Prešiel len týždeň od našej výpravy v Chorvátsku a už sa mi ozýva ďalší z priateľov - Ondrej. V rozhovore sa vraciame k starej myšlienke navštíviť našich severných susedov - Poľsko. Aj keď sa mu priznávam, že ma táto lokalita veľmi neoslovuje, jeho argumenty začínajú víťaziť. Nakoniec sme sa dohodli na víkendovej rybačke. Sprevádzať nás budú priateľ Vlado so synom Maťom. Za hosťujúcu krajinu to bude Ondrejov obchodný partner Rzešek. Ten sa síce venuje hlavne zubáčom a šťukám, no ich partii sa podarilo uloviť na jednom z jazier dva takmer meter a pol dlhé sumce...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Za hosťujúcu krajinu to bude Ondrejov obchodný partner Rzešek. Ten sa síce venuje hlavne zubáčom a šťukám, no ich partii sa podarilo uloviť na jednom z jazier dvoch takmer meter a pol dlhé sumce. Indikáciou, že by tam sumce mohli byť je fakt, že pred štyrmi rokmi nebol pre Rzeška a jeho priateľov problém uloviť aj dvadsať zubáčov. Pred dvomi rokmi to bolo už len päť. Minulý rok považovali za úspech, keď chytili aspoň jedného.
Sumce by tu mali byť
Trojdňová výprava, našťastie, nevyžaduje veľkú prípravu. Na obed naložené auto odstavujeme pred šiestou na brehu jazera. Dilemu, či sa vyberieme na prieskum jazera, za nás rieši prichádzajúci dážď. Pohodový večer strávime pri Tokajskom vínku. Rozoberáme revír, pri ktorom táboríme. Od Rzeška sa dozvedám, že voda v okolí tábora je všade plytká. Asi dvestopäťdesiat metrov na ľavo je päť metrov hlboká jama. Práve v nej chytili minulý rok obidva sumce.
Ráno vstávame trochu skôr. Snažíme sa nachytať nástrahové ryby. Vidíme, že to bude problém. Pred pár rokmi sa tu chytávali denne desiatky pleskáčov. Včera cez deň sa im nepodarilo uloviť ani jedného. Rzeškovi hovorím, že aj úbytok pleskáčov svedčí o tom, že by tu sumce mali byť. Tvrdí, že sa na lov teší. Akurát podpichuje Ondreja, že s tým kusom dreva /vábničkou/ určite nijakého sumca neulovíme. Beriem „neveriaceho Tomáša“ do lode a odchádzame vábiť.
Jama, ktorá sa nachádza blízko nás, je, ako ukazuje obrazovka sonaru, prázdna. Pokračujeme ďalej. Po polhodine zisťujem, že voda je stále plytká. Málokde je hĺbka väčšia ako 3 metre. Blízko brehu registrujem niekoľko potopených stromov. Podľa reliéfu brehov je jasné, že tu prechádza pôvodné koryto.
Dno tu klesá až do 4 metrov. Na sonare registrujem prvé odrazy. Dostávame sa blízko k stromu. Rzešek, ktorý má na udici aj plavák, sa zrazu zatvári divne. Plavák pomaly mizne pod hladinou. Kričím: „Máš záber, sekaj!“ Rzešek slabo pridvihuje prút. Ryba na druhom konci začína bojovať. Rzeškovi sa ju darí dostať tesne ku hladine. Prekvapený lovec začína pomaly navíjať. Plavák však doslova vystrelil z vody. Sumec sa vypína a mizne. Vysvetľujem svojmu poľskému priateľovi, že chytáme veľké ryby. Preto je potrebné sekať trocha ináč, ako je zvyknutý pri prívlači. Vidno, že je zo straty ryby smutný. Utešujem ho, že určite prídu ešte ďalšie sumce.
Boduje jednoduchá zostava
Po obede idú chlapci loviť zubáče. Za dve hodiny majú tri zábery a na vobler zdolávajú jednu, asi 50 cm dlhú rybu. Podvečer sa chystám na vodu. Chlapi však znova degustujú tokajské, a tak jediným bojaschopným ostáva Vladov syn Maťo.
Prechádzame plytšie partie. Po hodine konečne nachádzam hlbokú vodu. Ryby na vábenie reagujú. Na sonare mám niekedy echá aj desiatich sumcov. Registrujem prvé zábery. Po dvoch „ťukesoch“ konečne prichádza to, na čo čakáme. Môj prút sa ohýna. Sekám. Sumec je po chvíľke pri lodi. Zapíname svetlo, Maťo začína točiť. Ryba robí posledné výpady. Sily jej však rýchlo ubúdajú. Háčik sedí pevne v papuli, a tak ju chytám a vťahujem dnu.
Prvý poľský zdolaný sumec má čosi vyše metra a odhadom pätnásť kíl. Na reagujúcich rybách si všímam jednu vec: ignorujú háčiky s nastraženými korýtkami. Všetky zábery prichádzajú na pijavice a nádaje. Stopercentne boduje jednoduchá zostava. Tristopäťdesiatgramové olovo, karafiát, tri centimetre nad trojhákom a nádaje. Zisťujeme, že je potrebné loviť nad starým korytom. Len čo nás vietor odfúkne čo len tridsať metrov mimo, sumce miznú.
Trojrozmerná sonda mi ukazuje skalný previs a pod ním širokú jamu. Je plná rýb. Po minúte vábenia vidím na sonare odrazy niekoľkých sumcov. Vyberám si ten najväčší. Trvá asi pol minúty, kým ryba ostane visieť pod mojou nástrahou. Krátkymi trhavými pohybmi sa ju pokúšam vyprovokovať. Pomaly klesá dole. Dva rýchle údery vábničkou ju vracajú späť. Pocítil som krátke šklbnutie a silný ťah. Sekám.
Ryba je o poznanie väčšia. Trvá asi päť minút, kým si ju môžeme obhliadnuť na hladine. Prvý odhad je niekde okolo tridsať kíl. Maťo to znova všetko točí. Teší sa, ako sa budú čudovať „opilci“, keď im ukážeme ulovené sumce.
Vynechávame plytké partie
Je už takmer pol druhej v noci, preto otáčame čln a odchádzame späť. Maťo s hrdosťou ukazuje ulovené ryby. Rzešek musí uznať, že s vábničkou sa sumec chytiť dá. Nedeľňajšie počasie nám veľmi nepraje. Rýchlo robíme niekoľko fotiek, balíme tábor a s prvými kvapkami blížiacej sa búrky odchádzame preč. Cestou sa dohodujeme na termíne ďalšej rybačky.
Prichádza plánovaný deň „D“. Večer sa za výdatného dažďa na známom mieste stretáva opäť pätica rybárov. Vlada strieda Rzeškov kolega Andrzej. Tentoraz sme na vábenie lepšie pripravení. Máme dosť nástrahových rýb a slušnú zásobu pijavíc a nádajov. Maťo sa stane testerom nástrahy, ktorú som úspešne vyskúšal už minulý rok na zájazde v Turecku.
Ráno nás budí vykúkajúce slnko. Čerpáme vodu z člnov, montujeme prúty. Chceme vyskúšať rôzne zostavy. Rzešek spolu so mnou bude loviť s karafiátom. Ondrej s Andrzejom vyskúšajú nástrahové ryby a Maťo bude testovať zvukovo-svetelnú chobotnicu. Teraz sa už nezdržiavame v plytkých partiách. Mierime rovno do hlbokej vody.
Začíname tam, kde sme na minulej rybačke skončili. Prvú, metrovú rybu, chytám do piatich minút. Prechádzame úsek s popadanými stromami. Sumce sa pekne dvíhajú. Zanedlho chytám druhého, tretieho a štvrtého sumca. Sú to ryby zhruba od päť do dvadsať kíl. Piateho sumca zdoláva Maťo. Zdá sa, že chobotnica funguje aj tu.
Po dvoch hodinách je jasné, že v tejto vode sumce sú. Dvanásť záberov premieňame na deväť sumcov. Boduje moja zostava s kara-fiátom a Maťova chobotnica. Ondrej v našom člne s rybou a Rzešek s Andrzejom v druhom člne sumca nechytili. Napriek tomu sú všetci vo vytržení. Toľko rýb za takú krátku chvíľu je pre nich obrovské prekvapenie!
Chobotnica – správna voľba
Vraciame sa späť. Andrzej pripravuje teplý obed. Samozrejme, musím mojim poľským priateľom odpovedať na rôzne otázky. Andrzej, ktorý si doniesol „náčinie na sumce“ pochopil, o čom táto rybačka je. Jeho „sumcový prút“ po zavesení tristopäťdesiatgramového olova neprežil ani cestu do člna. Musím mu podrobne poukazovať moje náčinie. Okamžite chápe, že stoosemdesiat centimetrov dlhý prút je v lodi oveľa praktickejší ako jeho 2,7 metra dlhá „rároha“, že stopäťdesiat gramov ťažké olovo neudrží ponúkanú nástrahu pri vetre pod loďou.
Rýchlo zistí, čo dokáže presná práca so sonarom, keď vidí ako na požiadanie dokážem uloviť sumca, ktorého mi na obrazovke ukáže. Všetci sa, pochopiteľne, nevedia dočkať poobedňajšieho vábenia. Prichádzajúca búrka však mení plány, a tak v suchu prívesu a pri poháriku dobrého vína znova preberáme náš lov.
Skoro ráno už sedíme v člne. Sme štyria, na háčikoch máme dvakrát rybu, chobotnicu a karafiát s pijavicami. Prvé dva sumce zaberú znova mne. Potom je úspešný Maťo. Zdá sa, že sa mu podarilo seknúť väčšiu rybu. Sedemstogramový prút sa slušne ohýna. Chobotnica sa ukazuje ako správna voľba. Nechávam Maťa, nech si zdolávanie užije až do konca. Asi tridsať kíl ťažkú rybu párkrát otestuje tľapnutím po hlave. Potom ju chvatom skúseného „harcovníka“ uchopí za papuľu a vtiahne do lode. Prirodzene, nasledujú gratulácie. Na trinásťročného chlapca to bol excelentný výkon.
Za hodinu šesť sumcov
Uplynula hodina lovu a my máme chytených šesť sumcov. Zisťovať, či tu sumce sú, už nemá zmysel. Teraz sa pokúsime uloviť niečo väčšie. Na háčiky nastražujeme veľké karasy. Meníme rozmiestnenie prútov. Doteraz chceli všetci loviť viac-menej nad dnom. Vysvetľujem im, že zábery môžu prísť aj dva metre pod člnom a že tie sumce blízko pod hladinou na sonare väčšinou nie je vidieť.
Po chvíľke sa ukazuje táto taktika ako správna. Asi v štyroch metroch zaberá na karasa väčšia ryba. Po troch minútach boja sa sumec drží stále dole. Maťovi prikazujem, nech Andrzejovi dotiahne brzdu. Objasním mu, že so stokilovou šnúrou sa nemusí báť do ryby oprieť. Kratšie zdolávanie je navyše oveľa prospešnejšie aj zdolávanej rybe. Nemusí sa tak úplne vysiliť a je malá pravdepodobnosť, že po takomto zdolávaní uhynie.
Na hladine sa prvýkrát otáča telo pekného sumca. Určite je to dosiaľ najväčšia ryba. Odhadujem jej zhruba štyridsať kíl. Vťahujem ju do člna. Andrzej prijíma gratulácie. Chlapov by teraz z vody nikto nedostal, pokračujeme preto v love. Po jednom asi stodvadsaťcentimetrovom dlhom sumcovi má záber znova Andrzej. Prút sa ohýna a po chvíľke sa narovnáva. Keď sa už nazdávame, že ryba ušla, prichádza taký nápor, že Andrzejovi takmer vytrháva udicu z rúk. Ohromený sleduje, ako pod vodou mizne jedno očko po druhom. Keď po chvíľke zmizne pod hladinu aj posledné a sumec nekompromisne udrie rúčku prúta dvakrát o okraj člna, začína mi byť jasné, že sme ulovili veľkú rybu. Z Andrzeja vychádzajú slová „nedám rady“. Na pomoc mu prichádza Maťo...
Ako dopadne súboj s touto rybou a čo všetko sme ešte zažili v novom „sumčiarskom raji“ sa dozviete nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
