Steelhead je ťažný druh pstruha dúhového (Oncorhynchus mykiss). Táto anadromná forma sa vracia do riek na trenie po dvoch až troch rokoch strávených v mori. Keďže je more bohaté na potravu, dosahujú tieto ryby obdivuhodné veľkosti. Cez jeden meter dĺžky a hmotnosť viac ako 10 kilogramov. V mori tiež získajú strieborné až chrómovo lesklé sfarbenie. To sa s pobytom v sladkej vode postupne mení na farbu dúhaka ako ho poznáme u nás.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 20
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 26.07.2019.
Pre mňa aj väčšinu lovcov majú však najväčšiu hodnotu práve tieto chrómované ryby. Ťahy prebiehajú prakticky celý rok, ale nie všetky rieky ich majú. Väčšina riek má iba tie zimné a jarné. Jedným z hlavným miest výskytu je kanadská provincia Britská Kolumbia a aj tam sa odohráva môj príbeh. Tieto ryby, samozrejme, nájdeme aj na iných miestach ako je západné pobrežie Ameriky, Aljaška, Kamčatka a ďalšie krajiny. Na lov sa používa muškárenie, prívlač, alebo plávaná s umelými a dokonca aj živočíšnym nástrahami. Ja však beriem do ruky len veľmi zriedka iný prút ako ten muškársky.
Za všetko môže internet
Dosť už teórie a poďme sa pozrieť, kde a ako moje sny vznikli. Za všetko môže internet. Už v puberte počas štúdií na strednej škole som sledoval videá z lovu týchto rýb. Okamžite som sa zamiloval, ale vôbec som si nepripúšťal, že by som sa ju niekedy vôbec mohol pokúsiť chytať. S nástupom na vysokú školu som vďaka kamarátom pomaly začínal za rybami cestovať aj za hranice našej krajiny a sny pomaly začínali naberať tvar. V roku 2012 som sa dokonca pozrel do Kanady na lososy. Steelhead bol tiež v pláne, ale počasie nám neprialo.
Táto krajina ma však úplne očarila a už vtedy som vedel, že sa tam raz vrátim, pokiaľ možno na dlhšiu dobu. To mi umožnil program Working Holiday. Ročné pracovné víza som získal v roku 2015 a do Kanady odletel nasledujúci rok v apríli. Ešte by som síce stihol koniec jarného ťahu, ale zo začiatku som nemal k dispozícii auto ani znalosti. To sa všetko zmenilo počas roka, keď som trávil veľkú časť voľného času lovom lososov a pstruhov. Ku koncu ich sezóny som sa pomaly začal pripravovať na steelheady. Teda zháňať informácie a viazať mušky. Lov sa začal s príchodom nového roka. Všetky soboty v januári som trávil na jednej z najznámejších riek pri Vancouveri. Videl som uloviť dve ryby. Obe na plávanú. Sám som nemal záber.
Desiatky ďalších ľudí snažiacich sa o rovnaký cieľ ma však presvedčili o tom, že toto nie je pre mňa to pravé miesto. Začal som pátrať po iných alternatívach. Našiel som rieku, ktorá síce hostí ďaleko menší počet rýb, ale aj mnohonásobne menej ľudí. Nehľadiac na to, že bola bližšie k môjmu domovu a okolitá príroda je oveľa krajšia. Počasie toho roku bolo veľmi netypické. Keďže je Vancouver pri oceáne, teploty bežne neklesajú pod 5 stupňov a sneh tu nájdete len ťažko. Zato prší. Od októbra do apríla skoro každý deň. My sme však zažili teploty klesajúce k mínus 15 stupňov a pomerne veľké množstvo snehu. To síce sťažilo rybolov, ale na druhej strane, nechalo veľa ľudí doma pri peci.
Sen sa stal skutočnosťou
Zimný steelheading nie je pre každého. Hodiny a hodiny v studenej vode, čakanie na záber a veľmi často ide človek domov bez jediného kontaktu s rybou. Príroda Britskej Kolumbie je nádherná a vedomie, že každým nahodením môže zabrať vytúžená ryba, vás drží pri živote a poháňa vpred.
Prvých pár vychádzok na novú rieku bolo oveľa záživnejších než januárové chytanie v dave. Podarilo sa mi uloviť niekoľko sivoňov, o niekoľko som prišiel počas zdolávania a jedna ryba mi pri zábere odtrhla mušku. Do istej doby som sa domnieval, že to bol sivoň. Neskoršie skúsenosti ma však utvrdili v tom, že to bol práve môj prvý kontakt s bájnou rybou. Svoju druhú šancu som však dostal ešte v ten deň. O hodinu neskôr sme s kamarátom Tomášom došli k ďalšiemu nádejnému miestu. Hneď na prvé nahodenie som mal záber. Ďalší už bol do tvrdého a po chvíli sa z vody vyrútilo strieborné torpédo a predviedlo sa niekoľkými mocnými skokmi v plnej kráse nad hladinou. Našťastie sa mi podarilo ho udržať v tôni a počas niekoľkých málo minút som ho už držal pred chvostovou plutvou. Pocity sa snáď nedajú ani opísať! Sen sa stal skutočnosťou a to už v polovici februára. Veľmi skoro, lebo ťah vrcholí až v apríli. Samozrejme, motivovalo ma to k ďalším vychádzkam. Šťastie sa však vyčerpalo hneď na začiatku. Strávil som minimálne ďalších 20 dní na tejto rieke ale steelheada sa mi tu chytiť nepodarilo.
Prvá ryba zo severu.Presun na opačnú stranu, teda na juh
Keď nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. Všetko je o tom, aký veľký je ťah rýb v danej rieke. Pretože som chcel viac, vybral som sa v polovici apríla na sever Britskej Kolumbie do Mekky všetkých lovcov steelheadov – Terrace. Tam som sa stretol s kamarátom Mirom. Ten žije na severe niekoľko rokov. Steelheada síce neulovil, ale bol plný odhodlania sa o to pokúsiť, a to je to hlavné. Na výber sme mali hneď niekoľko riek. Niektoré sme však rovno zamietli. Buď kvôli vysokému stavu a kalnej vode alebo kvôli rozľahlosti. Legendárna Skeena je široká vyše 100 metrov, takže bez lode a miestnych znalostí je prakticky nemožné uspieť. Vybrali sme si inú rieku na sever od mesta. Rieka to bola nádherná, ale ťažko prístupná vďaka kaňonu, v ktorom tečie. Aj napriek tomu sme niekoľko prístupových miest našli a pokúsili sa niečo uloviť. Bez záberu sme neboli, ale zaznamenali sme len menšie pstruhy a sivone. Po niekoľkých dňoch snaženia sme sa rozhodli presunúť na opačnú stranu, teda na juh.
Rieky na juhu boli oveľa prístupnejšie. Na jej brehu bolo aj niekoľko miest pre kempovanie, kde sme rozbalili náš základný tábor. Prvý deň sme sa len orientovali a hľadali zaujímavé miesta. Jediným úlovkom bol slušný pstruh cutthroat. Druhý deň ráno som si pri raňajkách všimol rybára na protiľahlom brehu. S plavákom prehodili tôňu snáď len päťkrát a už vodil rybu. Behom pár minút mal na brehu slušného steelheada. Do mňa akoby vošiel elektrický prúd.
Preťahovačka – chvíľu ja, chvíľu ryba
Nezadržateľne som doraňajkoval a spolu s Mirom sme sa vydali skúsiť šťastie z nášho brehu. Zabralo to asi hodinu, keď konečne šnúra oťažela, ja som prisekol a začal sa tanec! Ryba okamžite vyrazila k druhému brehu a vzala si zhruba 50 metrov šnúry. Sotva som ju zastavil, začalo sa preťahovanie. Chvíľu ja, chvíľu ryba. Asi po piatich minútach som zvíťazil a naviedol rybu do plytčiny. Ohromná radosť, gratulácie, meranie a fotenie.
Po chvíľke bola 75 cm dlhá ryba opäť na slobode. Úlovok nás oboch namotivoval a chytali sme až do podvečera. Po návrate do kempu som sa podujal pripraviť večeru. Miro ešte skúsil znovu tôňu pod táborom. Vyskúšal všetko. Prívlač, jednoručné aj dvojručné muškárky. Ani ťuk. Keď bol hotový, požičal som si jeho novú šnúru s tým, že si ju len vyskúšam na svojom prúte. Dve nahodenia z rovnakého miesta, BUM a ďalšia ryba na prúte. Tentoraz o pár centimetrov kratšia ale o to viac striebristejšia. Dva steelheady v jeden deň? Úplný sen. Deň sme zakončili posedením pri ohni. Sledovanie polárnej žiary a popíjanie dobrej kanadskej whiskey len podtrhlo atmosféru.
Očarení polárnou žiarou (a litrom whiskey) sme druhý deň vstali pomerne neskoro. Raňajky a ďalšie potreby a mohli sme vyraziť. Prvá zastávka bola hneď kúsok pod kempom. Priamo pod cestou sme už včera videli pekné miesto, bohužiaľ, bolo obsadené. Dnes tam nikto nie je a je to na nás. Som s prípravou hotový skôr, a tak bez váhania hádžem do prúdu. Nedal som snáď ani tri nahodenia, keď sa šnúra náhle zastavila. Zásek a ryba visí. Tentoraz už o poznanie väčšia. Robí niekoľko dlhých jázd, ale plytká a pomalá voda jej nedáva toľko výhod. Pomaly slabne a darí sa mi ju zdolať. Nádherná samica meria 87 centimetrov. Krásne strieborná s ohromnou chvostovou plutvou. Obrovská radosť! Sľubujem Mirovi, že odteraz už chytá všade prvý. Ja mám splnené. Takto som si to nepredstavoval ani v najbujnejších snoch! Do konca dňa už ďalšie zábery neprichádzajú, ale aj tak máme večer čo oslavovať.
Pstruh cutthroat. Tento druh má pod hlavou výraznú červeň, preto sa volá "cutthroat", doslova "podrezané hrdlo".O zážitky tu rozhodne nie je núdza
Ráno je ťažké a dopoludňajšie chytanie žiadne ovocie neprinieslo. Po obede skúšame nejaké nové miesta. Konečne má Miro na prúte slušnú rybu. Strieborniak určite cez 70 cm! Dáva mi foťák, aby som to zdokumentoval. Chvíľu bojuje s rybou v prúde, a potom sa mu ju na moju radu darí dostať bočným ťahom k brehu. Revem na neho, nech nesťahuje rybu tak nakrátko, že jej to vytrhne, ale – neskoro! Muška prudko vystreľuje z vody a prút sa narovnáva. Škoda, chybami sa človek učí a nabudúce to určite vyjde. Prechádzame ešte na jedno miesto. K vode je to celkom prechádzka. Šerí sa a druhú šancu už dnes asi Miro nedostane. Balíme a vydávame sa na dlhú cestu späť k autu. Cestou nachádzam losí paroh a dva vraky starých áut kúsok od cesty. O zážitky tu rozhodne nie je núdza. Čas plynie rýchlejšie ako voda v rieke a prišiel aj posledný deň našej výpravy. Máme toho obaja dosť, a tak už veľmi nechytáme a skôr si užívame pekné počasie. Po obede už musím na letisko a späť do Vancouveru. Tam som ešte stihol jeden deň na domovskej rieke, ale ryba na rozlúčku už neprišla. Aspoň mám dôvod sa v budúcnosti vrátiť a skúsiť si aj posunúť latku čo sa týka veľkosti. Tajne som dúfal v rybu cez 90 centimetrov. Pre úplnosť musím ešte dodať, že Miro nakoniec na rieke zostal ešte niekoľko dní a podarilo sa mu chytiť vytúženého steelheada. Dokonca dva v jeden deň a ten väčší mal 93 cm.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
