Všade navôkol hmla. Pripadá mi to už ako večnosť čo som v tomto nepriehľadnom zajatí a pritom to je len niekoľko hodín. Je vôbec cesta späť? Má vôbec zmysel sedieť tu? Z ponurých myšlienok ma vytrháva čľupnutie. Bola to ryba? Alebo sa mi to len zdá. Čľup, čľup, znova a znova počujem zvuk na vodu dopadajúcich guľôčok... Toto nie sú ryby, to sú rybári....
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Cesta „za nosom“
Nie je to tak dávno čo som meral cestu do zahraničia kvôli možnosti zmerať si sily s miestnymi kaprami a už znova cestujem. Tentoraz opäť smer Maďarsko. GPS ani inú navigáciu nepotrebujem. Vydávam sa len tak „za nosom“. Nikdy som nemal rád jazdu po diaľnici, a tak ani teraz nerobím výnimku a v ústrety novým dobrodružstvám sa vydávam po starých, hrboľatých cestách, ktoré sú v Maďarsku oveľa horšie, ako by človek čakal. Cestou sledujem množstvo polí a lesov a kde tu aj vodné plochy. Premýšľam o rybách, ktoré v nich plávajú a rybároch, ktorí ich chytajú. V kútiku duše verím, že aj do týchto končín sveta prišlo to zaužívané „chyť a pusť“ a že aj tu si ľudia prírodu vážia rovnako ako inde. Alebo sa snáď mýlim? Je to možné, keďže v dnešnom svete pomaly ľudia na tie pravé hodnoty zabúdajú a čím ďalej tým viac sa stávajú otrokmi materiálna. Je to asi iba môj pocit, ale zakaždým čo idem Maďarskom, vidím krajinu síce dotknutú človekom, ale stále akoby panenskú. Poľnohospodárstvo tu vidieť z každej strany a síce je to závažný krok človeka, zdá sa akoby tu ľudia vedeli vyžiť aj z toho mála čo majú. Alebo je to len môj pohľad na svet. Tak či onak, myšlienky mi príjemne skrátili cestu a ja konečne vidím vodu, ktorá vyzerá viac než prívetivo. Rozhodujem sa, že práve na tejto vode strávim niekoľko dní a snáď zažijem tie krásne chvíle, ktoré sa nedajú zažiť nikde inde ako na rybách.
Konečne som pri vode
Pre lov si vyberám zátoku obrastenú tŕstím. Mám rád pri vode pokoj a táto zátoka mi presne ponúka to, čo potrebujem. Ticho, úkryt, nerušenú prírodu a radosť. S nádejou vybaľujem všetko potrebné a pripravujem tábor. Nič veľké, iba „brollyčko“ a prúty čo najbližšie pri sebe. Chcem zostať čo najviac v obkolesení prírody. Nestíham ani rozložiť celý tábor a kým odnesiem poslednú nepotrebnú vec úctyhodnú vzdialenosť do auta, padá tma. Nedám sa odradiť, sadám do „člna“ a mierim si to na vodu. Vlastne nemôžem toto plavidielko nazvať člnom. Ide o dušu z traktora, cez ktorú je prehodená garážová plachta. Hold, účel svätí prostriedky a keďže sa mi čln nezmestil do auta, musel som si pomôcť inak. Postupom času sa ukázalo, že toto plavidlo je oveľa lepšie ako čokoľvek iné. Síce som v ňom čupel ako kačka, ale dovolilo mi priblížiť sa ku kaprom oveľa viac, ako obyčajný čln.
Prvé lovné miesto nachádzam asi po pol hodine pri druhom brehu, kde je hrana z pol metra na jeden meter a na dne tvrdá ílovitá vrstva. Druhé miesto objavujem približne päťdesiat metrov od prvého. Nie je tu síce žiadny zlom, ale v trištvrte metrovej vode veslom nachádzam štrkovú platňu. Miesto veľké asi 1x1 meter mierne rozkrmujem krájaným Kill Krillom. Po uložení montáží však nastáva druhý problém. Ako sa dostať naspäť na breh? Zatiaľ čo som hľadal vhodné lovné miesta a ukladal montáže, totiž padla hmla hustá ako mlieko a ja hlupák som si nerozsvietil navádzacie svetielko pod prútmi. Krvopotne sa dostávam na breh a len dúfam, že moje silony nie sú až také zamotané ako si myslím. Tretí prút nahadzujem doslova na „blind“. Keďže celá zátoka nemá priemernú hĺbku väčšiu ako meter, nie je ani nad čím premýšľať. Hmla a s ňou prichádzajúca rosa mi počas príprav premočili všetky veci čo som mal na sebe a pomaly ale isto mi začína byť zima. Rýchlo preto zapínam príposluch a zaliezam do spacáka. Raňajšiu kávu si vychutnávam z pohodlia ležadla v teple spacieho vaku a premýšľam či som si vybral dobre.
Ranné prekvapenie
Všade navôkol hmla. Pripadá mi to už ako večnosť čo som v tomto nepriehľadnom zajatí a pritom to je len niekoľko hodín. Je vôbec cesta späť? Má vôbec zmysel sedieť tu? Z ponurých myšlienok ma vytrháva čľupnutie. Bola to ryba? Alebo sa mi to len zdá. Čľup, čľup, znova a znova počujem zvuk na vodu dopadajúcich guľôčok...Toto nie sú ryby, to sú rybári.
Vychádzam z brollyčka a snažím sa cez hmlu rozpoznať siluety na druhej strane. Ani vo sne by ma vtedy nenapadlo, že počas týždňa, keď majú byť všetci v práci, sa nájdu fanatici ako ja. Chyba, nabudúce už budem predvídavejší. S hrôzou zisťujem, že tam nesedí rybár sám, ale ich tam je celá skupinka. Pri pohľade na deväť prútov smerujúcich na každú stranu zátoky je mi jasné, že moje montáže sú poriadne prehodené a že takto chytať jednoducho nemôžem. Bleskurýchlo balím veci a presúvam sa na opačnú stranu jazera. Tu je zátoka síce o čosi menšia, ale hĺbka vody klesajúca z pol metra na skoro tri metre ma zaujíma oveľa viac. Na druhú stranu, v tejto časti môžem byť úplne sám, keďže z druhej strany je prístup k vode doslova nemožný. Rýchlo vybaľujem všetko potrebné a za „pomoci“ stále neustupujúcej hmly rozmiestňujem svoje montáže. Jednu strategicky na rozhranie štrku a blata skoro na dne jamy, jednu na hranu do asi meter a pol hlbokej vody a poslednú doslova na „punk“ do pol metrovej plytčiny. Všetky tri montáže sú „ozbrojené“ predipovaným Kill Krillom. Som si síce vedomý, že v tejto vode pláva enormné množstvo sumčeka amerického, avšak rozhodujem sa pre trocha netradičný spôsob lovu. Mojím plánom je skúsiť zaujať kapry vysoko atraktívnou nástrahou skôr než ju objaví sumček. Všetky tri montáže, samozrejme, putujú do vody na tzv. single bait a na prilákanie kaprov, alebo skôr zabavenie sumčeka do vody prihadzujem niekoľko hrstí kukurice tak, aby toto krmivo neovplyvňovalo moje samostatne nahodené nástrahy. Pomaly ale isto padá na vodu tma. Je ešte viac depresívna ako deň, v tej hmle nie je vidieť ani na krok. Okolo desiatej mi prichádza prvý záber, konečne. V tej tme a hmle neregistrujem, o ktorý prút ide, až pri záseku zisťujem, že ide o „punkový“ prút z plytčiny. Až na podložke v svetle čelovky vidím krásneho šupíka. Bez mála jedenásť kilogramov mi vracia na tvár úsmev a pocit radosti. Tak pre toto to robím, pre tento kúsok radosti z púšťania úlovku a pre zmes pocitov, ktoré vo mne vrú pri spätnom prezeraní fotiek.
Vyrušený uprostred fotenia
Ďalší záber na seba nenechá dlho čakať. Znovu vybieham zo spacáka, tentoraz sa však potkýnam o podberák, ktorý som nechal rozložený na pol ceste medzi stanom a prútmi. Nevadí, ďalšie poučenie do budúcna. Kaprík na mňa našťastie počkal a mne sa naskytá pohľad na ďalšiu šupinatú krásu. So spokojnosťou na srdiečku prehadzujem všetky prúty a uchyľujem sa k spánku. Budím sa do krásneho rána. Všetko vonia akoby po daždi a na niektorých miestach to aj tak vyzerá. Ako napríklad na mojom brollyčku, keďže ja chytrák som si postavil tábor rovno pod vetvami košatej vŕby. Na jej listoch hmla kondenzovala a vznikali malé kvapôčky. Následne sa akoby z jasného neba spustil dážď práve z týchto kvapôčok čiže nepršalo nikde inde, len pod stromom, kde som sídlil. Nevadí, vodu mám predsa rád. Prúty som od večera neprehodil, niečo mi vraví, že ich mám nechať vo vode.
Okolo desiatej si všímam huby, ktoré v tomto vlhkom prostredí stihli vyrásť, a tak sa púšťam do fotenia. V tom ma ruší besná jazda z plytčiny. Foťák padá do mokrej trávy a ja sa rozbieham zaseknúť. Moja intuícia bola správna. Síce sumčeky objavili moju nástrahu a z 21 mm guľôčky zanechali boilies veľkosti hrášku, avšak aj to stačilo na to, aby ho našiel môj protivník, čo ma tak drzo vyrušil od fotenia. Hmla opadla a ja si môžem vychutnať tento súboj. Znovu prišiel záber z plytkej vody, a tak vidím len rozvírený oblak z dna a mohutnú vlnu smerujúcu k tŕstiu. Silné „kopance“ do prúta mi z minulých skúseností hovoria, že by mohlo ísť o menšiu rybu, avšak ten ťah... Nejde mi do hlavy čo za protivníka by to mohlo byť. Tipujem ho na naštvanú dvanástku alebo rybu podobnej hmotnostnej kategórie. Až po pätnástich minútach, keď kapra dostávam do podberáka, sa mi naskytá pohľad na monštrum, o ktorom som si myslel, že má dvanásť kíl. Snažím sa ho zdvihnúť jednou rukou, no niekde je zrada. Ten boj ma vyčerpal natoľko, že musím použiť obe ruky a s vypätím všetkých síl dostávam kapra na podložku. Snažím sa tohto majestátneho súpera zbaviť háčika, no ten sedí ako prikovaný. „Tie ATS háčiky sú naozaj niečo“, preblesklo mi hlavou a siaham po kliešťach. Chvíľka zápolenia a háčik je vonku, zaráža ma jeho neskutočná ostrosť aj po niekoľkých rybách. Býval som zvyknutý po niekoľkých rybách háčik vymeniť ale tento je ostrý ako keby bol čerstvo vybratý z obalu. Hold, chlapci Japonci odviedli skvelú prácu.
S vážiacim sakom mi váha ukazuje niečo cez 26 kg. Od kolegov Maďarov si požičiavam druhú váhu, ukazuje rovnako. Po odvážení samostatného vážiaceho saku, ktorý vážil približne 1,75 kg, sa dostávam na bezmála dvadsaťštyri kilogramov lysej krásy. Moja radosť nemá hraníc, sadám si do kresla a ešte dlho prezerám fotky vo foťáku. Vôbec mi nevadí, že pri fotení a následnom púšťaní mi kaprík udelil nepríjemnú sprchu, ani že gumáky, ktoré som mal obuté sú plné vody, ba dokonca ani to, že už nemám suché veci na prezlečenie. Napĺňa ma radosť z úlovku a vôbec z toho, že som nenechal svoje lenivé ja aby zostalo doma (v škole) a vydal som sa v ústrety tomuto dobrodružstvu.
Hmla znovu padá na vodu. Vôbec mi to však neprekáža a s chuťou sa púšťam do výdatného obeda. Až večer mi prichádzajú ďalšie zábery. Výsledkom sú dva krásne „špígle“ dvanásť a 13,5 kg. Hmla neustupuje a síce plný adrenalínu, ale pomaly začínam cítiť zimu od nôh. Ďalšia chyba, ktorej sa v budúcnosti musím vyvarovať. Dostatok suchého oblečenia! Uzimený, ale spokojný sa ukrývam do tepla spacáku. Sníva sa mi krásny sen o dlhej nepretržitej jazde, pohotovo vyskakujem z ležadla. Dobieham k prútom a ... bol to len sen.
Niekedy sa nechávam uniesť
Čo už, niekedy sa naozaj tou kaprárinou nechávam uniesť. Smejem sa sám sebe a znovu si líham. Zo sna ma budí až ranné slniečko a po troch dňoch konečne vidím jasné nebo. S veľkou nechuťou balím tábor. Prúty nechávam bojovať až do konca. Bohužiaľ, sa už nič svetoborné nedeje. Plný nových zážitkov a pocitov skladám zbrane a balím aj posledný prút do auta. Je dobojované. Nechávam za sebou krásnu vodu a jej obyvateľov. Bez porušenia, bez zanechania jedinej smietky odpadu, zla, čo ľudstvo väčšinou po sebe necháva bez toho, aby si uvedomili, že to pravé bohatstvo nie je vyčísliteľné peniazmi. Práve naopak, je to príroda okolo nás, matka zem, ktorá nám každodenne poskytuje všetko potrebné a my sa jej za to odplácame odpadom, znečistením a sebeckosťou. Cestou domov znovu upadám medzi myšlienky. Premýšľam nad mnohými vecami, jednou z nich je aj to, prečo som za celý svoj pobyt nedostal na háčik viac ako jedného sumčeka, aj keď ich aktivita bola viditeľná. Možno to má na svedomí množstvo sumca, ktorý podľa Maďarov požiera húfy malých sumčekov. Nemyslím si, že by to bolo montážou, keďže moju osvedčenú klasickú 25 lb Jelly Wire-ku nemá problém zamotať už menší „američan“. Možno to bolo práve vďaka klesajúcej teplote vody, ktorá znížila aktivitu sumčekov natoľko, že moju nástrahu obžierali len ich menší súkmeňovci? A možno som mal len to povestné rybárske šťastie, že nástraha počkala práve na toho vytúženého kapra. Vŕta mi to v hlave ešte dnes, keď si na to spomeniem. Avšak isté je, že odpoveď nenájdem skôr, kým sa opäť nevydám na ďalšiu výpravu za tajomstvami kapráriny...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
