Príhovor - Mávnutím čarovného prútika to nepôjde
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2016
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 3
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Mávnutím čarovného prútika to nepôjde
Keď počúvam, alebo čítam nespokojné hlasy rybárov na fórach, napadá ma, kde sme sa za posledný rok dostali. Odpovedám si, že takmer nikde. Mnoho rybárov čakalo, že sa v našom zväze v priebehu chvíle stane akási malá revolúcia, všetko sa zmení k lepšiemu, bude menej byrokracie, viac rýb, niektorí sme dokonca volali po elektronických povolenkách (čo je myslím jednoducho realizovateľné, ale chýba vôľa).
Samozrejme, nemôžeme čakať, že nový tajomník mávnutím čarovného prútika zmení zákony, vyhlášky a všetko bude zrazu „super“, všade budú ryby a zrazu budeme žiť v tom dávno avizovanom malom Švajčiarsku. Na to je potrebná vôľa viacerých a takisto sa ihneď nedajú napraviť chyby z minulosti.
Je to najmä v nás, ako sa postavíme k nastoleným zákonom, ako budeme hospodáriť na revíroch a čo tu necháme pre budúce generácie. Priatelia v rybárskej zbroji, zákonodarcovia, vykašlime sa na zastarané výrazy, ako to, že rybárstvo slúži na „výživu obyvateľstva“ a podobne. Našťastie, už to dávno nie je pravda, rovnako ako to, že rybacie mäso je veľmi zdravé, a preto by sme ho mali všetci súdružsky jesť a radostne plniť päťročnicu.
Bohužiaľ, aj toto je pri dnešnom stave vôd dávno preč a dovolíme si tvrdiť, že konzumácia rýb z niektorých revírov je čistý hazard so zdravím. To, že tých rýb už nie je vo vodách toľko, aby sa nakŕmili zástupy, je hádam jasné. Avšak nie každému a veselo sa rušia revíry bez privlastnenia si úlovku, aj táto malá potecha pre nás, naozajstných športových rybárov.
Vezmime si napríklad možnú situáciu, že niektorý z našich pstruhových, alebo lipňových revírov navštívi zahraničný rybár. Pri kúpe povolenky mu predpokladám nikto nevysvetlí presné znenie našich krkolomných zákonov, vyhlášok a noviel. Daj peniaze a chytaj! V mnohých krajinách Európy, a takisto v zámorí je úplnou samozrejmosťou chytať muškárením tak, že záťaž je umiestnená mimo tela mušky. Takže na konci nadväzca malý brok a na prívese muška. Chudák zahraničný rybár, veci neznalý, sa dostane do konfliktu s premotivovaným členom rybárskej stráže a ten podľa zákona použije hmaty, chvaty, kopy, putá, služobného psa! A máme problém.
Rybár, spútaný mocným zákonom je uvrhnutý do temnice (s nadsázkou) a Slovensko je v očiach takéhoto nešťastníka na úrovni Bieloruska a podobných direktívnych krajín. Naopak, pravidlá rybolovu bývajú v zahraničí zhrnuté v niekoľkých bodoch a sú súčasťou povolenky, alebo vysvetlené pri kúpe povolenia (obvykle jazykovo podkutým predajcom). Za to si priplatíme, to je jasná vec, ale odmenou nám zväčša býva hojné množstvo rýb, čisté brehy, milí ľudia a odpadá obava z hmatov, chvatov a kopov…
Bavíme sa o rybačke, našom koníčku, niečom, na čom nám záleží, za čo sme ochotní minúť kopu peňazí, nespať, nejesť, tráviť dni a noci v chlade, daždi. Dokedy sa budú s obyčajnou rybačkou spájať mnohostranové a často nepochopiteľné zákony, mätúce slovíčka?! Občas mám pocit, že chytať ryby na Slovensku a pritom dokonale ovládať všetky „záludnosti“ s tým spojené sa rovná akýmsi byrokratickým nariadeniam Európskej únie napr. pri veľkochove sliepok.
Stiahnuť článok v PDF formáte.