Našu "nórsku partiu" čakala už šiesta výprava za rybími velikánmi obývajúcimi severské fjordy. Po úspešnej májovej expedíciu na zasneženú Loppu, kde sme sa na týždeň ocitli doslova v rybom raji, padla tento rok voľba na južnejšie položenú lokalitu Eidet na ostrove Senja. Celý týždeň sa niesol v duchu kamarátskej pohody korenenej skvelým počasím a o úlovky tresiek obyčajných i tmavých nebola núdza. Podarilo sa nám zdolať aj niekoľko halibutov, ale vyvrcholením výpravy sa mal stať jej záver - štvrtok, 16. júna, posledný deň rybárčenia pred odchodom domov...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Celý týždeň sa niesol v duchu kamarátskej pohody korenenej skvelým počasím a o úlovky tresiek obyčajných i tmavých nebola núdza. Podarilo sa nám zdolať aj niekoľko halibutov, ale vyvrcholením výpravy sa mal stať jej záver - štvrtok, 16. júna, posledný deň rybárčenia pred odchodom domov.
Ryba ukazuje svoju silu
Na plavbu sa vydávame hneď po raňajkách, pripravení obísť miesta úspešné v uplynulom týždni. Začíname „Pod vodopádom“, kde sme v minulých dňoch ulovili celý rad „veľkých čiernych“, teda tresiek tmavých. Naše úsilie je odmenené - Dan dostáva metrové torpédo a vychutnáva si na prívlačový prút nádherný súboj, keď špička prúta opakovane zachádza pod hladinu a ryba ukazuje svoju silu. Nakoniec tresku zdoláva a po fotografovaní sa vracia naspäť do mora. Úspešní sme tu však všetci - Oto dostáva tiež krásnu černošku, ja niekoľko poriadnych obyčajných a Vláďa šperkuje výkon našej posádky: halibut 90 cm.
Po hodine naše zábery ustávajú a my sa unavení presúvame bližšie ku brehu na naše halibutie miesta. Dnes tu však zjavne halibuty potravu nezháňajú - nemáme s nimi žiadny kontakt. Lúčime sa preto s ďalšími úspešnými miestami - predovšetkým so zátokou, kde naše posádky opakovane zaznamenali úlovky čiernych torpéd - tresiek tmavých. Dnes tu však fúka vietor a rybolov je viac než náročný.
Po úspešnom začiatku sa nám prestáva dariť. Prechádzame teda do závetria a vybaľujeme desiaty. Počas jedla odhadzujeme „prívlačovku“ len tak pod loď a zatiaľ čo žujem chleba so salámou, dostávam kopanec do prúta. Zdolávam celkom slušnú tresku a po nej ešte ďalších päť. To dôležité na ulovených rybách je, že vypľúvajú čerstvo prehltnuté slede. To nám pripomína minuloročnú výpravu na Loppu, kde sme narazili na celé kŕdle metrových tresiek naháňajúcich sa za sleďmi, ktoré v eufórii hltavo chniapali po našich twistroch, až nás z opakovaných súbojov boleli ruky...
Treska ako tučný kaprík
Pod prívalom týchto spomienok sa rozhodujeme, že zvyšné hodiny nášho lovu zasvätíme prívlači. Vraciame sa smerom k nášmu zálivu a po ceste sa zastavujeme v zátoke, kde nás zaujali kŕdle vtákov sediacich po stovkách okolo brehu. Skúšame vláčiť a máme úspech - sú tu tresky obyčajné i tmavé a ochotne idú po našich twistroch. Trochu medzi sebou súťažíme, pretože nejde o žiadne rekordérky, takže zaujímavejší je ich počet, než hmotnosť. To sa však mení vo chvíli, keď mne aj Danovi prakticky naraz oťažia prúty v hĺbke okolo 30 m a tentoraz vodíme výrazne ťažšie ryby, ktorých zdolávanie navyše sťažuje silné prúdenie v danom mieste.
Nakoniec ja i Dan obaja úspešne doťahujeme k lodi dve krásne vyfarbené tresky. Danova je o niečo dlhšia, ale moja zasa výrazne vyššia a hrubšia - je to taký balón a zo všetkého najviac pripomína pekne tučného kapríka. Zaujímavejšie je však, že tresky opäť vypľúvajú čerstvo natrávené slede. Evidentne tu niekde v blízkosti putuje ich kŕdeľ, čo dokazujú aj vtáky producírujúce sa po brehoch.
Naša loď podniká ďalší nájazd smerom ku brehu a nechávame sa opäť odviať nad hlbokú vodu. Tentoraz je záberov o niečo menej, ale Dan dostáva v hĺbke opäť silný kopanec do prúta, a ten sa ohýba do povestného oblúka. Ryba je taká ťažká a prilepená ku dnu, že sa chvíľu domnievame, že Dan visí za nejaké lano. Ale potom sa domnelá prekážka dáva do pohybu a jačiaca cievka nás presviedča, že na konci visí niečo živé a poriadne divoké.
Vyrovnaný rekord
Dan, ako jediný z nás, používa klasický vlasec a o ten teraz máme obavy. Ani twister a karabínka po opakovaných súbojoch nebudú v najlepšej kondícii. Najskôr sa domnievame, že pôjde o ďalšiu veľkú tresku obyčajnú, ale sústavné prudké výpady ku dnu nás pomaly privádzajú k záveru, že to bude halibut. To sa potvrdzuje v momente, keď sa platesa prvýkrát otáča tri metre pod člnom a trieli zase späť ku dnu.
V momente, ako sme ju uzreli, začíname všetci Danovi radiť, až z toho, chudák, ešte viac znervóznie. Hlavne by mal čo najviac povoliť brzdu, nech prípadný prudký výpad halibuta neznamená pretrhnutý vlasec. Brzda pracuje ako má a halibut javí známky únavy. Už sa len tak vlní na hladine a Dan ho pomaly dostáva k lodi. Otta ho vyťahuje do lode a Danova radosť môže prepuknúť. Vzhľadom na jeho výbavu je to na prvý pohľad mimoriadny výkon. Halibut má presne jeden meter, a Dan tak na chlp vyrovnáva Ottov minuloročný prívlačový rekord z Loppy.
Mohla by to byť dôstojná bodka za celým pobytom, ale našu pozornosť, hneď po doznení osláv Danovho úlovku, pútajú vtáky, ktoré sa dávajú do pohybu. Dvíhajú sa zo skál a mieria k neďalekému ostrovčeku, kde lietajú v divokých kruhoch, z ktorých sa každú chvíľu púšťajú na hladinu. Tušíme tam migrujúce slede a vyrážame za nimi. Pri ostrovčeku nás prekvapuje hĺbka len okolo ôsmich metrov, ale pod loďou vidíme kŕdle prechádzajúcich tresiek tmavých, a tak medzi ne hádžeme naše twistre.
Útoky v priamom prenose
Reakcia je okamžitá a všetci štyria v člne ihneď vodíme bojovné kelery. To sa vzápätí opakuje, čo nás motivuje na vyhlásenie rybárskej súťaže: kto ich nachytá viac. To, čo sa odohráva nasledujúcu hodinu, sa len ťažko dá opísať slovami. Patrí to k mojim najsilnejším rybárskym zážitkom. Strháva sa doslova rybárske šialenstvo, keď šviháme nástrahy len pár metrov od lode. Stačí párkrát navinúť a do prúta prichádza obrovská rana nasledovaná súbojom.
Ťaháme približne polmetrové kelery v úplne šialenom tempe. Niekoľkokrát musím meniť twister, pretože je taký rozhryzený, že sa jednoducho neudrží na jigovej hlavičke. Skóre utešene narastá a zo všetkých kútov lodi sa s každou zdolanú treskou ozýva počítanie - 19, 20, 21, 22... A stále to pokračuje.
Vďaka svojim pretekárskym skúsenostiam z plávanej mám výhodu predovšetkým v bleskurýchlom vyháčkovaní ryby, a dostávam sa tak do ľahkého náskoku. Na päty mi však neustále šliape Otta a Dan s Vláďom sa tiež držia na dostrel. Už máme každý na konte vyše tridsať rýb a stále sa to nekončí. Z lode sa nesú neustále výkriky v štýle: „Je tam! Sakra, spadla! Už je tam zase! Tá je zbytočne veľká, hrozne bojuje!“
Niekoľkokrát nám ryba spadne pri lodi, ale na padajúci twister hneď zaútočí ďalší keler, takzvane „v priamom prenose“ - v plytkej vode môžeme jeho útok sledovať na vlastné oči.
Obrovský tieň útočí!
Pepova loď, loviaca neďaleko, má síce pomalšie tempo, ale zato sa na Ondrejovo želanie (tvrdí, že veľké ryby sa lovia vo veľkých hĺbkach) drží na vyššej hĺbke a odtiaľ vyťahuje väčšie jedince - Pepa na prívlač metrového kelera a Pišta len o niečo menšieho dorsiho.
Naša loď je úplne pohltená pretekárskou horúčkou a ide nám len o rýchlosť. Ja už sa dostávam cez päťdesiat kusov a striasam Dana aj Vláďu z dostrelu, zato Ottík sa ma stále drží ako kliešť. Privádzam k lodi ďalšieho polmetrového kelera, keď sa vtom odohráva niečo neuveriteľné. Niečo, čo prebije všetky moje doterajšie zážitky. Ako doťahujem kelera k hladine a chystám si ho pomaly na vylovenie, zrazu sa pod ním zjavuje obrovský tieň.
Vietor nás medzitým dovial na hĺbku piatich metrov, svieti slniečko a pod nami je piesočná platňa, takže voda je priezračná ako horská studnička. Preto je pohľad na to, čo sa zjavilo pod hladinou, o to viac fascinujúcejší. Za mojím kelerem úplne pokojne priamo pod hladinou plachtí veľký halibut! Triezvym odhadom tak 1,3 - 1,4 metra. „Halibut, veľký, tu priamo pod hladinou!“ - revem na ostatných, a strhávam tak ich zrak na rovnaké miesto. Placatcovi to nijako nevadí, dokonca vytrčí nad hladinu obrovský chvost ako veľryba a pomaly „očucháva“ kelera, stále sa zmietajúceho na mojom háčiku.
Ako to asi dopadne?
Všetkým sa nám zastavuje dych a len nemo civieme na tú scenériu. Hĺbka je ešte menšia a viditeľnosť úplne dokonalá! Môžem pozorovať každú bodku na halibutovom mohutnom tele. Začína kelera ohlodávať a zo všetkého najviac mi to teraz pripomína dokumentárny film o žralokoch - ako napichnú nástrahu na kus háku a nechajú žraloka priplávať až k lodi, aby ho mohli filmovať. My sme takí fascinovaní, že ani nefilmujeme, ani nefotíme.
Voláme na druhú loď, aby sa na to tiež prišli pozrieť; halibut v tej chvíli opäť vytrčí chvost nad hladinu a aspoň na diaľku naznačí druhej posádke svoju veľkosť. Potom definitívne chňapne nebohého kelera do svojej veľkej papule a pomaly s ním odchádza preč. Pláva stále pod hladinou, takže ho neustále sledujeme - rovnako ako môj ohnutý prút a kvíliacu cievku navijaka, z ktorej sa pomaly, ale isto strácajú metre vlasca.
Z druhej lode na mňa volajú, nech sa ho pokúsim vytiahnuť, ale to je nereálne nielen z pohľadu mojej prívlačovej výbavy, ale predovšetkým preto, že halibut nie je, pochopiteľne, zaseknutý. Len drží v hube môjho kelera a mieri s ním preč na more. Z vlasca stále ubúda a ja začínam premýšľať, ako toto dopadne. Zrazu ťah v prúte povoľuje a ja môžem namotávať späť. Keler je stále na chvoste, ale halibut ho už pustil. Zrejme mu prišiel jeho odpor podozrivý.
Neprekonateľný zážitok
Doťahujem kelera opäť k lodi, že ho konečne zbavím utrpenia, a čuduj sa svet, ten halibut za ním priplával znova! Opäť sa vznáša len meter od nás; tentoraz už chlapci prepadajú loveckému šialenstvu a hádžu okolo neho twistre. Korunu tomu nasadil Vláďa, keď po halibutovi švihol polkilovým pilkrom. To sa ho už trochu dotklo a pomaly sa otáča. Ešte chvíľu sledujeme jeho tieň pod hladinou, ale potom nám definitívne mizne z očí.
Po takomto zážitku navrhujem ukončenie našich pretekov. Môj návrh je prijatý, čo vítam aj vzhľadom na to, že sa s 54 rybami stávam víťazom. Otta zostal s 51 kusmi na druhom mieste, tretí je Vláďa s 45 rybami a štvrtý Dan ich má 39. Za hodinu a pol sme na našej lodi ulovili (a hneď zase vrátili vode) skoro 190 rýb! Nič však neprekoná zážitok s halibutom, ktorého sme práve boli svedkami.
Lepšiu bodku si už jednoducho nemožno priať, a tak definitívne obraciame lode smerom do prístavu. V chate nás víta Robo tortou, ktorú mi sľúbil k narodeninám a po tom, čo si pripravíme svoju výbavičku na zajtrajší prevoz, schádzame sa naposledy pri spoločnej večeri. Robo štýlovo pripravil výborného halibuta, ktorého sme si ako jediného ponechali práve na tento účel. Chutí skvele. Zapíjame ho poslednými zásobami plzenského a dlho sa ešte kocháme pohľadom na pokojnú vodu fjordu zaliatu polnočným slnkom.
Bude sa nám odtiaľto ťažko odchádzať. Po minuloročnej výprave na Loppu, kde som si myslel, že sme došli až k pomyselnému rybárskemu Olympu a nič viac už byť nemôže, ma Eidet presvedčil, že každá lokalita má čo ponúknuť a každá výprava prinesie niečo nové. Preto sa do Nórska zase o rok vrátime...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
