Je to už dobrých dvanásť rokov dozadu, kedy som prvý raz spočinul na brehu rybníka. Vtedy to bolo ešte nádherné, životom prekypujúce miesto. Ako však roky utekali a svet rýb sa mi približoval čoraz viac, menili sa aj veci navôkol. Dennodenne som hltal všetky možné videonahrávky a literatúru slovenských, českých ale aj zahraničných autorov z oblasti rybárstva a tíško sníval sen o svojich obrích úlovkoch.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Svoje sny som sa, samozrejme, snažil premeniť na realitu, a tak mi hodiny strávené pri vode neustále pribúdali. Postupom času sa však z nádherného rybníka stala zdevastovaná mláka a mne zostali len oči pre plač. Bolo na čase zdvihnúť latku. Ten moment, keď som sa rozhodol vyplávať z rodnej mláky bol začiatok mojej cesty za kaprami.
Cesta k úspechu
Nie je to tak dávno, bolo to pred štyrmi rokmi, keď som zavítal na výstavu Carpshow Moravia, ktorá sa konala v Břeclavi. Popri obchádzaní všetkých tých stánkov ponúkajúcich všakovaké dobroty pre kapry som sa zastavil aj pri stánku Karla Nikla. Jeho výrobky mi už predtým priniesli niekoľko úspechov, a tak som sa o ne začal viac zaujímať. Zhodou okolností ma oslovil človek, ktorému dnes vďačím skoro za všetko. Nebol ním nik iný než Miloš Švihorík.
Z nášho rozhovoru som odchádzal s dobrým pocitom, že sa niečo v mojom živote zmení. Môj pocit sa ukázal byť ako reálny, keď mi Miloš o niekoľko mesiacov na to volal a pozval ma na ryby. Bolo to niečo, čo som nečakal a príjemne ma to prekvapilo.
Netrvalo dlho a nadišiel deň našej spoločnej rybačky. Pri vode som sa snažil ukázať, čo všetko viem a dokážem, ale Miloš ma presvedčil o opaku. Trvalo to ešte mnoho ďalších mesiacov a spoločných výprav no postupom času som pochopil, že nech sa snažím ako chcem, stále v niečom robím chybu. Ako je to možné? V čom robím chybu?
Tieto otázky ma prenasledovali dňom i nocou. Nedokázal som sa nimi toľko trápiť, a tak som zavolal, komu inému, než Milošovi. Z plánovaného niekoľkominútového rozhovoru sa razom stal hodinový telefonát. Mal som mnoho otázok, no vedel som, že na druhej strane je človek, ktorý mi na ne dokáže odpovedať. Spočiatku mi slová, ktoré hovoril, nedávali zmysel. Pripadalo mi, že si zo mňa snáď robí žarty. Veď kto by uveril niečomu ako je „kaprárske duchovno“?
Ku koncu telefonátu mi ešte povedal: „Nemusíš mi veriť, iba som ti ukázal spôsob, ktorý funguje. Je len na tebe ako sa k tomu postavíš a čo si z toho vezmeš“. A skôr než mi tieto slová odzneli v hlave, rozlúčil sa a zložil.
Skúška v praxi
O niekoľko dní na to som sa opäť dostal na ryby. Tentoraz ma k vode nelákala túžba po úlovku, ale možnosť vyskúšať si Milošove rady v praxi. K vode som prišiel dokonale pripravený. Nič ma nemohlo zaskočiť. Nad výberom lovného miesta nebolo potrebné uvažovať. Výber padol na prvé miesto, na ktoré som prišiel. Mojím cieľom nebolo uloviť toho najväčšieho mohykána z danej vody. Nie, mojím cieľom bolo úplne vypnúť. Snažil som sa užívať si každý okamih pri vode a nastoliť vo svojom vnútri úplný pokoj. A sotva ustali všetky chaotické myšlienky, zachvátil ma stav podobný úplnému vyrovnaniu. Okamžite mi bolo jasné, že mal Miloš pravdu. A ono to vážne fungovalo...
Niekoľko hodín od príchodu k vode ma z rozjímania vytrhla pomalá jazda, z ktorej vyšiel nádherný devätnásťkilový šupináč. Do tej chvíle by sa mi o podobnej rybe mohlo iba snívať, ale tentoraz to bola skutočnosť. Postupom času sa mi naskytlo nespočetne veľa možností ako sa presvedčiť, že tá jedna výprava nebola iba náhoda.
Pomaly ale isto som si vytvoril vlastné „duchovno“, vďaka ktorému sa z obyčajných naháňačiek za kaprami stali nezabudnuteľné návštevy do sveta prírody. Odvtedy šlo všetko ako po masle. Les voňal sviežejšie, vtáky spievali omnoho krajšiu pieseň ako predtým a každý deň prinášal nový úsmev. A keď sa rok chýlil ku koncu, bolo mi viac ako jasné, že moje kroky vedú správnym smerom.
Zmena štýlu
S príchodom nového roku a pribúdajúcimi povinnosťami sa moje šance na dlhšie výpravy začali vytrácať. Nastal čas prehodnotiť svoj doterajší prístup ku kaprárine. Od vodičského preukazu ma delili tri mesiace, avšak ani to mi nezabránilo vždy, keď to bolo možné, požičať si babkine auto a všakovakými poľnými cestami jazdiť k vode. Priznám sa, síce nepatrím k ľuďom, ktorý by zámerne a s obľubou porušovali zákony, ale nie je nič krajšie ako jarná noc na rieke. Tento krátkodobý štýl lovu mi v spojení s „kaprárskym duchovnom“ priniesol množstvo adrenalínových zážitkov spojených nielen s rybami, ale aj s rôznymi osobami pri vode. Pri mnohých vychádzkach ma sprevádzala moja priateľka Mirka, ktorej vďačím aj za chytenie kapra menom Lucka, ktorému sme navážili rovných dvadsať kilo.
Pochopil som, že kaprárina nemusí byť záležitosť dlhých výprav a nekonečných hodín pri vode. Od tej doby prestal byť pre mňa dôležitý cieľ cesty, ale cesta sama o sebe. Uvedomil som si, že omnoho väčšie úspechy dosiahnem, pokiaľ ma kaprárina bude baviť a napĺňať. V mojom prípade to znamenalo, že každá jedna vychádzka musela byť iná, odlišná. Každá musela znamenať novú výzvu.
Z Dunaja na tábor a ďalej
Jedna taká výzva sa mi naskytla s možnosťou robiť vedúceho na letnom rybárskom tábore. Dva mesiace oddychu a flákania sa som tak s radosťou vymenil za táborový život plný prekvapení, akcie a zábavy. Každý turnus so sebou prinášal nové a nové zážitky a príhody. Síce sa moje montáže počas tých niekoľkých týždňov pozreli do vody iba párkrát, vôbec mi to nevadilo. Odmenou mi bolo niekoľko krásnych kaprov, ktoré však v porovnaní so zástupom usmiatych detí, boli len kúskom z nezabudnuteľného leta.
Ako sa turnusy striedali a týždne ubiehali, doľahla na mňa poriadna únava. Bolo na čase na chvíľu zmeniť prostredie. Zhodou okolností sa práve vtedy konali preteky s názvom Asuán Junior Cup. Dokonalá zmena po táborovom živote. Na Asuán sme s tímovým kolegom Martinom dorazili dva dni pred pretekmi, s úmyslom pripraviť si všetko priamo pri vode. Tento dokonalý „plán“ však mali aj iné tímy, a tak sme spoznali nových priateľov. Nezáležalo na tom, kto za koho chytá. Prišli sme sa tam všetci zabaviť.
Celé preteky sa niesli v duchu priateľskej atmosféry a aj na pohľad znepriatelené tímy chytajúce každý za inú značku si vedeli bez problémov pomôcť s podoberaním ryby, požičať „spomb“, či poradiť správnu taktiku, aj keď vedeli, že radia súperom. Veľmi ma tešilo, že nás mladých až tak nezasiahla „moderná kaprárina“ rozdeľujúca rybárov na tábory podľa obľúbenej značky. Každý si bol rovnocenným súperom a nakoniec ani nešlo o to, kto vyhral alebo prehral, ale o to, že sme mali šancu sa všetci spoznať.
Prvé francúzske dobrodružstvo
Ďalšia výzva v mojej ceste za kaprami nastala v čase, keď mi prišla ponuka ísť na mesiac pracovať do Francúzska na rybiu farmu. Okamžite sa v mojej hlave začal kuť plán na prvú francúzsku výpravu a skôr než som si uvedomil, do čoho som sa to pustil, bola moja výbava naložená na páse smerujúc do lietadla. Jeden veľký kufor a dlhé puzdro obsahujúce prúty, brolly, hrazdy, vidly, nafukovací matrac a spacák mi počas vyše tisíc kilometrovej cesty narobili niekoľko problémov.
Prvé problémy nastali už na bratislavskom letisku, kde colná kontrola nechápala, že hnedá vákuovo balená Kill Krill pasta zvýraznená esenciou Dead body nie je kocka hašišu, ale nástraha na ryby. Presvedčilo ich až rozstrihnutie obalu a neznesiteľný zápach „mŕtvoly“, ktorý spoľahlivo vyľudnil priestor v okruhu desiatich metrov odo mňa.
Cesta do vysnívanej oblasti Lozere, kde sa rybia farma nachádzala, bola spojená ešte s dvomi nepríjemnosťami, ktoré však neboli príliš veľkou prekážkou a po niekoľkých hodinách útrap som konečne pristál na farme v La Canourgue. Následná zaslúžená rybačka v starom kameňolome bola už len dokonalou čerešničkou na torte. Myslel som si, že ma po všetkých tých nepríjemnostiach už nič nezaskočí. Ale hneď druhý deň rybačky ma v skorých ranných hodinách prekvapil francúzsky kaprár menom Bastien. Myslím, že pri našom strete bol oveľa viac zaskočený on ako ja. Okamžite som využil príležitosť, vysvetlil mu odkiaľ som a že mi je ľúto, že chytám na jeho mieste, ale vôbec to tu nepoznám a chcem si len zachytať. Jeho reakcia bola viac ako prívetivá a vtedy mi došlo, že tak ako ja, aj Bastien je len človek, kaprár, ktorý chce svoj voľný čas tráviť s milovaným koníčkom. Až vtedy, sám a ďaleko od domova, som si uvedomil, že je omnoho dôležitejšie dbať a vážiť si druhých a pokiaľ tak učiním, veci sa zmenia na lepšie.
Podpora mládeže, cesta do budúcnosti
Som si istý, že moja cesta povedie ešte mnohými miestami, veľa mi dá, ale aj zoberie, no vždy bude presne taká, aká ma baví. Dnes, keď už si svoj smer cesty určujem sám, viem, že tak ako mi pred niekoľkými rokmi podal pomocnú ruku Miloš, chcem aj ja pomáhať mladým rybárom na ich ceste za svojím snom. Veď kaprárina nemusí byť len o dlhom čakaní...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
