Hlad nás vďaka ostrému pochodu prešiel a rozhodli sme sa tiež nahodiť. Vybral som si plávajúci vobler a nahodil pozdĺž brehu. Počas navíjania som náhle uviazol. Rozhodol som sa zmeniť taktiku a navíjať krátkymi trhavými pohybmi, aby som dal vobleru čas stúpnuť trochu odo dna. Náhle prišiel záber a ja som pocítil, že mám rybu. Nie, toto nie je ryba, ale jedlo! Ešte nikdy som si viac neprial, aby som o rybu neprišiel. Už som ju aj zazrel, jazdila mi pod nohami a zdala sa byť na dosah. Pstruh, tak päťdesiat centimetrov, podnikol poslednú sériu výskokov, a tým získal slobodu. „Nie, to snáď nie!“ Hovoril som si...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2010
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
O veľkostiach miestnych pstruhov a arktických sivoňov som počul veľa a asi dvakrát sme sa tam na pstruhy vydali. Ale nikdy sme neboli na sústave jazier, ktorým skupina miestnych lovcov hovorí Nirvana.
Jedálny lístok z rýb...
Na Soroya je okolo tisíc sladkovodných jazier a na 80 % z nich nikto nechytal. Prijal som teda s nadšením ponuku miestneho lovca Geira, ktorý nám navrhol, že nás na Nirvanu zavedie. Na Soroya neexistuje žiadna mapa tamojších jazier, takže pátrať vo veľmi hornatom teréne na vlastnú päsť je veľmi nebezpečné, pretože sa bavíme o rozlohe viac ako osem stoviek kilometrov štvorcových. Jediným pomocníkom na orientáciu nám zostal GPS prístroj a v prípade poruchy, alebo vybití batérií, len kompas.
Zraz s naším sprievodcom sme si dohodli tam, kde sa končí štrková cesta. Tu sme nechali svoje autá a ďalej šli len pešo. Ktosi nám poradil našu batožinu obmedziť na minimum a skôr sa zamerať na muškárske a prívlačové prúty. Najťažšie na nosenie je jedlo a nápoje. Potravín sme si veľa nebrali, pretože sprievodca nám oznámil, že sa budeme živiť rybami, ktoré ulovíme a s pitnou vodou sa to tiež preháňať nemusí, pretože tej bude všade okolo nás dosť.
Mali sme naplánovaných päť dní v úplnej divočine a v závere našej výpravy sme sa chceli dostať asi pätnásť kilometrov do vnútrozemia k jazeru Nirvana, teda do miest, kde zatiaľ žiadny človek nelovil. Spolu sme chceli prejsť asi 30 km v úplne neprístupnom teréne.
Ako na horolezeckej výprave
V dohodnutú hodinu sme boli na mieste, sprievodca už na nás čakal. Bol to človek strednej postavy s blonďavými vlasmi, ani pekný, ani škaredý, skrátka Nór! Hneď po predstavení nám dôrazne vytkol nadváhu našej výbavy, potom zakrútil hlavou a každému z nás hodil ešte batoh s horolezeckou výbavou: laná a karabíny.
Neveriacky sme pozerali na to náčinie a ja som sa seba pýtal, či sme na rybárskej alebo horolezeckej výprave. Rozhodli sme sa nechať v aute všetko jedlo a nápoje, do bočných vreciek od horolezeckej výbavy som ukryl štyri tatranky, pre prípad núdze, a vyrazili sme.
Po desaťminútovom pochode sme sa ocitli na úpätí hory, ďalej nás čakal výstup asi šesť stoviek metrov kolmo hore. Sprievodca na nás nebral ohľad, šplhal sa nahor ako veverica a o chvíľku nám zmizol za horizontom. Morili sme sa horou sami. Cítil som, ako kvapôčky potu začínajú zmáčať celé telo. Vyzliekol som si bundu a ďalej pokračoval len v thermo bielizni.
Počasie nám zatiaľ prialo, bolo polojasno a fúkal svieži vietor zo severu. Po nekonečných dvoch hodinách ostrého výstupu sme sa dostali na vrchol, kde už na nás čakal Geir. V jeho tvári sa dalo vyčítať, že sa niečo deje. Chvíľu pozoroval horizont a potom dal jasný pokyn: „Rýchlo dole, o pol hodiny sa preženie búrka.“
„Horšie to už snáď nebude!“
Pozrel som sa dolu, ale na dno som nedohliadol, pretože dole sa váľala hmla. Rýchlo sme začali zostupovať. Hora z druhej strany nebola taká prudká, išlo skôr o kopec vysypaný štrkom. Dá sa povedať, že nadol som bežal, dokonca chvíľami akoby letel. Naraz sme sa ocitli v hustej hmle, kde bolo vidieť maximálne na desať metrov. Pokračovali sme v zostupe a orientovali sa len zvukom rútiaceho sa štrku. Po chvíli sme začuli padajúcu vodu. Nebolo vidieť ani na krok. Sprievodca nám oznámil, že nám uloví večeru, pretože my sme sa tak unavili, že by sme neudržali ani prút.
Po dvoch hodinách sa vrátil a povedal, že večera bude až zajtra, pretože toto jazero je veľmi hlboké a ak je tu hmla, tak nelieta žiadny hmyz a on svoju muchu do hĺbky nedostane. Rozdelil som sa teda s priateľmi o svoje tatranky a zaliezol do spacáka.
Ráno nás privítalo zatiahnutou oblohou a teplotou okolo osem stupňov. Geir toto počasie komentoval vetou: „Horšie to už snáď nebude!“ Z jeho rozprávania som usúdil, že pre úspešný lov pstruhov, tu na Soroye, sú dobré slnečné dni, čo vyláka hmyz, za ktorým vytiahnu pstruhy do plytkých vôd. Väčšina jazier je ľadovcového pôvodu a vyznačujú sa značnou hĺbkou a bez hmyzu to naozaj nejde.
Uvarili sme si čaj, naraňajkovali sa a dúfali, že na obed sa snáď nejaký pstruh uloví. So škŕkajúcim bruchom sme vyrazili na ďalšiu cestu. Sprievodca sa rozhodol zmeniť trasu a zamieril k jednému z plytkých jazier, kde je vraj úlovok zaručený. Putovali sme asi päť kilometrov kaňonom, ktorý sa veľmi pozvoľna zvažoval do údolia, kde sa už z diaľky ukázalo ďalšie jazero.
Toto nie je ryba, ale jedlo!
Hlad nás vďaka ostrému pochodu prešiel a rozhodli sme sa tiež nahodiť. Vybral som si plávajúci vobler a nahodil pozdĺž brehu. Počas navíjania som náhle uviazol. Rozhodol som sa zmeniť taktiku a navíjať krátkymi trhavými pohybmi, aby som dal vobleru čas stúpnuť trochu odo dna.
Náhle prišiel záber a ja som pocítil, že mám rybu. Nie, toto nie je ryba, ale jedlo! Ešte nikdy som si viac neprial, aby som o rybu neprišiel. Už som ju aj zazrel, jazdila mi pod nohami a zdala sa byť na dosah. Pstruh, tak päťdesiat centimetrov, podnikol poslednú sériu výskokov, a tým získal slobodu.
„Nie, to snáď nie!“ Hovoril som si. Poobzeral som sa okolo seba: všetci bičovali vodu, ale bez úspechu. Ostalo to teda na mne. V ten deň som mal ja tú správnu nástrahu. Zabrodil som do miest, kde voda opúšťa jazero a tvorí mierny vracák. Nahodil som do úplnej plytčiny medzi kameňmi. Dvakrát som otočil kľučkou a pocítil jemné šklbnutie. Navíjal som ďalej a atak sa opakoval; zasekol som a mal ďalšieho.
Tohto pstruha som bez problémov zdolal a okamžite usmrtil. Bol som taký hladný, že by som ho snáď zjedol aj surového. V priebehu pár minút som ulovil ešte dva a šiel pripraviť gril. Chlapci na tom boli podobne a čakal nás skvelý obed. Po jedle sme dumali, čo ďalej. Kolega Pavel sa snažil zo svojich hodiniek s barometrickým senzorom predpovedať počasie. V tomto náročnom teréne, kde sa neustále mení nadmorská výška, je predpoveď počasia na základe vývoja tlaku veľmi ťažká.
Napospas šialencovi
Geir vydal povel: „Ideme naloviť jedlo.“ Svoj plán ísť rybárčiť a sem-tam niečo zjesť od základov prehodnotil a rozhodol sa nenechať nič náhode. „Tu nachytáme jedlo a potom pôjdeme deň a pol rovno k jazeru Nirvana. Chcem vám ukázať ryby, ktoré sa blížia k hranici sedemdesiatich centimetrov.“
Neverili sme mu. „Tie jazerá, ktoré máme na trase, sú veľmi hlboké a za nízkej oblačnosti tam neulovíme vôbec nič“ - dodal. Keby som vedel čo ma čaká za cestu, okamžite by som sa otočil späť. Ešte v ten deň sme urazili asi osem kilometrov a v ďalšej doline sme prenocovali.
Večer som chcel napísať SMS rodine, ale už sme boli úplne mimo signál. Vtom som si uvedomil, že sme úplne napospas tomuto šialencovi. Keby si niekto zlomil nohu, alebo vyvrtol členok, tak sa bude musieť vrátiť po vlastných, alebo tu zahynie! Nemohol som vôbec zaspať, hlavou mi vírili samé čierne myšlienky. Spomenul som si na slová mojej ženy, ktorá zvykne komentovať moje výpravy slovami: „Veď si na ryby chodíš odpočinúť.“
Keby vedela, že teraz neviem, či si to ešte užívam, alebo už bojujem o život, asi by mi neverila.
Konečne Nirvana!
Ráno som sa zobudil s myšlienkou, že nás čaká celodenný pochod a večer budeme pri Nirvane, teda nádhera! Naraňajkovali sme sa opäť pstružieho filé, tentoraz už bez chleba, ktorý došiel. Môj parťák ma trochu zneistil poznámkou, či nebude lepšie sa vrátiť, pretože už teraz je to späť dva dni a bez jedla, teda ak nenachytáme pstruhy. Ten šialenec, Geir, nás chce vláčiť ešte celý deň, niekam do neistoty, bájneho úlovku kapitálneho pstruha.
Nie, vydržíme, zamrmlal som, no už o desať hodín som svoje rozhodnutie ľutoval. Cesta opäť viedla cez vysoké hory, ale ten večer sme nespali niekde v pokojnej doline, ale v horskom sedle plnom snehu, ktorý sa pomaly topil a živil vodou jazero pod nami. To jazero bolo konečne Nirvana! Hneď pri úsvite nás budil Geir celý nedočkavý, že už je čas vyraziť. Spýtal som sa ho kadiaľ túto priepasť obídeme. On sa zasmial a odvetil: „Obchádzať priepasť, ktorá má priemer cez pätnásť kilometrov a prevýšenie približne päťsto metrov? Na to potrebuješ ešte jeden deň! My ideme kolmo dole, okolo vodopádu.“ Nie, tak ja to vzdávam, pomyslel som si. Zrazu som zistil, že Geir si viaže lano okolo pása a chystá si karabíny. Došlo mi, že nemám inú šancu. Spustili sme sa asi šesťdesiat metrov po lane.
Zrazu to prišlo!
Vybalili sme prúty a prichystali sa na lov. Ja a Pavel sme sa rozhodli pre prívlač a Geir si pripravil muškárku. Urobili sme si stometrové rozostupy a začali chytať. Ja som lovil stále na úspešný vobler a Pavel si naviazal zlatú rotačku.
Nie nadarmo sa tomuto jazero hovorí Nirvana. Dno je veľmi členité, široké partie plytčín sa striedajú s tmavozelenými hlbinami. Úspešná bola nielen mucha, ale aj prívlač. Vyťahovali sme rybu za rybou. Bolo medzi nimi veľa potočákov blížiacich sa k päťdesiatcentimetrovej hranici. Po štyroch hodinách lovu prišiel na rad odpočinok, ale žiarili sme spokojnosťou. Došlo nám, prečo sa toto jazero volá Nirvana.
Vtom odniekiaľ prifrčal Geir a vymenil si muškársky prút za prívlačový. Uviazal si asi osemgramovú plandavku a svoj hod nasmeroval do tmavozelenej hlbiny. Nechal nástrahu chvíľku potopiť a pomaly ju trhavými pohybmi priťahoval. Zrazu to prišlo! Prút sa mu ohol až k rukoväti a brzda rozbehla divokú jazdu. Nór si počínal ako profík a celý súboj si dokonale užíval.
Náhle z hlbín vyplávalo obrovské telo pstruha, možno arktického sivoňa. Nie som taký odborník na tamojšie druhy rýb. Isté však je, že táto ryba nepochybne atakovala hranicu šesťdesiatich centimetrov a trúfal by som si povedať, že sa ľahko priblížila k sedemdesiatke. Áno, aj tohto pstruha sme zabili a zjedli. Až tu som spoznal, čo to je loviť ryby z hladu. Potrebovali sme nachytať ryby, aby sme zvládli tú šialenú cestu späť.
Pri návrate sa zmenilo počasie a dva dni vytrvalo pršalo. Aj keď sme mali nepremokavé spacie vaky a outdoorové oblečenie, buďte si istí, že sme sa vrátili totálne vysilení, prevlhnutí na kosť a poriadne prechladnutí.
Teraz, keď píšem tento článok v teple svojho domova, neviem, či by som sa chcel ešte niekedy na obrovské pstruhy vypraviť. S istotou ale viem, že tam sú a možno ešte väčšie ako sme ulovili.
Foto: www.rybolovnorsko.cz
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
