Ubehlo už dosť dní odvtedy ako som sadol za klávesnicu počítača a napísal pre vás zopár riadkov. Na jednu stranu bolo akosi veľa práce a starostí, no na druhú ani nebolo o čom. Viem, písať sa dá o čomkoľvek: o rybách, o ich spôsobe života, o technike ich lovu, návnadách a nástrahách a, samozrejme, montážach. Tohto všetkého sú však plné časopisy a internetové stránky.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2018
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 20
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.07.2018.
Ja by som sa tentoraz rád rozpísal o niečom, na čo sa ma mnohí z vás pýtajú, prosia o názor a to o rybárovej duši a vlastne aj trochu vyspovedal z toho, na čo sa už veru niekedy ani nedá pozerať. Nebude to ľahké dať na papier niečo, čo cíti človek vo svojom srdci, ale pokúsim sa o to.
Je tu jedno obrovské ALE
Prakticky odjakživa ma rybačka fascinovala nielen úlovkami, ale aj tým mnohokrát skloňovaným pobytom pri vode v prírode, oddýchnutí si a v neposlednom rade stretávaní s priateľmi. Tak je to dodnes, ba dokonca hlavne tie posledné body naberajú ešte viac na hodnote a dôležitosti. Je tu však jedno obrovské ALE. Stále od viacerých z vás počúvam, že hľadáte pri vode presne to isté ako ja, čiže pokoj, oddych, možnosť odreagovať sa a podobne. Prečo sú však potom internetové stránky, facebooky, instagramy, časopisy, či iné médiá stále plné len obrovských kaprov, predháňaní sa kto chytil väčšiu rybu, kto strávil pri vode viac dní, či nocí, kto má najlepšie nástrahy a pod. To isté na všetkých tých rybárskych stretnutiach a výstavách. Väčšina debát sa nesie v duchu, kto čo chytil, pochopiteľne, na čo a pod. O ohováraní, klamstvách a osočovaní sa radšej ani nebudem rozpisovať. Kde sa však v týchto rozhovoroch, článkoch, fotkách, či videách (česť výnimkám) nachádza praobyčajné prianie dobra, pokoja a pohody tomu druhému? Kde v nich je odkaz na ochranu tohto vzácneho prostredia, kde je tá rybárska – ľudská spolupatričnosť, kde je ten dôležitý odkaz deťom a mladým, čiže celkovo ďalším generáciám? Práve pri stretnutiach s deťmi a mladými sa vo mne čosi zlomilo a prinútilo ma pozerať sa na rybačku a všetko s ňou spojené inak ako doteraz. Veď je to úplne choré, keď sa niekde pri vode stretnem s mladými chlapcami a ich prvá otázka je ako chytia veľkého kapra, alebo „zatiaľ mám osobák iba 15 kilogramov“ a pod. Nikde tam nie je otázka trebárs: „ako môžem pomôcť kamarátovi, alebo netreba niečo pomôcť?“ a podobne. Nie, toto nepočuť už skoro vôbec.
Toto naozaj chceme?
Skúsme si teraz predstaviť čo nás čaká pri vode o takých povedzme 20 rokov. Keď už dnes majú mladí chlapci v hlavách iba veľké kusy pred fotoaparátom. Až na pár výnimiek je minimálna snaha zaujímať sa o prírodu, jej kolobeh – život, celkové dianie v nej a pod. Poviem vám presne, čo nás potom čaká. Prázdne vody (ak vôbec nejaké ostanú) presne podľa toho akí prázdni rybári budú sedieť na ich brehoch. Zničená príroda, pretože sa každý bude pozerať iba sám na seba, každý bude chcieť len brať, nikomu sa nebude chcieť pracovať, obnovovať ju a chrániť. Čakajú nás zachmúrené tváre vtedy už dospelých chlapov s rodinami, ktorí neprišli k vode za jej krásou a vznešenosťou, za oddychom, pokojom, či len si tak v tichu posedieť a pozhovárať sa s kamarátmi a popritom si skúsiť uloviť peknú rybku. Ak toto naozaj chceme, tak pokračujme presne v tom čo robíme. Asi málokto z nás si dnes uvedomuje tieto veci. Preto píšem za nás, pretože aj ja sám cítim určitú zodpovednosť za to ako sa na rybačku a jej čaro pozerá nová generácia rybárov – ľudí. Som si vedomý toho, že v minulosti som sa tiež rád bezmyšlienkovite predbiehal, kto je najlepší, kto chytil najväčšiu rybu a nedbal som na okolie či už ľudské, alebo prírodné. Videl som len seba a svoj prospech. Dnes si však uvedomujem aká obrovská chyba to bola, ako veľmi som sa mýlil, keď som chcel všetko len sebecky pre seba.
Západ slnka = každodenný zázrak.
Behá mi až mráz po chrbte
Teraz, keď mi už ťahá na 40-ku, sám mám deti a vidím kam to všetko smeruje (nielen v rybačke) mi behá až mráz po chrbte. Už dlhé roky pozorujem prírodu a jej zákonitosti. Študujem rôznu literatúru o medziľudských vzťahoch, láske a pomoci a jednoducho CÍTIM POTREBU ASPOŇ TAKTO SVOJOU TROŠKOU POUKÁZAŤ NA ZREJMÉ A SKÚSIŤ TO VO SVOJOM OKOLÍ NAPRAVIŤ. Teraz otázka. Kto z nás sa chce pri vode stretávať s ohováraním? Kto s klamstvom? Kto so závisťou? Asi nikto… Ako však začať? Ako ukázať mladým a myslím, že aj nám starším, ako si k sebe nájsť znovu cestu, usmievať sa a tešiť sa z radosti a aj úspechov toho druhého. Vlastne jednoducho. Stačí, aby si každý z nás začal uvedomovať, že na tomto svete nie je sám a že všetko okolo nás nie je iba pre nás, nie je to ani trvalé a ani samozrejmosť.
Verím, že každý jeden človek na zemi môže byť šťastný. Nedá sa to však tak, ako to robíme dnes. Musíme to všetko úplne obrátiť. Tým všetkým myslím nielen naše slová a činy, ale aj myšlienky a cítenia. Musí vymiznúť sebeckosť, lakomosť, závisť, klamstvo a faloš. Dá sa to asi jedinou cestou. Ja verím jednému hlavnému prírodnému, vesmírnemu, alebo božiemu zákonu, nazvime ho akokoľvek, stále je to zákon, ktorý je prepletený úplne vo všetkom, čo okolo nás rastie, čo okolo nás žije a čo sa okolo nás deje. Je to zákon VYROVNANIA, alebo ČO ZASEJEŠ TO ZOŽNEŠ, alebo AKO SA DO HORY VOLÁ, TAK SA Z HORY OZÝVA, alebo nakoniec moderne - zákon KARMY.
Ísť príkladom.
Starostlivosť o deti a mládež = budúcnosť.
No a teraz ruku na srdce
Tomuto podlieha úplne všetko a len čo sa pozrieme na dnešné dianie cez tento zákon, tak okamžite je každému šikovnému pozorovateľovi zrejmé, prečo je tak veľa ľudí nešťastných, prečo je toľko trápenia a nelásky. Odpoveď je jednoduchá. Lebo si to nezaslúžime, lebo sme si to svojím chovaním nepripravili. Naopak, pripravili sme si a stále pripravujeme len klamstvo, zradu a faloš. Ľudia sa ma na fungovanie tohto zákona často pýtajú a ja im vždy odpoviem tým najjednoduchším spôsobom. Veď príroda nám to predsa ukazuje na každom kroku. Keď zasadíme kukuricu, nestane sa žiadny zázrak, že by vyrástol trebárs hrach, nie, vyrastie presne to, čo sme zasiali, čiže opäť len kukurica. Keď zasadíme semienko mrkvy, zasa vždy vyrastie len a len mrkva. No a presne takto rovnako je to aj s tým, čo vychádza z nás ľudí. Je jedno, či sú to naše činy, myšlienky, alebo slová. Proste všetko, čo urobíme je malinké semienko, ktoré postupne vyklíči a vyrastie z neho pre nás zasa presne to isté, čo sme zasiali. No a teraz ruku na srdce. Skúsme si len tak pre zaujímavosť aspoň na jeden deň všímať samých seba, čo to vlastne každú chvíľu zasievame. Garantujem vám, že ak by sme to pozorovali naozaj zodpovedne a kriticky aj voči sebe, nenašli by sme tam veľa pekného. Naopak, prevládala by tam vo väčšine prípadov neochota, lakomosť, sebeckosť a podobne. Jasné, že sa nájdu výnimky a pekné chvíľky, keď zasejeme aj lásku, priateľstvo a trebárs pomoc. Bohužiaľ, toho pekného a naozaj úprimného je omnoho menej ako toho škaredšieho negatívneho.
No kto by to nemiloval, nezabúdajme však, že to nie je samozrejmosť.
Pomôžme iným, pomôžeme tým aj sebe
Práve a presne preto je všade okolo nás taká zrýchlená a uponáhľaná doba, práve preto je tak veľa nesvárov, nedorozumení, ohovárania a vlastne všetkého toho nepekného, čo nás všetkých stretáva na každom kroku. Východisko je z toho jediné. Ak sa chceme mať lepšie, viac sa usmievať, radovať, no proste byť šťastní, MUSÍME všetci začať krajšie a pozitívnejšie myslieť, hovoriť a konať.
Ono je to však v konečnom dôsledku jednoduché. Stačí prísť do práce a nezávidieť kolegom nech už je to čokoľvek, ale bez premýšľania im v duchu popriať všetko dobré a nech sa im celý deň darí. To isté doma pri rodine a vlastne všade kde prídeme. Veď sa všetci dennodenne stretávame s mnohými ľuďmi. Predstavme si koľko je to príležitostí takto pekne popriať a vlastne v konečnom dôsledku pomôcť všetkým naokolo a nakoniec tým aj sám sebe. Neznamená to, že sa nemáme snažiť chodiť k vode chytiť si pekný úlovok, alebo nechcieť sa citlivo pochváliť s jeho fotkou, ale si trochu zasúťažiť a skúsiť si porovnať skúsenosti s viacerými rybármi. Veď práve preto existujú rôzne rybárske preteky, kde sa dá úplne v pohode súťažiť v zmysle fair play. Aj fotky s veľkými rybami sa dajú predsa odprezentovať s pokorou. Ak uvidíme iného rybára, ktorému sa podarí pekný úlovok, nebudeme mu závidieť, naopak, budeme sa tešiť s ním, lebo len tak zasejeme niečo podobné aj pre seba.
Tak isto to mám aj ja. Tiež si pôjdem znovu rád zasúťažiť na preteky a vyskúšať svoje schopnosti a šťastie, rovnako sa budem snažiť chytať tie najväčšie jedince z jazera kde práve budem. Naďalej budem vyvíjať a pripravovať pre vás novinky, články a reporty, pretože je to moja práca, ktorá ma baví. Všetko sa to však dá urobiť tak nejako bez ješitnosti a len vlastného prospechu. Naďalej sa budem venovať s chalanmi z teamu mládeži a deťom a kto bude mať záujem, aj vám dospelým, aby sme tieto myšlienky posunuli nielen do podoby na papieri, ale aj do činov. Skúsme si teraz všetci, koho trápi ako to tam vonku vyzerá dať ruku na srdce, vyhrnúť rukávy, vyčistiť myseľ a urobiť svet krajším miestom, aby nielen doma, v práci, či pri vode nám išiel vždy oproti len usmiaty a prajný človek, ktorého sme si zaslúžili.
Nejde vždy len o veľkosť.
Cenná, ťažko vydretá ryba.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
