Kde sa končí živá, začína sa umelá! Týmto, na prvý pohľad možno ani nie celkom zrozumiteľným spojením, začínam ďalšie riadky bilancovania mojej uplynulej sumčiarskej sezóny. Pozrime sa teda na ňu trochu bližšie, nech sa dozvieme „ako to sumčiar myslel“.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 83
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Na jeseň odkladám trhačku
Keď nakoniec príde ten čas a ja musím svoj „trhačkový“ výstroj na pár mesiacov odložiť do pivnice, mám už pekných pár rokov jasno, čo bude(m) ďalej? Určite nemienim so založenými rukami čakať minimálne na začiatok leta. Tak ako odložím ťažké „trhačkové“ prúty s navijakmi, ich miesto v člne okamžite zaujmú podstatne ľahšie - prívlačové prúty. Aktívny lov na prívlač, vyhľadávanie ryby a prelovovanie väčšej plochy, je v tomto období podstatne efektívnejšie v porovnaní s lovom na bójku. Presvedčil som sa o tom už neraz a výsledky, dokonca aj vo veľmi neskoršom období roka, boli veľmi interesantné. Niektorí možno zapochybujete, ale je to tak, že sumec prijíma potravu aj počas zimy. Aj keď sú to len zanedbateľné percentá z toho čo spotrebuje počas svojej najväčšej aktivity, predsa len si sem-tam dačo zobne. Prvé zimné sumce som ulovil náhodne počas lovu zubáča a vtedy som to pripisoval náhode. Vždy to bolo na nástrahu z gumy a poddimenzované náčinie. Samozrejme, že nie každého fúzača sa mi potom aj podarilo zdolať. Každú jeseň a zimu sa mi však ulakomilo zopár fúzačov a bolo ich stále viac a viac. A to sa už nedalo pripisovať náhode. Tak som sa postupom času zameral v tomto pokročilom ročnom čase už len na lov sumca … a tie fúzaté potvorky spoľahlivo spolupracovali. Jasné, že zase úlovkov zubáča bolo pomenej. Záberov od sumca bolo dokonca viac ako počas letných dní, a to preto, že sa stiahli z plytčín do hlbšej vody. Tým pádom som ich nemusel vyhľadávať po celej ploche vodnej nádrži, ale len na určitých úsekoch. Ich zastúpenie v týchto partiách bolo dosť vysoké na to, aby sa dal niektorý sem-tam prehovoriť k záberu. Chce to však nejaké to kvantum vychádzok k vode a niekoľko sezón, aby sa dalo ísť, ako sa hovorí „na hotové“. Ale ešte ani to nestačí na pravidelné úlovky. Ešte je tu čosi a vari to najdôležitejšie. Treba sa trafiť! Pokiaľ sa netrafíme do času ich potravnej aktivity - úspech je v nedohľadne. Možno ešte tak niektorého, ako sa hovorí „za kábát“, ale tomu sa, pokiaľ sa len dá, vyhýbam. S celou touto taktikou začínam, keď už viac dní nemám záber na klasiku, myslím tým lov na nástrahovú rybku. Vtedy príde ten pravý čas vytiahnuť tenké prívlačové šibáky a odložiť ťažkú techniku.
Kedy a ako na ne?
Vychádza to zvyčajne na koniec septembra. Vtedy má voda zvyčajne len niečo pod 15 stupňov. Čo sa potravnej aktivity týka, toto obdobie mi pripadá tak, že sumce sa zásobujú pred zimou a dajú sa spoľahlivo loviť počas celého dňa. Ale najväčšia aktivita je pri svitaní, za súmraku a tesne po ňom. Zábery počas noci sú už stále viac zriedkavejšie. Veľmi dobrá aktivita je pri zamračenej oblohe alebo pred dažďom pri bezvetrí. Pokiaľ sa sumec neodoberie na zimoviská, tak za najlepšiu nástrahu považujem hlbokopotápavý agresívny vobler, ktorý dokáže miestami zarypnúť o dno, alebo naraziť o kamene na dne. Takéto klepnutia dokážu sumca okamžite donútiť k útoku. Nemá problém prenasledovať „drzú nástrahu“ aj niekoľko metrov. Vobler sa však musí pohybovať minimálne v polovici vodného stĺca a nižšie. Zábery pri hladine sú už výnimočné. Najviac sa mi osvedčili voblery s dĺžkou okolo 10 centimetrov, na ktorých vedenie používam prút s vrchnou vrhacou záťažou 100 gramov, šnúru 0,18-0,25 mm a navijak veľkosti 40. K tejto výbave zostáva už len poriadna dávka trpezlivosti a môže sa ísť na TO! Nakoľko disponujem člnom, tak vo veľkej väčšine lovím z neho. Aj keď je paradox, že svojho zatiaľ najväčšieho sumca na prívlač mám uloveného z brehu. Bol ulovený náhodne pri love zubáčov. Zaslúži si spomenúť, aj keď to nebolo v ostatnej sezóne a je to už pár rokov. Bolo to v polovici októbra a ja som lovil v prsačkách v blízkosti hrany, ktorá sa zvažovala zo 130 cm do 250 cm a tiahla sa popri brehu. Aktivita zubáčov bola veľmi dobrá, ale po súmraku to utíchlo. Pomaly ale isto som sa presúval k autu s vedomím, že rybačku ukončím. A vtedy sa to stalo, keď som to najmenej čakal. Rana do prúta a následne dovtedy nepoznaný ťah, minimálne 100 metrov popri brehu. Keď som už videl uzol kde mám pod šnúrou podložený silon, musel som pritvrdiť. No len veľmi nebolo s čím, lebo môj prút mal vrhaciu záťaž 30-50 gramov a šnúrka mala priemer iba 0,06 mm. Najväčšiu obavu som mal o karabínku ale vtedy mi bolo dopriate. Bol to nádherný zážitok, ktorý mi zostane dlho v pamäti a podobný prajem každému vyznávačovi prívlače. Po súboji, ktorý trval 45 minút, som sa na brehu fotil so 171 cm fúzačom. A to bol zrejme okamih, keď sa vo mne niečo zlomilo a zameral som sa viac na sumca. Dovtedy bol u mňa rybou číslo jedna suverénne zubáč.
Veril som si
Kvôli súbojom s fúzatými som bol odvtedy ochotný tráviť na vode viac hodín a vzdať sa množstva zubáčov. Priznám sa, túto poslednú jeseň som s prívlačou začal pomerne neskoro. Tvrdohlavo a neustále som si veril, že ešte nejaký ten fúzač príde aj na trhačku, ale nestalo sa tak. Teraz, s odstupom času si myslím, že som prepásol ten správny začiatok, ktorý mohol byť veľmi dobrý. Voda sa začiatkom októbra dosť rýchlo ochladzovala a ja som začal s prívlačou, až keď voda mala pod 12 stupňov. Samozrejme, bodovali voblery a počas celého októbra som bol úspešný na každej vychádzke. S ubúdajúcou teplotou vody sa aj skracovala veľkosť ulovených rýb. Nedá mi nespomenúť jednu spoločnú rybačku s kamarátmi z fóra priaznivcov časopisu Slovenský RYBÁR. Zopár nadšencov, vrátane mňa, sme sa dohodli, že si dáme dvojdňový prívlačový maratón, počas ktorého odlovíme aj telemost. Koho zaujíma čo je to telemost a ešte k tomu prívlačový, na fóre SR nájde odpoveď. Predpoveď počasia bola ukážková, aj sa naplnila, všetci okrem mňa si slušne zachytali a získali nejaké tie telemostové centimetre. Ja som na rozdiel od ostatných máčal vo vode 10-13-centimetrové gumené nástrahy s 20 až 30 g jigmi. Vyskúšal som aj voblery a plandavky, no bez úspechu. Počas prvého dňa som o sumca neškrtol. Večer sme na brehu preberali taktiku a miesta, ktoré navštívime nasledovný deň. Stále som si húdol len to svoje, že čakám na rybu, ktorá bude ťahať a točiť čln aj s trojčlennou posádkou. Samozrejme, že sa všetci vycierali a mysleli si svoje. Pár hodín som pospal v člne a len čo sa rozbrieždilo, zmizol som aj s posádkou člna v rannom opare.
Žeby životná ryba?
Na vytypovaných miestach si moji spolubojovníci prišli na svoje a ťahali zubáče jedna radosť. Keď sa už do sýta vyšantili, tak som zavelil, že teraz si idem trochu zasa užiť ja a začali sme sa presúvať na miesta, ktorým jednoducho verím a viem, že tam tie ryby sú. Ani neviem ako, ale zrak mi padol na 13 cm vobler okovaný dvoma trojhákmi veľkosti 3/0 a ponorom takmer 7 metrov, ktorý som už dosť dávno nevykúpal. A ten sa mi, vari za to, že som si ho po dlhšom čase všimol, aj okamžite odvďačil. Ako sme sa priblížili k horúcemu miestu, nasledoval jemný záber. Prudko som zasekol, ale do prázdna. Keď píšem do prázdna, tak teraz to myslím doslova a do písmena. Na konci som necítil ani len odpor voblera. Rýchlo som navíjal dobrých 20 metrov, aby som zistil, kde je chyba. A v tom zrazu, keď som už každú chvíľu čakal koniec šnúry, neskutočná šupa do palice, že som išiel okamžite do kolien … dve tretiny prúta ponorené pod hladinou a ja som v poslednej chvíli ako-tak stihol uvoľniť cievku. Vtedy mi to zaplo! Ryba vzala vobler a rýchlo ťahala smerom ku mne. Sumec bol taký rozbehnutý, že nás po prúde ťahal následne minimálne 70 metrov a ja som bol so svojím 100 g špeciálom len v úlohe štatistu. Synátor a kamarát s otvorenými ústami bez jediného slova len sledovali čo za monštrum môže byť na druhom konci udice. Vtedy som si uvedomil, že ráno som kvôli jemnosti vymenil šnúru a na navijaku mám momentálne šnúru s priemerom 0,18 mm. Z toho dôvodu som rybu až tak nedrel, ako je u mňa zvykom. Prešlo zhruba 10 minút a bolo cítiť, že ryba má tiež toho už dosť a miestami mi dovolila aj niekoľko potočení kľučkou a získať pár metrov šnúry na moju stranu, ktoré si vzápätí vzala späť. Synátor volal mobilom druhú časť našej výpravy. Chceli sme im dať fotoaparát a kameru aby sa pokúsili o nejaké pekné fotky zo zdolávačky. Všetkým v člne nám bolo jasné, že na prúte je životná ryba, ktorá určite hodne presahuje hranicu 2 metrov. Ryba si to neustále šinula zhruba meter nad dnom v 7-metrovej hĺbke a nemala ani v najmenšom úmysle túto zónu opustiť. Aj zistenie, že sumec nás od miesta záberu odtiahol už dobrých 300 m jej pridalo ďalšie centimetre. Dovtedy sa nám zdalo, že sa točíme na jednom mieste, ale toto!! Potiahnuť 500-kilogramový čln s trojčlennou posádkou v miernych vlnách, to už nedokáže hocijaká ryba. Postupom času však bolo predsa len cítiť, že aj ryba už toho začína mať dosť.
Ako je to možné???
Začala vypúšťať obrovské vzduchové bubliny a bola zrazu ešte ťažšia. Už nepodnikla prudké a ďaleké výpady a ja som vedel, že je rad na mne. Všetko náradie doteraz ustálo, tak nik nepochyboval, že ryba sa už čoskoro ukáže na hladine. Cez polarizačné okuliare sa mi zopárkrát podarilo zahliadnuť obrovskú rybu, že som sa aj bál vysloviť môj tip na jej veľkosť. Keď sme už-už čakali na moment, keď sa ryba prevalí na hladine, prišlo niečo, čo je odvtedy mojou nočnou morou!! Z ničoho nič ťah náhle povolil a ja som stratil kontakt s rybou!! TO SNÁĎ NIE JE MOŽNÉ!!! Sklamane som navíjal pár metrov šnúry, aby som sa presvedčil, čo ma sklamalo. Na konci šnúry bola roztrhnutá karabínka! AKO JE TO MOŽNÉ?!?! Túto otázku si kladiem doteraz. Karabína mala deklarovanú nosnosť 38 kilogramov. Sklamane som hľadel na koniec šnúry, ktorá bola obalená hrubým slizom vari aj na štyroch metroch. ZA TAKÚ „PRKOTINU“ STRATIŤ ŽIVOTNÚ RYBU! Priatelia ma utešovali, ale slová nepomáhali. Časom som však predsa len začal triezvejšie uvažovať a rozmýšľať ako k tomu mohlo dôjsť, ako tomu v budúcnosti predísť. Od toho času pri prívlači XXL nepoužívam žiadnu karabínku ani obratlík. Na konci šnúry si vždy spravím dostatočne veľké očko, aby som dokázal pretiahnuť celú nástrahu, ktorá mi následne drží na slučke. Má to aj tú výhodu, že pár centimetrov pred nástrahou mám šnúru zdvojenú a nepredrie sa na sumcových „kartáčoch“. Doteraz rozmýšľam, ako si asi sumec poradil s voblerom v tlame. Verím, že sa ho časom dokázal zbaviť a užíva si život v zdraví. Často potom som sa motal po okolí, či ho náhodou nenájdem niekde uhynutého, ale moje obavy sa na moje šťastie nepotvrdili. Malou náplasťou na tento veľký nezdar bolo, že na tejto rybačke som mal ešte jeden záber a následne sa mi aj podarilo zdolať sumca s dĺžkou 132 cm, ale radosť z neho nedokázala prekryť sklamanie zo straty predchádzajúcej ryby. Uznajte, písať po tomto najvzrušujúcejšom zážitku sezóny ešte o ďalších nasledujúcich vychádzkach i keď aj tieto neboli bez úlovku, už nie je celkom na mieste. A preto na záver len toľko, že na tomto príbehu sa mi potvrdilo staré známe. Vždy sa máme pri vode čo učiť-objavovať a to je na rybačke krásne, to čo nás posúva smerom vpred.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
