Cestujem prvým ranným rýchlikom z Košíc na nové lovisko, kde sa hádam stretnem po dlhých rokoch s rybou, ktorá ma už dávnejšie fascinovala – s hlavátkou. Mojím novým cieľom je rieka Hron. Driemem a v mrákotách sa mi vyjavujú príhody s ňou na domácej vode – rieke Hornád. Sú staršieho dáta, no spomínam si na ne veľmi dobre.
V polospánku sa vraciam tam, kde sa to celé začalo...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2014
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Osudové zalovenie
Bol som pri ňom, keď sa z hlbšej jamy v rieke vyrútilo telo veľkej loviacej hlavátky a s ňou súčasne pár podustiev. Komické na tom bolo to, že v závere zostali uväznené spolu na plytčine – loviaca hlavátka i podustvy. Neskôr ťarbavými a hadovitými pohybmi sa horko-ťažko dostali späť do hlbšej vody. Rieka sa utíšila a ja som mal možnosť prvýkrát sledovať neskutočnú krásu majestátnej ryby zblízka. Bola to snáď iba minútka, no tá stála za to! Stekajúce kvapky vody z mojej tváre a roztrasené kolená boli svedkami niečoho výnimočného. Okamihu, ktorý som zažil práve tu, na mojej obľúbenej rieke Hornád...
Spomínaný zážitok a neskôr ďalšie, kde hlavnú úlohu odohrala hlavátka, nasmerovali moje kroky k jej lovu. Jediným problémom v tých časoch bolo zadováženie si povolenia na jej lov. Podarilo sa mi to iba jedenkrát, no výsledkom môjho trojvychádzkového snaženia (vtedajšie povolenie oprávňovalo rybára k trom vychádzkam) bol iba „vyšrotovaný“ navijak zn. TAP (ten so šikmou cievkou, však si pamätáte...). Skrátka navijak nezvládol ťarchu nástrahy (používal som jalce a mreny, ktoré, samozrejme, spĺňali lovnú mieru) a navijak doslova prišiel o ozubenie.
Márna snaha
Aj v ďalších rokoch som sa pokúšal zabezpečiť si povolenie na lov hlavátky, no neúspešne. Bola iná doba. Postupne hlavátka vymizla z rieky Hornád a iba „zlé jazyky“ tvrdili, akú spúšť zanechala na „bielej rybe“. No nevedomým rybárom však ťažko niečo vysvetľovať. Lovu hlavátky som sa prestal venovať a naše cesty sa už nekrížili...
Dlhá pauza a opäť na jej love
Prešlo pár dlhých rokov, keď som sa k jej lovu dopracoval opätovne. Viac-menej to bolo vyzvanie a zároveň aj pozvanie na lov. Nebránil som sa mu, obzvlášť, ak miestom lovu bola rieka Orava, preslávená v minulosti veľkými hlavátkami.
Slovo dalo slovo a nasledovala prvá rybačka. Bola vlastne o spoznávaní rieky, o fixovaní vhodných miest, kde by sa väčšia hlavátka mohla ukrývať. V ten deň sme v trojici úspešní neboli. Vychádzku sme ukončili a jej klady a zápory sme poctivo vyhodnotili na pive v Kraľovanoch. V konkrétny rok i rokoch ďalších, som spoznal detailne úsek Oravský Podzámok – Sedliacka Dubová. Krásnu rieku i rázovitú oravskú krajinu. Brodil som sa v snehu, chránil pred dažďom i mrazom, hľadal miesto, kde hlavátka konečne zaútočí na moju nástrahu. Žiaľ, nestalo sa tak. Po troch neúspešných hlavátkových sezónach v minulých rokoch na rieke Orava, som si povedal dosť! V budúcej sezóne oprobujem iný revír!
Na Hrone
Je posledný novembrový deň. Uvedomujem si, že polovica sezóny lovu hlavátky je nenávratne preč. Ale čo už, človek sa borí aj s inými problémami v živote. Skúsim využiť posledný mesiac sezóny...
Motorový vlak vchádza do stanice Banská Bystrica, kde ma už očakáva Roman. Menší, útly a veľmi priateľský chlapík, ktorého pozvanie na lov hlavátky som s radosťou prijal. Krátke zvítanie a už ma ťahá k rieke. Prvý pohľad na Hron v Banskej Bystrici mi okamžite pripomína rieku Hornád v Košiciach i jej minulosť s hlavátkami. Prehodnocujem situáciu a hľadám vhodné miesta.
Spoločne s Romanom určujem stratégiu lovu v ďalších hodinách. Mám bolesti od „reumy“ a snažím sa poskladať prút. Roman okamžite vycíti potrebu pomôcť a berie mi prút z ruky, montuje naň navijak, preženie prívlačovú šnúru cez očká a uviaže obratlík. S rozžiarenou tvárou pýta nástrahu. Žasnem a na druhej strane sa cítim ako dubák!!! Pripadám si ako klient na safari v Afrike, ktorého dovezú na konkrétne miesto lovu, dajú do ruky nabitú zbraň a... Roman to chápe úplne inak. Je rád, že pomáha a tak to cítim aj ja.
Prechytávam nádejné miesta už viac ako hodinu, no záber stále neprichádza. Veď čo by som aj chcel – nemám šťastie, ako vždy! Posúvam sa po toku a Roman vedno so mnou. Ochotne vláči veľký rozovretý podberák. Prichádzam k nádejnému miestu, ktorým je klasický „točák“ za veľkým balvanom. Nahadzujem veľký vobler vo farbe RT zaň a navíjam. Miesto je ako stvorené pre veľkého „dúhaka“, ktorého tam predpokladám.
Už to nie je spomienka ale súčasnosť
Po chvíľke zacítim tupý úder do nástrahy. Sekám naprázdno a celý vytešený oznamujem Romanovi, že to bol určite záber! Zatiaľ neznáma ryba atakovala nástrahu, no ak sa nepichla, môže opätovne zabrať – hútam si. Opätovne nahadzujem do identického miesta a po pár otočeniach kľuky navijaka prichádza nový úder. Zasekávam, ryba „visí“ a začína bojovať! Boj je krátky, pretože zabrala necelé štyri metre od brehu. Schádzam a vylovujem podberákom protivníka. Z dúhaka sa v závere vykľuje malá princeznička – hlavátka. Som nesmierne šťastný, veď po troch rokoch trápenia sa na Orave, tu, hneď na prvej vychádzke zdolávam hlavátku! Malú ale hlavátku!
Roman dokumentuje úlovok a obaja máme dobrú náladu. Po krátkej prestávke pokračujeme v love. Popoludní zaznamenávam ďalší záber, no po chvíľke súboja ryba víťazí. Netrápi ma to, skôr teší. Lovíme do tmy a neskôr po „pracovnej“ porade na pive a rozlúčke s Romanom opúšťam Banskú Bystricu a vo Zvolene presadám na rýchlik do Košíc. Som zmorený - zatváram oči a vyhodnocujem pre mňa úspešný deň lovu. Už to nie je spomienka – naopak, je to súčasnosť...
Nadišli ďalšie decembrové vychádzky za hlavátkou. Počasie stále trucovalo a nepripomínalo vôbec zimné obdobie. Druhá vychádzka za hlavátkami bola výnimočná. Nie tak rybami ako množstvom stratených umelých nástrah, ktoré som mal v zásobe. A to som sa vybral na „dvojdňovku“! V závere prvého dňa som mohol iba smutne konštatovať, že ráno, po prenocovaní v penzióne, balím. Jedinou náplasťou na tento stav bola opäť menšia princeznička s dĺžkou 59 cm...
Princeznička – Akvabela
Pri love dravých rýb som už zažil všeličo, no to, čo mi priniesla tretia a posledná vychádzka za hlavátkou na rieke Hron, nie. Arzenál nástrah sa značne zúžil, a tak som si povedal, že budem loviť na to, čo mi v škatuli zostalo. Ako prvá prišla na rad veľká zlatá plandavka, ktorá sa tak ako na minulej rybačke veľmi skoro „porúčala“.
Rozhodol som sa použiť veľké – dvadsaťcentimetrové „kopytá“. Vybral som farbu pripomínajúcu jalca, no chýbal mi vhodný jigový háčik. Použil som o niečo menší, ktorý vyčnieval cca 6 cm za hlavou „kopyta“. Vedel som, že to nie najvhodnejšie umiestnenie háčika, no iný nebol. V duchu som si vravel, že ak zaberie väčšia hlavátka, malo by to byť v poriadku. Na prívlačovej šnúre „guma“ dobre lietala a ja som prelovoval celú šírku rieky.
Odrazu som spozoroval niečo nečakané! Tieň za gumou! Blížil sa ku mne a pod vodou sa podchvíľou zjavoval biely fľak. Ten výjav trval naozaj iba chvíľočku. V pár sekundách som registroval asi sedemdesiatcentimetrovú hlavátku, ktorá sa krútivým pohybom doslova hrala s veľkou gumenou nástrahou! Podchvíľou otvárala papuľku a snažila sa ju iba tak „naoko“ chytiť! Vo vodnom stĺpci akoby stála a točila sa! Meter od brehu, v hlbšej vode sa stratila z dohľadu mojich prekvapených očí. Aj napriek tomu, že som nahadzoval opäť do miest, odkiaľ som ju vylákal, ona už nezabrala. Krásny zážitok s malou princezničkou, ktorú som neskôr žartovne nazval „Akvabela“...
Je koniec
Sezóna lovu hlavátky v roku 2013 sa pre mňa skončila. Opáčil som miesta pri Šalkovej, pri obci Lučatín i Hron priamo v Banskej Bystrici. Na poslednej vychádzke vďaka teplému počasiu som lovil pomenej. Lúčil som sa s princezničkami i samotnou sezónou lovu hlavátky. Babičky hlavátky odolali mojim umelým nástrahám, no verím, že v najbližších sezónach sa stretneme a kúsok „pošantíme“.
Rekapituláciou posledných štyroch sezón v rade zisťujem, že za hlavátkou som precestoval viac ako 4 700 kilometrov vlakom a lovením viac ako šesťdesiat. Stála tá námaha za to??? Odpoveď poznám – určite áno! Loviť hlavátku v rázovitých oblastiach Slovenska akými sú Orava, či Horehronie, má niečo do seba. Na tom pomyselnom konci nemusí byť vždy a za každú cenu veľká hlavátka. Stačí sa pozastaviť, pozrieť sa naširoko vôkol seba a vnímať krásu slovenskej prírody. Je nenahraditeľná a jedinečná. To, že som mohol byť pri týchto dvoch krásnych slovenských riekach na love hlavátky aj napriek chorobe, vnímam ako dar. A dary sa neodmietajú...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
