Sedíme v plátenných sedačkách na okraji pláže a netrpezlivo čakáme príchod veľkého katamaránu. Purpurové slnko si už oprelo hlavu o hladinu oceánu, keď na okraji zátoky zakotvila posledná loď s našimi rybármi. Vierka, ktorá sprevádzala manžela Petra na celodennej rybačke, nám na otázku: ako bolo? s plachým úsmevom odpovedala: „Mám obrovský zážitok. Videla som hodinový boj Olivera s veľkou rybou. Bola to čistá novela Chlapec a more.“ Pri večeri Janko vstal a s vážnym hlasom povedal: „Dovoľte, priatelia, aby som ako zástupca linčianskeho kráľovstva za zdolanie plachetníka dva metre šesťdesiat bez pomoci dospelého rybára, udelil nášmu dvanásťročnému Oliverovi šľachtický titul – Sir. „Veď však to,“ - zamrmlal si Jožko.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2014
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Večer začal fúkať silný vietor a vlny na oceáne si nasadili biele parochne. Pri raňajkách sa naše dievčatá priznali, že celú noc nespali, lebo hukot vĺn a silný nárazový vietor predierajúci sa do našich drevených bungalovov im naháňal strach. Džony pri káve telefonický zistil, že prognóza na nasledujúcich šesť hodín je bez výraznej zmeny. Bolo rozhodnuté. Nebudeme riskovať morskú chorobu, zostaneme na súši a ideme navštíviť najbližšiu dedinu a tamojšiu školu, ktorá sa nachádza v neďalekých horách.
Majiteľ kempu nám pridelil ako sprievod staršieho chlapíka, o ktorom vyhlásil, že sa stará nielen o technický chod nášho ubytovania, ale je zároveň aj miestnym cirkevným hodnostárom - diakonom. Šťúply usmiaty muž vyrazil smerom do džungle nasledovaný siedmimi zvedavými Európanmi. O chvíľu nás už pohltila húština, začínajúca sa za našimi bungalovmi.
Ochutnávač liehu...
Každú chvíľu stojíme a obdivujeme nejakú rastlinu. Cítim sa ako na exkurzii v arboréte. Na vlastné oči vidíme divo rastúce stromy a kríky, ktorých plody poznáme (a niektoré aj nie) z regálov oddelenia ovocia a zeleniny v našich hypermarketoch. Trháme si drobné limetky (kyslé jak šľak), fotíme kvety banánovníkov, s úctou obdivujeme obrovský košatý mangovník a zvedavo prikúkame na neznáme chlpaté plody visiace z vysokého stromu.
Prechádzame okrajom mangrového porastu, kde sa musíme vyzuť aby sme mohli pokračovať po plytkom zálive, ktorý je priechodný iba pri odlive. Čľapkajúc bosými nohami ženieme pred sebou kraby a v diaľke na pobreží sú vidieť prvé domorodé príbytky. Z chatrčí ukrytých pod stromami vychádzajú deti. Smejú sa a čakajú nás ukryté v tieni. Tu sme hostia, preto veľmi opatrne vyťahujem foťák a s úsmevom naznačujem čo chcem robiť. Pravdepodobne mám viac odvahy ako slušnosti, a tak fotím a fotím. Nikto sa neodvracia a dokonca mi niektorí malí nezbedníci aj pózujú. Cez maličkú dedinku prechádzame veľmi rýchlo a pokračujeme do hôr. Po hodine cesty sa nám ukázala jedinú murovaná budova v širokom okolí. Je to miestna škola postavená za peniaze organizácie Unicef. Triedy sú prázdne, tabuľa popísaná násobilkou a pred dverami stojí neoholený a ufúľaný riaditeľ Fransoá, ktorý nás víta až veľmi prehnanou radosťou. Stále dookola melie tú istú vetu a podľa jeho nie celkom koordinovaných pohybov neskôr konštatujeme, že okrem pedagóga je určite aj hlavným technológom - ochutnávačom výrobne liehu, ktorú sme našli ukrytú v pralese.
Náš sprievodca nám vysvetlil, že sa tam destiluje lieh potrebný pri spracovaní parfumov.
Výlet za poznávaním vymieňame za rybačku
O chvíľu k nám pricupitala veľmi skromná čierna žienka s hromadou žiakov a my si robíme zopár fotiek pred tabuľou v školskej lavici a na záver prichádza na rad zápis do knihy návštev.
Jožko odovzdal pani učiteľke náš finančný príspevok na zveľadenie školy, za čo Doktóre dostal takú pusu, o akej ani nesníval a v noci sa pri spomienke na ňu spotený strhával zo spánku.
Výlet za poznávaním ostrova po obede opäť vymieňame za rybačku. Vietor sa utíšil a my môžme bez obáv vyplávať na mierne rozbúrené more. Posádku veľkej lode dnes tvoria Janči s Peťom a Oliver s otcom. Iba z rečí po večeri viem, že to bol pre nich mimoriadny deň. Oliver zdolal plachetníka a kapitán Džony zliezol z kapitánskeho mostíka, aby osobne poblahoželal rybárovi a zakázal rybu pustiť späť do vody. Sľúbil Oliverovi, že mu z nej dá vyrobiť trofej. Druhú veľkú rybu chytil Peter, Oliverov otec. Toto stoštyridsaťcentimetrové wahoo však zostalo iba v tieni slávy Oliverovho plachetníka.
Jozefovci a ja sme na malom člne neboli až takí úspešní. Hoci sme tiež chytili plachetníka, no pri jeho výskokoch a počas ďalšieho zdolávania, keď si Doktóre Jožko obliekal zdolávací opasok, sa nám ryba vypla z háčika. Škoda. Počas jiggingu sme chytili zopár kanicov a kranasov, ale ani jeden neprekonal hranicu pätnástich kilogramov.
Plavba na ostrov Nossy Komba
Večer sediac v plátených ležadlách, ktoré majú tú vlastnosť, že sa nedá z nich vstať a pri sadaní si zakaždým privrieme prst, si vymieňame zážitky z celodenného rybolovu. „Čujte! Z ničoho nič sa kúsok od lode vynoril obrovský žralok veľrybí,“ - urobil som rečnícku pomlku, aby som na seba upútal pozornosť aj dámskej časti spoločnosti. „Bol dlhší ako naša loď, kapitán mu odhadol pätnásť metrov, vraj takého veľkého ešte nevidel.“ Dohovoril som s hrdosťou v hlase. „My sme zase pozorovali vynárajúce sa veľryby plávajúce popri pobreží,“ - podotkol Kysučan Peter. „Boli však ďaleko, že?“ – spýtal som sa iba tak na oko, aby som zdôraznil ako blízko sme my mali nášho obrieho žraloka. „Neboli,“ - pokračoval Peter. „Jedna sa vynorila tesne za loďou a naša ťahaná nástraha chobotnice jej prešla po chrbte. Našťastie bez toho, aby sa o neho zachytila,“ - zakontroval Peter. Tak na toto by dal rekontru iba barón Prášil, ktorému podobná veľryba prehltla celú loď.
V strede pobytu sme mali naplánovanú plavbu na ostrov Nossy Komba, kde sme mali na vlastné oči vidieť lemury, vyhľadávanú to turistickú atrakciu Madagaskaru. Miestny sprievodca nás zaviedol za dedinu na okraj pralesa, kde začal palicou trieskať po kmeni stromu a nepríčetne vykrikovať mahy-mahy-mahy. V korunách stromov nastal rozruch, ale žiadny King Kong na zem nezliezol.
Opäť nasledovalo búchanie po stromoch a my sme natŕčali ruky s banánmi do vetiev stromu. Z ničoho nič sa na nás spustila skupina lemurov. Čierne samce naťahovali paprčky po banánoch a hnedé samice s pricucnutými mláďatami viseli hneď za nimi. O chvíľu ich máme všade. Sedia nám na pleciach, lozia po rukách a skáču nám po hlavách. Kto neverí nech tam beží. O kúsok ďalej miestny chalan vyhrabával z lístia veľhada kráľovského a ponúkal ho ako dekoráciu krku a dekoltu našim dievčatám. Nechceli. Ani ja som nechcel, lenže mňa sa nepýtal, a tak som tam stál s omotaným hadom a tváril sa, že mi to nevadí. Pohladenie korytnačky a smutného chameleóna sa odo mňa bralo ako samozrejmosť.
Nevďačné madagaskarské vody
Posledný deň rybolovu som chytal z malého katamaránu spolu s Jankom. V kempe zostal z rybárov už iba Oliver s otcom, všetci ostatní odplávali do najväčšieho mesta na ostrove - Hellville.
Plavili sme sa asi päť míľ od ostrova a hladina vôkol nás priam vrela. Na malé rybky na hladine útočili z hĺbky oceánu tuniaky a z nebies na nich padali operené vtáčie šípy. So svojimi nástrahami sme križovali toto bojové pole, ale bez úspechu. Vtedy nám lodivod Džafar ukázal prstom neďaleko lode plávajúce ryby. Kúsok od nás, tesne pod hladinou, plávali dva plachetníky, ktorým sme z času na čas videli preblysnúť medzi vlnami vejárovitú chrbtovú plachtu a špicatý bodec. Napriek tomu, že sme im nástrahy ťahali popod nos, sme boli bez záberu. Aj takéto nevďačné sú madagaskarské vody plné rýb. Počas celého dňa sme nechytili rybu. O to väčšia je naša hanba, keď sme zistili, že zopár míľ od nás chytil Oliver s otcom minimálne pätnásť rýb cez desať kilogramov.
Skoro ráno sme sa rozlúčili s Madagaskarom a priateľským kolektívom tábora, ktorý sa o nás celý týždeň príkladne staral. Veríme, že sa späť ešte niekedy vrátime.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
