Len čo nahodený košík dopadne na dno, vlasec sa pôsobením prúdu napne a mierne napruží farebnú špičku feedra. Ešte sa stále chveje a už aj jemným, nesmelým pohybom signalizuje záujem ryby o nástrahu. Nasleduje zásek, vzápätí zdolávanie nádhernej ryby a takto to ide stále dokola. Už nás z toho bolia ruky, krmivo sa nám povážlivo míňa, len s veľkou námahou nachádzame niečo na háčik, lebo sme už takmer všetko minuli pri tej neuveriteľnej aktivite rýb... Až zrazu zazvoní budík a všetko sa náhle rozplynie ako jesenný opar nad vodou rozfúkaný ranným vetríkom...
info
Kategória: Feeder
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Takéto niečo nemusíme zažívať len vo svojich snoch, ale aj pri vode so skutočnou udicou v rukách a so skutočnými rybami. Určite to nebude také dokonalé, ale dá sa k takému stavu aspoň priblížiť, keď už sa nám k nemu nepodarí dopracovať. Dosiahnuť to však nie je jednoduché. Je to ako dáka veľká rovnica s mnohými premennými a my ich musíme správne a v správnom poradí doplniť, aby sme sa dopracovali aspoň k nejakému výsledku. Najhoršie na celom je však to, že väčšina premenných do rovnice býva zakaždým iná a my si musíme zvoliť tie správne, čo sa nám nie vždy darí.
Nie, takto to nefunguje
Úspech, či neúspech pri love rýb ovplyvňuje neskutočne veľa rôznych faktorov a žiadna rybolovná technika nie je voči nim imúnna. Žiadna z nich nie je „zázračná“ a nie je to inak ani s feedrom; aj keď ho mnohí kupovali v nádeji, že s feedrom to bude iné a budú zdolávať viac rýb. Mysleli si, že ho stačí len mať vo výbave, stačí ho len ledabolo nahodiť a ryby sa budú „trhať“, ktorá skôr skončí na háčiku.
Nie, takto to nefunguje. Žiaľ, žijeme vo veľmi nespravodlivom svete a za každý, čo i len malý kúsok úspechu, musíme bojovať. Ako som tu už spomenul, rybolov je ako rovnica s množstvom premenných. Niektoré z nich dokážeme ovplyvniť viac, iné menej, ale sú aj také, ktoré sú mimo našej moci. Čím viac dokážeme eliminovať ich nepriaznivý vplyv na náš lov, tým väčšie úspechy budeme dosahovať.
Aby sme ich vôbec dokázali nejakým spôsobom ovplyvniť, musíme vedieť, na čo konkrétne sa zamerať. Najjednoduchšie, ale aj najúčinnejšie, je zamerať sa na tie, ktoré dokážeme ovplyvniť a do akej miery sa nám ich podarí zvládnuť, také budeme dosahovať výsledky. Hádam najjednoduchšie sa dá zvládnuť presnosť nahadzovania, o ktorej som písal už v úvodnej časti tohto seriálu. Dnes sa k tejto problematike vrátime a rozoberieme si ju podrobnejšie.
Ak už presne hádžeme, musíme vedieť kam hádžeme, lebo nie je jedno či náš košík s krmivom dopadol medzi konáre, alebo zapadol do bahna, či medzi kamene, alebo je na voľnom, relatívne tvrdom podklade, kde ju ryba ľahko nájde. Ďalej si musíme uvedomiť, ako a čo hádžeme do vody a ako to, čo do vody dopravíme, pod hladinou „pracuje“, či to zostáva na nami zvolenom mieste, alebo sa to niekam vyplavuje. Tieto a ešte ďalšie veci sú tými premennými ovplyvňujúce výsledok našej vychádzky k vode. Tieto aspekty dokážeme pomerne ľahko ovplyvniť a budú témou aj nasledujúcich článkov o love s feedrom, kde si ich podrobnejšie prejdeme. Poďme sa však bližšie pozrieť na už avizovanú presnosť nahadzovania.
Presnosť nahadzovania
Presnosť je jedným zo základných aspektov úspechu pri love s feedrom. Je to vlastne prvý, základný krok a od neho sa potom odvíja všetko ostatné. Čím menšiu plochu dokážeme triafať, tým lepšie vieme ryby sústrediť, a čím viac ich bude na malej ploche, tým skôr sa nám daktorá z nich ocitne na háčiku. Je to jednoduché nie?
Jednoduché je to vysloviť, ale už horšie je to s realizáciou. V prvom rade, aby sme sa dokázali presne triafať, musíme si určiť smer nahadzovania a najjednoduchšie ho dokážeme dodržať, ak si zvolíme nejaký orientačný bod na protiľahlom brehu a snažíme sa nahadzovať tým smerom. Orientačný bod musí byť stabilný, napríklad strom, krík, budova, alebo stĺp elektrického vedenia. Určite si nezvolíme na druhom brehu pasúcu sa kravu, lebo tá sa síce pomaly, ale predsa len pohybuje.
Jedna vec je však istá. Čím ďalej sa budeme snažiť hádzať, tým väčší rozptyl dosiahneme. Tu by som sa trochu pozastavil pri používaných udiciach, ktoré najviac ovplyvňujú presnosť našich hodov. Ide o to, že čím je udica mäkšia, tým menej presné sú naše hody, lebo mäkký prút je viac ovplyvňovaný hmotnosťou nahadzovaného košíka. Skôr sa pod tiažou košíka vychýli do strany a keď potom nahodíme, košík letí inde ako sme mali pôvodne v pláne.
Na prvý pohľad to síce nie sú nejaké veľké odchýlky, ale ak raz dopadne košík meter napravo od pôvodne zakŕmeného miesta a druhý raz meter naľavo, tak už je to rozdiel dva metre (prípadne aj viac) a ak sa ku tomu pridá nepresnosť v dĺžke hodov, tak je to neuveriteľne veľká plocha.
Heavy či medium?
Rozptyl našich hodov sa teda zväčšuje zvyšujúcou sa vzdialenosťou hodov. Čím dlhšie košík letí vzduchom, tým viac môže letieť bokom. Preto je lepšie s mäkšími udicami hádzať na kratšie vzdialenosti, ktoré dokážeme presne trafiť. S tvrdším prútom sú odchýlky menšie, ale na prácu s ním si treba zvyknúť a nie každému vyhovujú.
Pod pojmom tvrdší prút teraz nemám na mysli heavy prúty, ale udicu s tvrdším blankom, čiže telom. Ak si zoberieme do rúk napríklad dva medium prúty rôznych značiek, budú sa inak ohýbať pod rovnako veľkou záťažou. Jeden bude mať ohnutú len špičku, druhý sa bude ohýbať napríklad do prvej tretiny celej udice. Presnejšie budete hádzať s tým, čo sa menej prehýba.
Po týchto slovách si určite viacerí povedia, že potom bude lepšie mať doma len heavy prút a s ním to pôjde lepšie. Chyba. Tvrdý prút nám síce pomôže presnejšie hádzať, ale o to horšie sa s ním zdolávajú ryby a nezriedka o rybu vďaka tvrdej udici prídeme. Určite by som tvrdý blank neodporúčal nejakému začínajúcemu feedristovi. Predsa len, mäkšia udica svojou pružnosťou viac pomáha pri zdolávaní rýb, dovolí viac chýb a je lepšie cítiť ako ryba „pracuje“ počas zdolávania; akurát s ním nedokážeme na väčšiu vzdialenosť presne hádzať. Ono je u nás všeobecne medzi rybármi zakorenený zvyk hádzať čo najďalej a ryby sú pritom veľmi často priam pod nohami. Netreba si preto hľadať miesto na lov vo veľkých diaľkach, ale radšej sa snažme rybu nájsť, alebo sa ju pokúsime dotiahnuť bližšie, najlepšie do vzdialenosti, ktorú dokážeme presne triafať.
Ako docieliť potrebnú presnosť?
Ak aj napriek nepresnosti a určitému rozptylu do strán sa budeme tvrdohlavo snažiť hádzať do určitej vzdialenosti, lebo odtiaľ iní ťahajú ryby, tak musíme znížiť na minimum rozptyl vo vzdialenosti. Nie vždy sa nám totiž darí hádzať rovnako ďaleko, aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.
Aj ja som si myslel, že hádžem približne do rovnakej vzdialenosti, až kým som si nezačal robiť značku na vlasci. Bol som veľmi prekvapený, že raz som musel navinúť niekoľko otáčok kľukou navijaka, kým sa značka ocitla na mieste, kde mala byť, čiže tesne pred navijakom. Inokedy zasa zostala na cievke navijaka, čiže hod bol krátky.
Nie je nič horšie, ako keď košík dopadá stále niekam inam. Ak už nie sme schopní docieliť presnosť, čo sa bočného rozptylu týka, tak o to dôležitejšie je dodržiavať vzdialenosť. Takto aspoň dosiahneme, že budeme mať krmivo v jednom pomerne úzkom páse, čo rybu dokáže čiastočne koncentrovať. Ako však docieliť potrebnú presnosť?
Existuje niekoľko jednoduchých, ale veľmi účinných spôsobov ako sa k tomu dopracovať. Jedným je spomenutá značka na vlasci. Tú si môžeme spraviť kúpenou, špeciálne na tento účel vyrábanou značkovacou ceruzkou, ktorú dostať v predajni s rybárskymi potrebami. Je síce trochu drahšia, ale ak ju niekde nestratíte, vydrží aj desať rokov, čo je už dosť dlhá doba. Druhá možnosť je, že si značku na vlasec urobíte liehovou fixkou, ktorú dostať kúpiť za pár centov. Podstatné je, aby bola značka dostatočne viditeľná a hlavne, aby ste sa podľa nej riadili.
Pri klipovaní sú aj riziká
Pri nahadzovaní je vždy lepšie, ak miesto lovu o nejaký ten meter prehodíte a následne košík ešte počas klesania ku dnu dotiahnete po značku, ako keby mala značka ostať na cievke. Nie je to síce ideálny stav, ale už takto dokážeme podstatne zmenšiť zakŕmenú plochu. Inou možnosťou je použitie klipu, čo je považované za najpresnejšie. Aj tu existuje viac variant.
Najčastejšie používané je zaklipovanie kmeňového vlasca na cievke navijaka. Tento spôsob si však vyžaduje určité skúsenosti pri nahadzovaní, hlavne v záverečných fázach letu košíka, tesne pred dopadom na hladinu. Pred dopadom totiž musíme letiaci košík pribrzdiť, aby sa nestalo, že pomerne veľkou rýchlosťou letiaci košík vytiahne všetok vlasec až po klip a zrazu sa veľkým trhnutím zastaví. V tom momente letí, v závislosti od rýchlosti letu, prudko vzad, čiže dopadne o dosť (aj niekoľko metrov) bližšie ako sme chceli a celé klipovanie stráca zmysel. Výsledok je totiž horší, ako keby sme hádzali len tak ledabolo.
Pri takomto klipovaní sú aj určité riziká. Jedným je oslabenie vlasca v klipe po častom prudkom trhnutí vzad, lebo celá sila letiaceho košíka je tlmená v jednom bode. Čím ťažšie košíky používame, tým viac vlasec „trpí“ a môže to viesť až k jeho pretrhnutiu. Väčšinou na to doplatíme až na nasledujúcu rybačku, keď si klip urobíme v inej vzdialenosti a vlasec sa v mieste predošlého klipu pod náporom ryby pretrhne.
Druhým rizikom je možnosť straty veľkej ryby, ktorá nám po záseku vytiahne vlasec až po klip a ak nemáme nacvičené rýchle uvoľnenie klipu, zväčša o ňu prídeme, lebo sa nám v lepšom prípade utrhne nadväzec, ktorý býva väčšinou slabší ako kmeň a v horšom prípade sa utrhne priamo v klipe.
Môžeme ostať bez šance
Pre prípadné výpady väčšieho úlovku je dobre po dopade na hladinu urobiť jednu – dve otáčky navijakom, aby sme mali malú rezervu vlasca, ktorý si ryba môže potiahnuť. Za tú dobu, kým si za ľubozvučného zvuku brzdy navijaka vlasec potiahne, sa aj my spamätáme z prvého prekvapujúceho ťahu a následne môžeme reagovať uvoľnením klipu. Väčšinou tento kus vlasca úplne stačí na to, aby sa ryba otočila iným smerom a klip uvoľniť nemusíme. Ak túto rezervu nemáme, o čo i len trochu väčšiu, alebo o bojovnejšiu rybu takmer vždy prídeme, lebo nám nedá šancu reagovať.
Pre občasnú nutnosť odklipovania si aj tak musíme na vlasci urobiť značku, aby sme sa po zdolaní ryby dokázali vrátiť na potrebnú vzdialenosť. Používanie klipu vyžaduje určité skúsenosti, preto je lepšie, ak sa s ním začínajúci feedristi zoznámia až po nejakom čase, keď už budú vedieť čo si s feedrom môžu dovoliť a dostanú ho „do ruky“.
Inou, k vlascu o niečo šetrnejšou a aj pre menej skúsených feedristov použiteľnou možnosťou, je zafixovanie vlasca na cievke gumičkou. Postačí nám na to obyčajná gumička, aká sa používa hádam v každej domácnosti. Najprv ju upevníme do klipu na cievke a potom ju dva razy pretočíme cez cievku. Tým, že sme ju zaklipovali, získame pomerne pevne uchytenú gumičku, ktorá sa príliš nehýbe pri pohybe vlasca, čiže sa nevysúva pod vrchný lem cievky, kde svoju funkciu plní vo veľmi obmedzenej miere.
Výhoda tohto spôsobu spočíva v tom, že ak sa na háčiku ocitne väčší úlovok, môže si spod gumičky dajaký ten meter potiahnuť. Podobne je to aj pri prudších hodoch, keď si košík svojou kinetickou energiou kúsok vlasca potiahne a nie je až tak prudko trhnutý vzad. Pri tomto spôsobe fixácie vlasca je obzvlášť dôležité urobiť si na vlasci značku, lebo už počas nahadzovania (museli by to však byť prudké hody s ťažkými košíkmi) sa nám pomaly môže vzdialenosť predĺžiť. Ak sa nám to prihodí, gumičku dáme dole, navinieme vlasec po značku a znovu zaistíme gumičkou.
Ak dodržíme spomínané pravidlá, presnosť našich hodov by sa mala rapídne zlepšiť. Na kratšie vzdialenosti určite. Keď už dokážeme presne nahadzovať, musíme sa zamyslieť nad tým, kam vlastne naše košíky na dne dopadajú. O tom, ako to zistiť, a prečo je to dôležité, si však povieme nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
