrátila s pekným, asi 50-centimetrovým halibutom. Ako sami povedali: „Chceli sme si len chytiť jednu rybu na obed...“
Peter, ktorý má stále v živej pamäti včerajšiu žalúdočnú nevoľnosť, sa rozhodol strážiť základňu, ostravská posádka sleduje na DVD film „Zvláštnosti národného rybolovu“, a tak vyráža na vodu len naša juhočeská štvorica. Držíme sa na rozhraní fjordu a voľného mora na hĺbkach okolo 30 m. Ďalej sa vzhľadom na silný vietor okolo 10 m/s a veľké vlny radšej neodvažujeme.
Prasklinka v keramickej vložke
Asi po pol hodine lovu prichádza konečne prvý záber. Zasekávame, ale nadväzec sa ihneď trhá. Nadávam a navíjam roztrhnutú šnúru. Jej koniec je chlpatý, akoby sa šnúra cez niečo drela. Kontrolujem očká, či niektoré nie je poškodené, ale všetko sa zdá byť v poriadku. Pripravujem novú vedľajšiu šnúru, vytiahnem zo škatule ďalší jig a pokračujem v love.
Medzitým končí v debni na úlovky pár polmetrových tresiek. Spúšťam ku dnu novo naviazanú udicu, ale po pár minútach pri záseku opäť trhám. Znova kontrolujem šnúru, očká, prút aj navijak, či niekde nie je nejaká ostrá hrana, ale všetko sa zdá byť v poriadku. Naše úsilie je nakoniec odmenené len niekoľkými treskami okolo 60 cm.
Podľa predpovede má byť zajtra dobré počasie s rýchlosťou vetra do 5 m/s, a tak radšej ukončujeme rybolov na miestach, ktorým prestávame veriť a vyrážame k domovu. Až v prístave, keď starostlivo kontrolujem očká prútu, nachádzam drobnú, ale veľmi ostrú prasklinku v keramickej vložke prvého očka. Vyťahujem z tubusu náhradný prút a opäť sa cítim byť dobre pripravený na lov morských oblúd.
Predpoveď počasia naozaj neklamala a vo štvrtok ráno je síce obloha zatiahnutá vysokou oblačnosťou, ale nefúka vietor. Ohlasujeme pobrežnej stráži vyplávanie z prístavu a rýchlosťou 20 uzlov frčíme von z fjordu. Hoci fúka len mierny vietor, more je stále rozbúrené.
Halibut s hmotnosťou 173 kg!
Po tridsiatich minútach plavby sme na mieste, kde sa podľa informácií nachádzajú na dne porasty lastúrnikov - hlavná potrava „vlkov“ (Anarhichas lupus – lat., Atlantic Wolffish – ang., pozn. red.). Nachádzame transekt, kde nás drift unáša z hĺbky 25 m na takmer 40 m, vzápätí opäť na 28 m a spúšťame nástrahy ku dnu. Uplynulo desať minút a my máme prvé tresky - 50 cm, potom 60 cm, 85 cm...
Po dvoch dňoch nie príliš úspešného rybárčenia v plytkom fjorde sa nás začína zmocňovať optimizmus a keď z tridsaťmetrovej hĺbky vyťahujem nášho prvého, krásne stavaného 90-centimetrového morského vlka, vypuká nadšenie. Rozhodujeme sa vyraziť na údajne najlepšie miesto rybolovu tresky a halibuta, ktoré ležia len 3 km ďalej od pobrežia.
Vlny-nevlny, o 15 minút sme na mieste. Z hĺbky 100 metrov tu vystupuje asi 40 metrov hlboké plató, kde bol, okrem tisícok tresiek a vlkov, ulovený v roku 2007 aj halibut s hmotnosťou 173 kg.
Začíname loviť v hĺbke 70 metrov a driftujeme na hĺbky 30-40 metrov. Rozpútali sa ozajstné tresčie orgie. Počas hodiny David len tesne minie metrovú hranicu treskou 98 cm, o desať minút neskôr triumfuje Saša treskou 107 cm a o ďalšiu hodinu máme v lodi ďalšie dve metrové tresky. Radek, ktorého parťák Petr zostal ráno doma, nás vo chvíli, keď je naplnená prvá debna na 250 kilo rýb, presviedča, že v najlepšom treba urobiť pauzu.
Dokončenie v budúcom čísle.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
