Obrovská ryba zápasí o svoj život niekde v hĺbke. Neuveriteľná sila udiera do jemného muškárskeho prúta, ktorý je už celý ponorený pod hladinou. Držím ho len za rukoväť a sledujem, ako mi posledné metre podkladovej šnúry - backingu - rýchlo miznú z navijaka. Prsty spálené od šnúry strácajú citlivosť. Jednou rukou sa snažím naštartovať motor a nasledovať unikajúcu rybu.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 56
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Darí sa mi to až v poslednej chvíli, no aj tak je manévrovanie v malom člne vo vlnách mimoriadne ťažké. Len-len že som lodnou skrutkou nezachytil šnúru, alebo špičku prúta. Zdolávanie trvá už celú večnosť, ale ryba zatiaľ nejaví ani najmenšie známky únavy. Konečne sa velikánska treska objavuje na hladine. Vkladám jej ruku pod žiabre, ale poranené prsty v slanej morskej vode strašne pália. Strhnem sa a zo šálky rozlievam horúci čaj. Asi som trochu zadriemal...
Vonku je treskúca zima a mne sa zo spomienok vynárajú tie najkrajšie a najbohatšie vody, obrovské ryby, neuveriteľné zážitky...
Snívam, alebo spomínam?
Prebúdzam sa v autobuse do daždivého rána. Rozospatý, unavený a celý dolámaný sledujem pomaly ubiehajúcu cestu. Avšak keď sa za zákrutou objaví prvý fjord, zmocňuje sa ma vzrušenie a okamžite zabúdam na únavu z takmer dvojdňovej cesty. Pozorujem skalnaté útesy a strmé bralá strácajúce sa na dne hlbokých údolí pod vodnou hladinou.
Pochmúrne upršané počasie a závoj rannej hmly dodávajú fjordu skľučujúcu tajomnú atmosféru. Aké tajomstvá skrýva? Aké ryby plávajú v stometrových hĺbkach a možno nielen ryby... Zdá sa, akoby som sa blížil k tajomnému jazeru Loch Ness v Škótsku. Nie. Toto je Nórsko. Krásne a zároveň drsné, no predovšetkým skutočné.
Po prvýkrát v Nórsku
Moja prvá cesta do Nórska s partiou priateľov dopadla takmer úplným fiaskom. Aspoň po rybárskej stránke. Namiesto množstva veľkých rýb boli našimi najväčšími úlovkami ojedinelé asi 60 cm dlhé tresky. Potešilo nás aspoň množstvo makrel, platýzov, ba dokonca sme ulovili aj jednu menšiu raju! Počasie bolo aj na nórske pomery mimoriadne veterné a daždivé. Viac ako dvojmetrové spenené vlny nás niekoľko dní nepustili na more. Ani lov z pobrežia nebol na mokrých klzkých skaliskách príliš bezpečný, a už vôbec nie úspešný.
Keď sme sa konečne ako jediní z celého kempu vydali na more, zdvihli sa ešte väčšie vlny a my sme s vypätím všetkých síl núdzovo pristáli na najbližšom ostrove. Na jeho záveternej strane sme vyčerpali vodu z člna, vytiahli ho na breh a dlhú chvíľu sme si krátili zberom húb. Zanedlho sme ich mali viac ako rýb.
Našim najobľúbenejším miestom lovu bol úzky prieliv cez ktorý v čase prílivu vtekala voda do niekoľko kilometrov dlhého fjordu. Veľmi silné prúdy a hlboká voda nedovoľovali, aby ťažký pilker vyklesal na dno. Prúd nás unášal po hladine príliš rýchlo a kapacita našich jednoduchých navijákov na to nestačila. Obrovské víry vzbudzovali rešpekt až strach a tak sme to miesto nazvali Bermudským trouholníkom. Vždy tu bolo množstvo makriel a ďalších rýb, no veľké tresky sa nám vyhýbali.
Nezabudnuteľné zážitky sme mali aj z pozorovania tuleňov. Boli veľmi plaché a nebolo jednoduché sa k nim priblížiť. Nórski rybári ich totiž nemajú príliš v láske. Intenzívne ich lovia, pretože im trhajú kruhové lososie siete a robia veľké škody. My sme sa snažili získať aspoň jednu vydarenú fotografiu, a tak sme sa vylodili na nenápadnom ostrovčeku, skôr brale, v mori. Tulene nás ešte chvíľu pozorovali z bezpečnej vzdialenosti a potom sa náhle stratili niekde v mori. Žiadna fotka sa nevydarila a my sme si vôbec nevšimli, že sa zdvihol príliv a čln sa začal nenápadne hojdať na morskej hladine niekoľko metrov od brala. Našťastie sme ho v poslednej chvíli zachytili za lano, inak by sme asi museli za ním plávať v ľadovej vode.
Naša prvá cesta do Nórska bola skôr dobrodružná ako rybárska výprava. S nástrahami mora sme sa ešte len zoznamovali, všetko bolo pre nás nové, zaujímavé. Rád na tie chvíle spomínam, aj keď sme niekedy mali azda viac šťastia ako rozumu.
S muškárkou na more!
Prešlo niekoľko rokov a zdalo sa, že som po mojej prvej ceste k fjordom, na Nórsko celkom zabudol. Až keď som sa zoznámil s Otom – uznávaným umelcom, ale hlavne fanatickým muškárom – začal som znova premýšľať nad ďalšou výpravou do Nórska. Oto mi farbisto opisoval miesta, kde lovil, doslova prerybnené treskami, že ich nevedel spočítať. Po celý pobyt mali slnečné počasie, pokojné more, jednoducho rybárska rozprávka... Ja som mu, pravdu povediac, príliš neveril. Teda vôbec som mu neveril, pretože som si Nórsko pamätal ako studené, upršané, veterné, kde bola každá rybička urputne vydretá z rozbúreného mora...
Nakoniec moja zvedavosť a túžba po dobrodružstve zvíťazili. Plný odhodlania som k povinnej „pilkrovej“ výbave pribalil aj osmičkovú muškárku a škatuľku strímrov.
Konečne prvé tresky
Keď som v autobuse začal viazať mušky, tak to vzbudzovalo, skôr zvedavosť ostatných spolucestujúcich. No keď sme s Otom a s muškárskou výbavou nastupovali do člna, sprevádzali nás už pobavené až posmešné úsmevy niektorých rybárov. Nezabudnem na dobrosrdečných Moravákov, ktorí mi ponúkli niekoľko ťažkých pilkrov, aby som si v Nórsku tiež zachytal.
Až keď som sa ocitol s Otom v člne a sledoval húfy tresiek plávajúcich do fjordu, tak som mu naozaj uveril. Ale uloviť ich nebolo ani zďaleka až také jednoduché. More bolo príliš teplé, ryby letargické, vôbec nejavili záujem o žiadne nástrahy. Stretli sme niekoľko rybárov, ktorí sa po neúspešnej rybačke vracali do kempu. My sme sa ukotvili pri pilieri vysokého mosta a neustále menili rôzne vzory strímrov.
Zdalo sa, že nebudeme o nič úspešnejší, ako ostatní rybári s „poriadnou morskou“ výbavou. Už som vymenil azda všetky strímre, ktoré som mal, no všetko zbytočne. Až po dlhej dobe prišiel prvý skutočný záber. Ryba bojovala nesmierne prudko a vytrvalo. Pod loďou sa v slnečných lúčoch zatrblietalo striebristé telo krásnej tresky polaka. Mal približne 70 cm a aj keď som, podľa jeho sily čakal väčšiu rybu, spravil mi obrovskú radosť. Zabral na celkom malý, ani nie trojcentimetrový, boleňový strímrik. Ďalšiu tresku vytiahol Oto, potom som mal opäť záber. Niekedy sme zdolávali obaja naraz dve tresky, až sme museli dávať pozor, aby sa nezamotali. Konečne sme zažili vytúžené rozprávkové Nórsko...
Odvtedy som pilkrový výstroj viac nevybalil. Snažil som sa predovšetkým zdokonaľovať v mojej najobľúbenejšej - muškárskej technike. Ale o tom až nabudúce...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
