Ešte len nedávno sme si mohli povedať, že rok sa s rokom zišiel a onedlho tu už máme novú sezónu. Každý z nás je, samozrejme, plný očakávaní a veľkých plánov. Ale ako to poznáme, plány sú jedna vec a skutočnosť vec druhá. Mnohí z nás si nedávno na sklonku minulého roka urobili malé osobné rekapitulácie ako sa darilo či nedarilo... Či už to dopadlo nad alebo pod naše očakávania som presvedčený, že my, priaznivci Petrovho cechu a milovníci prírody, sme vďační za všetko, čo nám počas uplynulej sezóny naše vody vydali.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2017
Počet strán v magazíne: 7
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 01.08.2017.
Ešte predtým ako vyrazíme s čerstvými povolenkami k vode, dovoľte, aby som vám týmito riadkami trocha priblížil ako sa mne a mojim rybárskym priateľom darilo či nedarilo v minulom roku na našom tradičnom srdcovom revíri – Dunaji.
Začali sme v apríli
Ako to už na našej najväčšej rieke býva, príslovie „raz si hore a raz dole“ tu platí dvojnásobne a v plnej miere. Skorý jarný lov na Dunaji je podľa mojich skúseností dosť veľkou lotériou, nakoľko ryby vychádzajú zo zimovísk neskôr, a tým pádom dochádza aj k posunutiu ich reprodukčného cyklu. Ale v našom prípade bol pud lovca a vzťah k tejto krásnej rieke silnejší ako predstava, že na brehu pravdepodobne zbytočne premárnime čas. Tak som si spolu s mojimi dunajskými súputníkmi Vladom a Milošom povedal, že v polovici apríla by to „už mohlo ísť“. Ako všetci veľmi dobre vieme, alfa a omega úspechu športového rybára je výber lovného miesta. Týmto som sa, pochopiteľne, riadil aj ja a navrhol som kvôli tomuto časovému obdobiu úsek, kde pri priemernom ročnom stave vody je hĺbka od 3 do 8 metrov. Predpokladal som, že ryby budú v tejto lokalite vychádzať zo svojich zimovísk a začnú sa pomaly kŕmiť.
Moja jarná radosť.
Milošov jarný kaprík.
A vyrazili smer juh
Môj návrh parťáci „odklepli“ a v jedno slnečné aprílové ráno sme vyrazili smer juh. Naplánovali sme si takú jarnú otváraciu jednodňovku a naše očakávania zneli „urobiť aspoň záber“… Keďže tesne pred touto minivýpravou som sa zbavil mojich zbytočne predimenzovaných prútov, s ktorými by som síce na breh dostal hádam aj remorkér, ale detekcia záberov menších rýb bola takmer nulová bol som nútený na tento lov použiť moje kaprové prúty, ktoré som osadil čo najkolmejšie do vysokých vidličiek spolu so signalizátormi a swingrami. Takto „po kaprársky“ som na Dunaji ešte nelovil, ale zistil som, že to má svoje výhody. Hneď po rozbalení prútov som zakŕmil pomocou kŕmnej rakety zaužívanou a osvedčenou zmesou varenej kukurice a repky a po nahodení prútov som ešte pridal asi 5 metrov nad každú montáž dva‑tri praky cesnakových peliet. Vo všeobecnosti môžem povedať, že hocijaká forma nástrahy s cesnakovou arómou mi na Dunaji stále slávila úspech a ani dnes som to nemienil skúšať inak. Lenže bol len apríl a bolo potrebné zostať „pri zemi“. Vzhľadom na dosť vysoký stav vody, silný prúd, zakalenú vodu a množstvo plaviacich sa nečistôt som vylúčil použitie montáže s kŕmidlom a navliekol na 0,35 mm kmeňový vlasec inline olovo. No a podeň som umiestnil 20 cm dlhý nadväzec z 0,30 mm fluorokarbónu, ktorý som zakončil osvedčeným pevným háčikom KAMASAN B983 veľkosti 8. Na oba prúty putovali kukuričky v príchuti vanilka + cesnak a mohlo sa začať.
Šupík prebudený zo zimnej letargie
Prúty sme museli približne každú hodinu prehadzovať, pretože po dne sa plavilo ozaj veľké množstvo sedimentu, ktorý ihneď po klesnutí ku dnu zakryl nástrahu aj s háčikom a bolo po nádeji. Takto sme strávili celé dopoludnie a so zábermi sme už ani nerátali. Len sme sa utvrdzovali v tom, že keď by to mohlo začať, tak vzhľadom na ročné obdobie až tesne popoludní. Presne tak sa aj stalo, keď Miloš dostal približne o 14. hodine jemný záber na ľavý prút a po krátkom boji sa na brehu ocitol šupík prebudený zo zimnej letargie. Keď sme na jeho tele videli množstvo pijavíc, moje konštatovania, ktoré som opísal na začiatku tejto rybačky sa potvrdili – ryby sú ešte v zimoviskách…
Kapríka odhadom okolo 3 kg sme „obrali“ od tmavých šperkov, zdokumentovali a opatrne pustili na slobodu. Nálada stúpla a bol som rád, že sa nám niečo predsa len takto skoro podarilo a rovno kapríka. Z myšlienok ma vytrhol Vlado, ktorý sa ma spýtal, načo sú mi signalizátory, keď ich nepočúvam…Ale to som už bol pohľadom zaseknutý na mojom pravom prúte, o ktorý bol prilepený swinger a cievka sa pomaly roztáčala. Pípanie som ani neregistroval a myslel som si, že sa mi sníva…Po jemnom priseknutí som na prúte s vanilkovou kukuričkou cítil celkom slušný ťah a bol som naozaj prekvapený.
Po krátkom pasovaní som Vladovi do podberáka naviedol krásneho pleskáča, akého som ešte neulovil. Mal som z môjho prvého dunajského úlovku v roku 2016 obrovskú radosť… Pleskáčovi som nameral 65 cm a navážil približne 3,15 kg. Po tejto procedúre som ho opatrne zbavil háčika, opláchol a po pár fotografiách na pamiatku som ho opatrne s vďakou a pokorou pustil späť do svojho domova. V duchu som ďakoval svätému Petrovi za tento krásny jarný zážitok a úspešný štart do novej dunajskej sezóny. V ten deň sa už nič významného neudialo a my sme sa mohli vo večerných hodinách spokojní a plní dobrých pocitov z pobytu pri veľtoku vrátiť domov.
Dvakrát na skalách
Hneď desať dní po predošlej rybačke sa nám naskytla možnosť, keď sme mali všetci traja voľno, vyraziť opäť k Dunaju. Bol koniec apríla a nakoľko som sa domnieval, že ryby sú už rozlezené a začínajú prijímať potravu, navrhol som staviť túto jednodenku na jeden krásny prúdny úsek, kde je zúžené koryto a dosť vysoký prietok. Návrh bol odsúhlasený a išlo sa. Lovil som podobným spôsobom ako pred desiatimi dňami, avšak ani napriek taktizovaniu, skúšaniu a všeličomu možnému nám v tento deň nebolo dopriate. Potvrdilo sa príslovie zo začiatku článku ale aj počasie bolo pekné a my sme aspoň takto načerpali pozitívnu energiu do ďalších dní. Pracovné a rodinné povinnosti mi dovolili nad Dunajom rozmýšľať až keď bolo leto v plnom prúde. Niežeby som dovtedy nechodil na ryby, ale na Dunaji má športový rybolov diametrálne odlišný rozmer ako v podmienkach miestnych alebo súkromných vôd. Trpezlivosti a nervov si musíte „pribaliť“ veľmi veľa ale ten pocit z doslova vydolovanej ryby je neopísateľný. O tom by mohol rozprávať aj môj kolega Roman keď zobral z podložky na ruky pred objektív fotoaparátu bezmála 15 kg amura, na ktorého čakal x rokov. No ale dosť bolo sentimentality, ideme ďalej.
Začiatkom júna ma oslovili moji starí kamaráti z detstva bratia Janči a Gabi, s ktorými som ako 7-ročný prvý raz pričuchol k rybárčine, že by bolo vhodné opäť vyraziť v starom zložení k Dunaju a skúsiť to. Keďže som v tomto období kvôli pracovným povinnostiam musel robiť kompromisy aj v rybárčine, tak sme v tomto zložení ihneď vyrazili na tri dni smer Dunaj. Nakoľko zhodou okolností Gabi má z úseku kde sme koncom apríla s Vladom a Milošom vyhoreli nachytané trofejné kusy mrien a krásneho 10 kg kapra, voľba padla opäť na skaly. Taktika kŕmenia a lovu zostala nezmenená a my sme si mohli po troch dňoch spomínania na detské bezstarostné časy pripísať na konto niekoľko slušných pleskáčov, mrien a jedného kaprieho dorastenca. Očakávali sme, ako ináč, síce viac, ale rybár mieni a Dunaj mení. Ale bolo fajn, guláš sa mi vydaril, rybky ako‑tak spolupracovali a aj sa niečo popilo…
Dunajské hody
Ešte začiatkom júla, ako každý rok, sme si s rodinkou a partiou naplánovali týždenný pobyt pri Dunaji, kde by sme mohli zabudnúť na každodenné starosti a povinnosti a deti by mohli tiež vypnúť v lone prírody. Lenže stav vody ukazoval závratné hodnoty na úrovni prvého stupňa povodňovej aktivity, a tým pádom naše plány ako sa hovorí „padli na hubu“. Aby deti nezabudli ako Dunaj vyzerá, vyrazili sme v júli aspoň na jeden deň, no a mne to nedalo a zobral som si, prirodzene, aj prúty. Aj napriek invázii komárov pri prudko klesajúcej hladine bolo vcelku pohodovo a mne sa podarilo prehovoriť aj jedného pekného 50 cm nosáľa. Bol som z toho sklamaný, nakoľko túto akciu plánujeme už rok vopred ale darmo, keď je príroda proti… Začiatkom augusta sa mi opäť naskytla možnosť zaspomínať si na brehu Dunaja pri prútoch na staré dobré časy z mladosti spolu s Janim a Gabim. Zhoda časových súvislostí spôsobila, že sme vyrazili v kompletnom zložení ako pred 25 rokmi ku Hronu, nakoľko sa pridal aj v júni chýbajúci člen partie Pali. Vzhľadom na ideálny stav vody a túžbu pokoriť nejakého väčšieho zástupcu z radu ázijských prisťahovalcov, rozhodli sme sa opäť pre malebný úsek s hlbokou vodou, kde som na jar s Vladom a Milošom rozbiehal naše dunajské putovania.
Augustová mrena.
Zábery od úsvitu do súmraku
Ortuť teplomera sa šplhala k číslu 37, takže okrem rybárskej trpezlivosti sme museli nabaliť aj nejaké to pivo navyše. Po postavení tábora a zakŕmení obligátnou zmesou varenej kukuričky a repky putovali prúty do dunajskej hlbočiny a my sme mohli na kreslách nasávať atmosféru pokoja a pohody s chladeným zlatým mokom v ruke. Ale pohoda dlho netrvala. Nakoľko som opäť stavil všetky karty na cesnak a tentoraz som použil aj kŕmidlo, do ktorého putovalo krmivo s touto príchuťou, onedlho sa nám rozbehol kolotoč záberov až sa nám z toho krútili hlavy. Na brehu sa počas troch dní celkovo ocitlo asi 20 pleskáčov od 50 do 60 cm, približne 8 podustiev okolo 55 cm a asi také isté množstvo jalcov tmavých taktiež okolo 55 cm. Zábery prichádzali od úsvitu priebežne až do súmraku, v noci bol viac‑menej pokoj a dalo sa aj oddychovať. V druhý deň výpravy dostal Jani po tom, ako počúvol „volanie prírody“ v kríkoch podľa mňa /a aj podľa iných/ dosť šialený nápad. Uviedol nám, že plánuje nastražiť prút s nástrahovou rybkou na spôsob trhačky asi 5-6 metrov vedľa tábora v kríkoch, vraj tam je ideálne miesto. Ihneď sme to všetci prezreli a museli sme pred odhadom skúseného kamaráta zložiť klobúk. Nad vodou podmytým brehom prevísal konár starej vŕby, ktorý si priam pýtal uviazanie trhacieho vlasca.
Cesnakové kŕmne gule.
Neverili sme vlastným ušiam
Popoludní Gabi v rámci relaxu nachytal nástrahové beličky aj do rezervy a pred zotmením vošiel Jani do asi 1,8 metra hlbokej vody, kde uviazal trhací vlasec na prevísajúci konár starej vŕby, ktorý bol od brehu vzdialený asi 4 metre. Prút do stojana, rolnička na špičku, nastaviť brzdu a dúfať, že pri zábere v noci tam aj niekto s čelovkou trafí. Tesne pred ukončením denného lovu pred polnocou sme chytali do rúk perá s cieľom ukončiť lov a začať nový. V tomto momente sa rázne ozvala rolnička z kríkov. Sediac pod altánkom sme všetci pozreli na seba a neverili vlastným ušiam. Jani sa rozbehol /už neviem či s čelovkou alebo bez nej/ do kríkov a o pár sekúnd oznamoval, že belicu šlukol dunajský fúzač. Ja som pohotovo zobral do rúk môj kaprársky podberák v nádeji, že by mohol stačiť. Aj stačil. Na náš údiv sa v ňom ocitol 95 cm polnočný sumec. Radosť bola veľká, veď dní keď Dunaj takto rozdáva, predsa len nie je veľa. Ale prekvapeniam ešte nebol koniec. V tretí deň výpravy sa neďaleko loviacemu krstnému otcovi bratov Janiho a Gabiho vyplatila x‑ročná trpezlivosť, keď nás na pravé poludnie požiadal o zdokumentovanie jeho úlovku kapra. Vo vážiacom saku ho priniesol k nášmu táboru, kde som ho ošetril, umyl a Pištabáčimu sme spravili niekoľko fotografií so životným úlovkom kapra, ktorému sme namerali 80 cm a navážili 14,6 kg. Následne som kapríka odniesol v mojej vaničke do hlbšej vody a ďakujúc v mene lovca som ho pustil späť do jeho domova. Po mojom návrate na breh a gratuláciách lovcovi sme skonštatovali, že po toľkých rybách tu už fakt chýba len ten amur. Ale až toľko šťastia sme predsa nemohli mať. No aj tak to bola jedna z mojich najkrajších a najúspešnejších výprav na Dunaji a bola o to cennejšia, že sme sa po rokoch všetci stretli – a ešte k tomu na rybách.
Polnočné prekvapenie.
Leto ide ďalej
Naše dunajské putovanie pokračovalo v polovici septembra na jednom z najširších úsekov rieky, keď sa k starej partii pripojil Janiho kolega Milan, známy svojimi kulinárskymi schopnosťami. To nám dal aj značne najavo, keďže sme sa v niektoré dni cítili ako na gastrofestivale. Držkový perkelt striedal paprčkový, a tak ďalej… Ja som už na túto výpravu nastúpil s novým náradím. Keďže som už nechcel trápiť moje kaprárky s 200 g kŕmidlami, nechal som si poradiť od skúsených dunajských feedristov a aj od samotného Gábora Dömeho, ktorý špeciálne na dunajský feeder vyvinul prút DG Team Feeder Power Fighter. Dal som si ho doviezť z Maďarska v dĺžke 3,9 m a v gramáži 100-250 g. Hneď po prvých nahodeniach s 200 g kŕmidlom a jeho následnom vytiahnutí mi bolo jasné, že toto je to „pravé orechové“ na túto rieku. Prúty krásne pracujú a je obdivuhodné, že napriek tuhosti a silovej rezerve, ktorou disponujú, si zachovávajú jemnosť feedrovej techniky a parádne detegujú aj jemné zábery. Toto všetko som si preveril počas tejto výpravy. Nahodenia a následné zdolávačky pekných pleskáčov a jednej slušnej mreny ma len utvrdili v konštatovaní, že moje rozhodnutie bolo správne. Túto výpravu som taktiež mohol zhodnotiť ako vydarenú a už som sa tešil na najočakávanejšie obdobie každého rybára – jeseň.
Jeseň
V polovici októbra sa mi konečne podarilo časovo zosúladiť s Vladom a Milošom a mohli sme si dunajskú jesennú rybačku vychutnávať plnými dúškami. Nakoľko stav vody bol dosť nízky, voľba padla opäť na hlbokú vodu, kde sme to skúšali na jar. Aj keď som už cítil, že tento rok to bude z mojej strany na Dunaji bez kapra, stále som veril, že by to mohlo prísť a snažil sa preto urobiť všetko. Ale, bohužiaľ, ani tentoraz som si na rukách nepoťažkal nejakého zástupcu rodiny Cyprinus Carpio, ale nevadí. Pleskáče a mreny opäť raz pohladili moju rybársku dušu a zlé myšlienky boli zažehnané. Po rodinných a pracovných povinnostiach prišiel november a mňa to opäť ťahalo na juh, na miesto pri ostrove, kde sme začínali leto. Na moje kaprie „nesnáze“ som zabudol a stále som myslel na to, že prúdny úsek mal stále vo zvyku na jeseň vydať niektorý zo svojich pokladov s latinským názvom Barbus Barbus. Takže vedro tmavého krmiva, kostné červy, lahôdková kukurica, dva telefonáty parťákom a ráno o siedmej už leteli kostniaky do 4-stupňovej dunajskej vody. Asi o hodinku dostal môj ľavý prút parádnu ranu ako po zásahu bleskom a keď som ho chytil do rúk, bolo mi jasné, že s mrenami som sa nemýlil. Tento rok mi prognóza vyšla už druhý raz. Po krásnom a opatrnom boji pri dne sa na hladine objavila pekná jesenná mrena, ktorá mi opäť raz spravila radosť, nakoľko tieto ryby doslova obdivujem pre ich krásne telo, tvary a neskutočnú húževnatosť pri zdolávaní. Šupinatej fitneske som nameral 63 cm a moja duša už bola na mieste. V ten deň sa už nič významnejšieho neudialo a vzhľadom na moju totálnu pracovnú zaneprázdnenosť v decembri môžem už teraz napísať, že táto mrena uzavrela kapitolu mojich dunajských putovaní v roku 2016.
Jesenná mrena.
Niečo na záver
Ako som už písal, moje kaprie /a amurie/ plány na Dunaji zostali v roku 2016 nenaplnené, ale načerpal som dosť nových skúseností a poznatkov, s ktorými snáď v novej sezóne na tejto úžasnej rieke zabodujem. Opäť som sa prichytil pri myšlienke, že športový rybolov nie je len o naháňaní sa za trofejnými úlovkami za každú cenu. Na sklonku roka som si uvedomil, že na takom revíri, ako je Dunaj, nezostáva nič iné, len tešiť sa z každého úlovku a vážiť si s pokorou a rešpektom čo nám matka príroda nadelila. Prajem vám, milí rybárski priatelia, všetko dobré v novom roku 2017, kopu záberov, pohody, krásne úlovky a veľa silných zážitkov od vody. Petrov zdar!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
