Paňstvu rybolovnemu se oznamuje, že jest tu už februar. To toten mešonc po januaru a kuščičko pred marcem. Bo februar najkratči. Zdruv.“
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 96
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Prepáčte mi tú prvú vetu netradičného znenia, ale takto voľáko by sa vám prihovorili v Zamagurí, konkrétnejšie na Pieninách, ešte konkrétnejšie v Lesnici a najkonkrétnejšie na Chate Pieniny alebo v Penzióne u Gorala. A tak ako som v minulom čísle sľúbil, že navštívime kráľa Goralov, tak som svoj sľub aj dodržal. Nedávno som totiž navštívil tento prenádherný kút v šírom svete. Skutočne, musím skonštatovať a vy, čo ste tam už boli mi dáte za pravdu, že Pán Boh si dal záležať. Ba viac, on sa s tvorením tohto kraja pohral ako ten najvychýrenejší klenotník. Prenádherná príroda. Pieniny. A ich srdce – Lesnica. A v tejto malebnej dedinke sa pred vyše päťdesiatimi letami na svetlo božie vyteperilo z lona matkinho a po prvýkrát mocným goralským hlasom zrúklo rúče chlápä. Budúci kráľ Goralov. Výborný chlapík. Rybár, poľovník, kuchár, hoteliér a hlavne priateľ – Janko Gondek.
„Zdruv pan Goral“, zaznel jeho mohutný baritón, keď som sa zjavil na Chate Pieniny. „ Ta jak, dame Pana do Pana?“
Priznám sa, keď so túto formulku „Pan do Pana“ počul prvýkrát, myslel som, že dostanem po papuli. Ale kdeže, Gorali sú mierumilovní a Janko obzvlášť, ale keď sa nas..ú - neznesú nespravodlivosť, a potom ratuj dušu na doline, „Pan do Pana“ znamená, Pán kalíšťek vojde do Pána čo ho drží. Preložené do reči zrozumiteľnej – dáme si za jeden (dva, tri...)
A keďže som rokmi ošľahaný Pieninským vetrom, okúpaný v Dunajci, za pravého Gorala všetkých stupňov pasovaný a do stavu Goralského povýšený, nuž bez zaváhania som privolil, bo som vedel čo ma čaká a odoprieť goralskú pohostinnosť by bol nezmazateľný hriech. A tak moja odpoveď bola jednoznačná: „Ta jak by bolo keby sme sebe „Pana do Pana“ nedali“.
A keď sa tí „Páni“ začali akosi zhromažďovať, tak vravím, „počkaj Janku kuštičko s týmto mitingom „Panov“, najsamprv, keďže som si ťa ako „Kuchára na udici“ ulovil, pohovor čosi o Pieninách, o Goraloch, o sebe, o pltníctve, o Dunajci, o rybách, o dobrom jedle z rýb...ale vieš čo, po tej skvelej Zubrowke od nášho kamaráta Wojteka zo Szczawnice som ti akosi vylačnel. Nenašlo by sa čosi pod zub? A veru našlo. A nie hocčo. Medzitým sme „Panov“ vymenili za dobré biele vínko a kým som si pochutnával na údenom pstruhovi v aspiku a následne na rybacích fašírkach, Janko Gondek, inak vychýrený rozprávač, spustil.
JG: Nuž vedz, že rod Gondekovcov začal písať svoju históriu pôsobenia v Lesnici i v Zamagurí, ako sa o tom zmieňujú prvé písomné pramene, kedysi v osemnástom storočí. Ja som už vari ôsme pokolenie. A musím spomenúť azda najznámejšieho (ak vynechám seba) z rodu Gondekovcov – Gašpara. Bol to môj pradedo. To bol chlapík. V letu Pána 1887 sa oficiálne začal turisticky splavovať Dunajec. No a zakladateľom a priekopníkom splavu po Dunajci bol práve môj pradedo Gašpar. A ten na pltiach po Dunajci rozvážal poľskú a uhorskú šľachtu z neďalekých kúpeľov Szczawnica ako aj zo Smrdzonky v Červenom Kláštore.
Táto atrakcia či vlastne tradícia sa uchovala dodnes, ale už nie je len pre vyvolených, naopak, prerástla do masovosti. A že je o splav po Dunajci preveľký záujem, o tom svedčí návštevnosť Pienin. Od mája do októbra, ako trvá sezóna, Pieniny navštívilo pol milióna návštevníkov a Dunajec splavilo 350 000 ľudí vari z celého sveta.
T: „Zdruv (to sme si štrngli vínkom – inak ten údený pstruh v aspiku – kus poézie) a povedz čo to o Goraloch.
JG: Goral to jest riadny chlap, čestný, priamo sa vie pozrieť do očí, vie byť aj láskavý a keď dá slovo, tak ho aj dodrží. Nepotrebuje k tomu kadejaké poistky na papieri či zmluvy. A ešte jedno – Goral nemá rád sociálku, zna dzecko nie len zrobic, ale sa on aj postarac. Zdruv!
T: Ta Zdruv! A čo ryby. Tvoja veľká vášeň? Ako je to s nimi na Dunajci?
JG: Málo kto vie a ty možno tiež nie, že do roku cca 1957 z Baltického mora tiahli do Dunajca vytierať sa lososy. No prišli priehrady, a tak sa miesto lososov do Dunajca nasadila naša kráľovná – hlavátka. A môžem sa popýšiť, že i mne sa podarilo ju preľstiť. A bola úctyhodných rozmerov - 124 cm a 24 kg. Mám ju na chate pekne vypreparovanú. Inak zaujímavosťou je, že lososy sa lovili pri lampášoch a vatrách oštepmi. A miestni si ich tam hneď aj opekali. Na brehu pod skalami. A dodnes sú tie skaly tmavé od dymu. Ale rád si zalovím aj pstrúžiky či jalce, lež v PieNaPe je rybolov už zakázaný, môže sa chytať od Červeného kláštora po priehradu Niedidza. Ale rýb je v Dunajci dostatok. Treba len prísť. A nielen na ryby, ale aj na plte na Dunajec, do Lesnice na Chatu Pieniny či do Penziónu U Gorala. Či vystúpiť na Tri Koruny alebo na Matku Pienin – Sokolicu. Neobanujete, kto sem raz zavíta, vždy sa sem rád bude vracať. Bo znace Goralskú hymnu: „Góralu czi ci nie žal, Góralu wracaj do hal!“ Zdruv!
T: ...a kým sme sa „zdruvili“ a pochutnávali na fantastických fašírkach z rýb tak ja ešte o Jankovi Gondekovi musím čo to prezradiť. Bo Gorali o sebe nebars chcú hovoriť. Narodil sa v Lesnici 23.4.1962, zmaturoval na prešovskej akadémii odbor kuchár-čašník a prevádzkar v cestovnom ruchu, potom robil v hoteli Dukla ako prevádzkar a od roku 1988 až po dnes je šéfom na Chate Pieniny v Lesnici. Ale akým šéfom?! Keď treba varí, keď treba obsluhuje, keď treba zásobuje, keď treba zabáva...skrátka hostiteľ ako sa patrí. A musím ešte povedať, že je vzorný manžel (to mi prezradila jeho manželka Katka) a starostlivý otec (to mi zas potvrdili syn Janko a dcéra Katka).
A nesmierne sa pričinil aj o rozvoj slovensko-poľských obchodných a turistických vzťahov. Vďaka nemu otvorili vari prvý hraničný prechod pre peších a cyklistov Lesnica-Szczawnica. Veď za hocčo poľský prezident Kvašniewsky vyznamenania neudeľuje a v roku 2005 udelil Jankovi Gondekovi „Zlatý kríž“ za rozvoj slovensko-poľských vzťahov. Bodaj by sme mali na Slovensku v turizme a hoteliérstve čo najviac takých Jankov Gondekov, čo najviac takých Goralov. Ale poviem vám, že Goralov pribúda a to aj zásluhou Janka (nie že by plodil toľko detí), ale on jediný má právo pasovať ľudí za Goraľov a prijímať ich do stavu Goralskiego. Lež to si treba sakramensky zaslúžiť a urobiť pre Pieniny čosi prospešné a užitočné.
Nuž teda milí moji, rozlúčil som sa s Jankom Gondekom, s Lesnicou, Pieninami a lúčim sa aj s vami. Ale nie na dlho. Iba na mesiac. Takže v marci Zdruv!
Rybacie fašírky
Čo na to:
filety z rýb (akýchkoľvek), soľ, mleté korenie, cibuľu, tvrdý syr alebo oštiepok
Ako na to:
Filety z rýb na mlynčeku na mäso na čo najjemnejšej „šajbe“ pomelieme, pridáme soľ, mleté korenie, na drobno pokrájanú cibuľku a nastrúhaný Eidam alebo oštiepok. Dobre zamiešame a formujeme fašírky akýchkoľvek tvarov, obalíme v trojobale a vysmážame. No Janko ich najradšej obaľuje v cestíčku z vajec, hladkej múky, soli a bieleho vínka či piva. K tomu zemiaky varené, opekané, či kašu alebo hranolky, ja najradšej len tak. Samotné. K vínku. Mňam. Dobrú chuť.
Údený pstruh v aspiku
Čo na to:
vypitvané pstruhy, soľ, korenie, cesnak, olej
Ako na to:
Pstruhy naložíme do oleja, do ktorého primiešame cesnak (nešetríme), soľ a čierne mleté korenie. Deň-dva necháme v chlade odležať a potom cca 30-35 minút údime v horúcom dyme.
Medzitým si pripravíme aspik (huspeninu):
Bravčové paprčky alebo koleno, kože, soľ, koreňovú zeleninu, nové korenie, celé čierne korenie, cesnak, cibuľu, bobkový list. Všetko dáme variť, ale pozor, veľmi pomaly. Aj cca 5 hodín. Keď to máme, scedíme to a necháme stuhnúť. Keď to stuhne, zvrchu pozberáme tuk, opäť rozpustíme na sporáku a keď je aspik tekutý, tak ním zalejeme pstruha a opäť necháme stuhnúť. Podávame s čiernym chlebíkom a biele vínko nesmie chýbať.
(komu sa s aspikom nechce babrať, nech si kúpi želatínu a uvarí ju s bujónom) ale rybári sú trpezliví, pravda.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
