Nebyť zradného čierneho tieňa, ktorý za jasného dňa pôsobil priam odstrašujúco, aj by sme možno znovu začuli lahodný zvuk rotujúcej cievky navijaka. Akoby nebolo dosť celodenného trápenia na páliacom slnku, ešte ani tento boleň nevzal nástrahu z hladiny...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.07.2018.
Trochu som predbehol. Februárové ráno veru nemá veľa spoločného s horúcim slnkom, ale stačí zapnúť notebook, otvoriť album fotografií a spomienky na letnú cestu za dravcami sa náhle začnú vynárať. Vynára sa čas, keď sme opäť raz dostali chuť aspoň na pár dní zanechať mesto, opustiť poslednú asfaltku a nechať sa naplno vtiahnuť do sveta rýb.
Ideme na to
Život mnohých dravých rýb sa vtedy presídlil na hladinu, čo berieme ako takú výzvu. Čo všetko sa dá teraz uloviť na hladine? Odpoveď napokon prichádza sama počas celej výpravy. Na tú sa vyberáme vo dvojici, preveriť nielen náš výstroj, ryby, ale aj nás samotných, ako dlho vydržíme. Ešte v deň odchodu zháňame posledné veci, dokonca čosi pribúda aj do arzenálu prívlačových nástrah. Po celom dni tak zvuk a vôňa štartujúceho diesla pôsobí viac ako upokojujúco.
Pravé poludnie
Preškrtnutý názov mesta, tridsať kilometrov po okreske a potom už vytúžený pohľad na vodnú nádrž. Najprv iba nesmelo, v kopcoch pomedzi hustý hrabový les, no napokon prichádza aj osvieženie priamo pri vode. Zaberie to asi pol hodinu, kým je náš druhý domov pripravený na plavbu. Začíname klasikou. Bolene. Je takmer pravé poludnie, bezvetrie, čo síce stopovanie značne uľahčuje, na druhej strane sú však šance na úspešné prekabátenie predátora pomerne mizerné. Napriek tomu hladinu križujú naše poppery a ďalšie hladinovky. Prvé menšie bolene na seba taktiež nedajú dlho čakať. Ich lov je asi to jediné, čo nás okrem vody vo fľašiach ešte stále drží na člne.
Aj menší oddych dodá síl
Neskôr je to však už skutočne iba trápenie bez úspechu, a tak horúci pekáč v podobe nášho člna vymieňame za obed pod korunami stromov. Možno to bol chutný obed, možno šumenie listov vo vánku a možno ich kombinácia. Isté je, že nám sa vrátila chuť vrátiť sa na vodu, skúsiť nové triky. Samozrejme, nie hneď, ale až keď slnko kopírovalo krivky kopcov. Prúty sme prezbrojili na menšie nástrahy, no práveže pribudli volfrámové či titánové lanká. Črtá sa šanca na lov ostriežov, ale myslíme aj na šťuky.
Večerná zábava s ostriežmi
Uprene hľadíme do vody, v ktorej sa už odráža zmes oranžovej farby zapadajúceho slnka. Zrkadlový obraz naruší šplechnutie. Jedno, druhé, tretie, osemnáste… Ostrieže sú tu! Skôr ako sa zježené dravce vrhnú na korisť, servírujeme im buď klasické povrchovky, alebo drobné ťažké voblery. Tie prudkými poskokmi priťahujeme k lodi, pričom niektoré zábery prichádzajú v hodine dvanástej úplne pod nohami. Darí sa dokonca jeden krásavec okolo 35 cm.
Hladinový lov zubáča?
Zo záveternej strany sa už stráca aj posledný odraz slabučkých lúčov. Roje bzučiacich dotieravých mušiek sú znamením, že večer sa dostal do druhej fázy. Polarizačné okuliare idú dolu, pokožka vystavená neúprosnému slnku dostáva oddych. Dokonalé ticho, ktoré nejde zaznamenať na žiadnu kameru. Pokoj na vode, nikde nikto, iba my na člne, stávame sa súčasťou celého kolobehu. Je to ticho pred búrkou. Je dôležité vyčkať, mali by sa ukázať prefíkanejšie väčšie bolene, no trúfame si dokonca na hladinový lov zubáča. Počas dňa rozdivočené torpéda tentoraz iba skromne rozrušia hladinu a často treba vyvinúť veľké úsilie, aby lovec zbadal mihnúť sa telo predátora. Rozhodujúce ja triafať v správny moment a zásek. Ten je s hustnúcou tmou čoraz náročnejší, netreba sa báť použiť nástrahy divokých farieb. Najviac záberov mal môj parťák práve na jasnozelený vobler.
Uprostred búrky
Práve fotíme a púšťame statného boleňa, keď sa dvíha besný vietor a valí neskutočná tma. Displej hodiniek ukazuje 20:24 a ja dobre viem, čo znamená na tunajšej vode vietor v taký čas. Búrka. Padajú prvé obrovské kvapky. Ostávame, či ideme? Šumenie lejaku na protiľahlom kopci znie síce riadne zlovestne, ale túžba po zubáčoch je silnejšia.
Útočiskom sú nahnuté vetvy stromov, ktoré však v tejto divočine poskytujú takmer nulovú ochranu pred besnením živlu. Laminátový zadok člna vlny oplieskavajú o skaly. Preväzujeme biele poppery, ktoré už plávajú v člne. Rozhodujem sa vyjsť zo zátoky, skúsiť loviť v plytčine, no v takom počasí veľa zubáčov na hladine asi nenájdeme. Je to ako nahadzovať v sprche, prúdy vody do tváre a nikto z nás ani nevie kde vlastne nahadzuje. Vo vlnách je práca s hladinovkou viac‑menej zbytočná, preto sa snažíme krížom cez vlnu potiahnuť vobler ako surf, čo zvyklo žať úspechy. Dnes nám však zubáče súdené nie sú. Definitívnou bodkou sú blesky, po ktorých skladáme prúty na podlahu a naberáme smer nočný kemp.
Ráno po daždi
Ráno bez hučiaceho lejaka pôsobí až príliš ticho. Všetko je mokré, les sa vyparuje do nového dňa. Skôr ako zavonia ranná káva, či pečená slaninka vyberám vodu z člna, aby bol pripravený na dnešnú púť. Po raňajkách nasleduje rituál viazania nástrah, kontrola spojov a môže sa vyplávať. Dnešným cieľom je ďalší druh dravca do zbierky. Budeme sa zdržiavať v blízkosti brehov, rias, či konárov. Predsavzatím je teda šťuka. Pôvodne sme zvažovali „heavy – duty“ lanká, ale vzhľadom na číru vodu to asi nebude práve nenápadné. Na takej veľkej priehrade nezasadí vode úder ani masívna letná búrka. Voľba tak padá na FIN FLRCarbon 0,60 mm. Pomalým tempom prečesávame strom po strome, navyše spomínané tempo sa priamo úmerne s intenzitou slnka ešte spomaľuje. Neviem si ani predstaviť, ako to, že nám skoro ráno bola zima.
Prvotné trápenie
Ja skúšam voblery na štýl C’ultiva, kamarát zase verí štíhlym modelom, ktoré sa držia milimetre pod hladinou. Nikto z nás však extrémne úspešný nie je. Od konárov sa väčšinou odlepia iba kŕdle ostriežikov, ktoré prenasledujú nástrahy až ku člnu. Občas strelí menší boleň do 50 cm. Na výbere nástrah veľmi niet čo špekulovať, keďže lovíme čisto z hladiny. Hádžeme úplne do plytčín, naše „voby“ sťahujeme v plytčinách z 10 cm vody, ak sa však dno zvažuje príliš prudko, lepší systém je vedenie nástrahy pozdĺž brehu.
Vytrvalosť priniesla odmenu
Nahadzujem už po tisíci raz ku vetvám, tento čerstvý napoly zatopený strom však ešte zdobia listy. Ja som si to ani nevšimol, ale Filip mi vraví, že sa pohli tie kriaky. V momente si všímam, že za povrchovkou visí nehybný tmavý tieň, silueta začína prenasledovať plaziaci sa kus plastu. Len čo zrýchlim tempo, rana ako z dela, 35-gramový prút imituje parabolu. S citom uťahujem brzdu navijaka, aby sa súboj zvrtol smerom na otvorenú vodu a neskončil predčasne v konároch. Až do chvíle, kým som dravca nedostal na dva metre od člna, som hlásil boleňa. Avšak krásne sfarbené úzke telo nám obom urobilo radosť. Konečne šťuka! Opatrne vyberám krásku z vody, na horúcom slnku iba ozaj rýchle foto a vraciam ju vode.
Obedný útlm
Neviem koľko času odvtedy prešlo. Bezveterná horúčava je úmorná, zvyšky vody v našich fľašiach dávno prestali byť osviežujúce. Nastáva menší útlm, fáza, keď sa nám nechce nič. Nekotvil som. Vietor nie je, navyše takto sme stále mobilní. Sedím pri motore, prehrabávam sa v boxoch medzi voblermi, vymieňam krúžky, trojháčiky… Taký miniservis v teréne. Kútikom oka sledujem parťáka. Stále v pohotovosti. Pravá noha vyložená na boku lode, prút prevesený cez rameno, preklápač navijaka otvorený. Vyzerá ako socha, ale v skutočnosti viem, že striehne. Poľuje. Za tmavými polarizákmi trénovanému oku neunikne jediné zalovenie.
Výprava sa nekončí, ale práve sa začína
Z monotónneho sledovania hojdajúcej sa nástrahy na vlasci ma vytrháva zvuk švihnutia prútom, syčanie vymrštenej šnúry cez rozpálené očká prívlačovky. Skôr ako sa spamätám, hladinu reže útočiace torpédo a následný boj človeka s rybou. Ozývajú sa ďalšie zalovenia a to už aj ja beriem záložný prút, hoci 215 cm Toxic od Delphinu. Zabúdam zapnúť kameru, natoľko ma toto divadlo uchvátilo. Dvojitý zásah v podobne nádherných boleňov v sekunde korunujem ďalším 74 cm krásavcom, ktorý ostal nepovšimnutý úplne pri lodi. Iba nehybne vyčkával, kúsok odo mňa a ja som stál na lavici člna. Preto iba jemným pohybom ruky som mu predhodil asi 5 cm voblerík. Bez väčšej námahy ho podtlak papule vtiahol do bezzubej tlamy. Obrovská radosť dvoch ľudí na člne v strede jazera, v horúčave, nemala konca. Všetky dravce dostali slobodu a nám na ne ostali krásne spomienky nielen na pamäťovej karte foťáku či kamery. Pozreli sme sa na seba a aj bez slov nám obom bolo jasné, že si túto expedíciu na člne predsa len o pár dní ešte predĺžime…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
