Rok 2019 sa skončil a spolu s ním pre mňa top obdobie lovu dravcov. Práve november a december považujem za naj mesiace, keď sa prívlačou dajú dosiahnuť skutočne pekné úspechy,, pretože ryby pred blížiacou sa zimou aktívne prijímajú potravu a dajú sa oklamať aj s umelými nástrahami.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2020
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Koniec roka je predovšetkým obdobie lovu našej najvzácnejšej ryby – hlavátky podunajskej. A práve o tejto rybe budú nasledujúce riadky, v ktorých vám opíšem svoje zážitky, prípadne skúsenosti, ktoré som nadobudol pri jej love.
Sedemdesiatka z rieky Hron.
Prišla rana do prúta a nasledoval zásek
Počiatky mojich prvých pokusov o ulovenie hlavátky siahajú niekde do roku 2010. Vtedy som započul prvé správy o úlovkoch z rieky Hron. Prvú vychádzku som zvolil na cca 5-kilometrový úsek niekde medzi Banskou Bystricou a Zvolenom. Od skorého rána som hádzal do vody všetky možné nástrahy, ktoré by podľa dostupnej literatúry mali fungovať.
Celý deň som postupoval dolu prúdom bez jediného kontaktu s rybou. Akurát na jednom mieste, okolo ktorého som len prechádzal, som zbadal pri brehu akýsi šplechot. V prvom momente som si myslel, že tam zalovila nejaká ryba, ale keď som kúsok ďalej uvidel kačky, tak som tomu miestu nevenoval ďalšiu pozornosť. Prechytal som ešte pár zaujímavých miest, samozrejme, bez úspechu.
Do odchodu vlaku mi ostávalo ešte nejakých 20 minút, tak som sa rozhodol dochytať práve na tom mieste, kde boli kačky. Až keď som zišiel úplne k vode, všimol som si, že na druhej strane priteká do rieky menší potôčik a tesne pod ním vytvára peknú jamu. Tak nakoniec celkom pekné miesto. Na karabínku som zavesil asi 15 cm vobler vo farbe potočáka a nahodil k druhému brehu.
Približne v polovici toku prišla rana do prúta a nasledoval zásek. Hneď po ňom sa na hladine ukázalo telo veľkej ryby a ja som si uvedomil, že ju mám. Mám na udici kráľovnú a podľa ťahu poriadnu. Rybu som pomerne rýchlo unavil a vytiahol na trávu. Bola prekrásna. Rýchlo som z batoha vytiahol fotoaparát, stlačil spúšť – a nič. Baterka vybitá. Toto vari nie je možné! Moja prvá hlavátka a jediné spomienky na ňu ostanú len v mojej hlave? Nevadí. Priložil som k nej meter a rýchlo ju odmeral. Presne 100 cm. Neuveriteľné. Hlavátku som položil ku brehu do vody a tá majestátne odplávala späť do svojho domova. Ani som si neuvedomil, že už je takmer úplná tma. Rýchlo som zbalil udicu a neskutočne šťastný odišiel na vlak.
To bol okamih, ktorý vo mne vyvolal túžbu chytať tieto fascinujúce ryby znovu a znovu. Samozrejme, ako to býva zvykom, nasledujúce vychádzky sa končili bez záberu a v tom roku som sa už s hlavátkou nestretol. Tak isto to bolo aj v nasledujúcom roku. Aj napriek viacerým vychádzkam sa mi nepodarilo žiadnu oklamať. Pomaly som začínal byť skeptický a počiatočná eufória ma takmer začala opúšťať.
Wobler vo farbe potočáka býva často úspešný.
Prvý hod a okamžite záber
Nasledujúce dva roky som sa hlavátkam vôbec nevenoval. Naháňal som skôr zubáče a šťuky, s ktorými sa mi celkom darilo. A práve na šťuky som sa vybral v jedno pekné novembrové dopoludnie. Zobral som so sebou aj otca a vyrazili sme na Hron pod Zvolen. Od kamaráta som sa dopočul, že tu pochytal celkom pekné šťuky, tak sme to chceli vyskúšať. K vode sme prišli zhruba okolo obeda a automaticky som naviazal obľúbenú šťukovú nástrahu - wobler Husky Jerk vo farbe Fire Tiger.
Prvý hod v tesnej blízkosti brehu a okamžite záber. Tak predsa sú tu. Podľa ťahu som tipoval peknú šťuku, no aké bolo moje prekvapenie, keď sa pri brehu prevalila pekná hlavátka. Tak toto som fakt nečakal. Veď sa to vymykalo všetkým pravidlám o love hlavátok, ktoré
som mal naštudované.
Bezoblačné počasie, poludnie a na krikľavú nástrahu? Sám som tomu nechcel uveriť. Ryba mala síce „len“ 86 cm, no bola pekne vyžratá. A čo bolo hlavné, opäť vo mne prebudila túžbu naháňať tieto krásne tvory. Chytil som akoby druhý dych a pomerne často som pokúšal šťastie pri brehoch Hrona. A keď mám povedať pravdu, celkom sa mi aj začalo dariť. Vytypoval som si pár voblerov, ktorým som veril a prakticky na každej vychádzke som sa stretol s nejakou rybou. Aj keď musím priznať, že väčšinou to boli menšie ryby do 70 cm.
Až prišiel 1. november 2015. Kamarát Peťo prišiel za mnou na Liptovskú Maru. Doobeda sme sa vytrápili na člne, kde sa nám podarilo chytiť akurát dva menšie zubáče. Okolo obeda sme to zabalili, v neďalekej reštaurácii sme si dali dobrý obed a presunuli sa na Hron skúsiť šťastie s hlavátkou. Tam nás už čakal ďalší kamoš Maťo, ktorý nás chcel zobrať na jeho obľúbené miesta.
Bolo už okolo štvrtej podvečer a my sme nemali ani kontakt s rybou. Tak Maťo navrhol, aby sme skúsili ešte jedno miesto poniže Zvolena. Asi na piate nahodenie po príchode Peťo zakričal, že ju má. Okamžite sme k nemu dobehli a pomohli mu zdolať krásnu metrovičku. Bola to jeho prvá hlavátka, takže Peťo bol celý bez seba. Bola už takmer úplná tma, tak sme sa dohodli, že dáme každý ešte 10 nahodení a pôjdeme. Ja som dovtedy hádzal iba vobler, ale na posledné nahodenia som ho zvesil a rozhodol sa pre 15 cm gumového potočáka. Znie to neuveriteľne, ale po pár nahodeniach som zacítil opatrný záber. Zásek sedel a ja som hneď tušil, že to bude pekná ryba. No keď som ju dotiahol na plytčinu a tam sme ju zbadali, ten pohľad prekonal všetky naše očakávania. Chalani mi ju pomohli vyloviť a ja som tomu ani nechcel uveriť: 107 cm. Behom necelej polhodiny 2 ryby cez meter. Fantázia. Posledná fotka a ryba mohla plávať naspäť domov.
Mongolský tajmen.
Nočný lov hlavátok na myši
Po tomto zážitku som čoraz častejšie začal pri love hlavátok používať gumené nástrahy. Najmä na napodobeniny poto-
čáka a dúhaka som mával pomerne dosť záberov. Nebál som sa hádzať do vody aj nástrahy cez 20 cm, ktoré bez problémov dokázali zobrať aj ryby okolo 60 – 70 cm.
Hlavátky ma natoľko opantali, že som sa v roku 2018 rozhodol splniť si detský sen a koncom septembra sme s partiou vyrazili do hlavátkového raja – do Mongolska, konkrétne na rieku Chalchyn. Ak si myslíte, že sme chytali rybu za rybou, tak sa veľmi mýlite. Každá jedna ryba bola doslova vydretá. Spestrením popri hlavátkach boli bodkované amurské šťuky. Mne sa dokonca podarila jedna 120 cm.
Vrcholným zážitkom pre mňa bol nočný lov hlavátok na myši. Na tie sme vyrazili pri oblačnom počasí, keď na oblohe nebolo vidno jedinú hviezdu. Na miesto činu nás viedol mladý Mongol Bajsaa. Doteraz neviem pochopiť, ako tento chlapec dokázal počas úplnej tmy kráčať popri rieke ako cez deň. On bol vpredu, držal ma za ruku a ja som druhou rukou držal Jara. A takto – ako škôlkari – sme ruka v ruke kráčali na naše miesto. Akékoľvek svetlo bolo absolútne neprípustné, vraj by sme na rybu mohli hneď zabudnúť. Po chvíli sme boli pri sútoku dvoch riek a nočný zážitok sa mohol začať.
Jaro mal naviazanú myšku zo srsti, ja som dal prednosť umelej myši. Celá rybačka spočívala v tom, že nahodil Jaro, pomaly splavoval nástrahu na hladine a pomaly ju priťahoval k sebe. Keď ju vytiahol, počkali sme asi minútu a bol som na rade ja. A takto stále dookola. Už po príchode na miesto sme zaregistrovali, že ryby tu skutočne sú. Každú chvíľu bolo na hladine počuť zalovenie.
Netrvalo dlho a Jarovi na jeho myšku zaútočil tajmen, bohužiaľ, sa nepichol. Nahodil som ja a nič. Opäť bol na rade Jaro. Myška dopadla v diaľke na hladinu. Jaro potiahol raz, druhýkrát a z miesta, kde sme predpokladali jeho myšku, sa ozval šplechot. Chvíľu na to prišla rana do prúta a Jaro zasekol. Vyzeralo to byť na fakt dobrú rybu, no tá sa po chvíli vypla. Škoda jej. Pár minút sme len tak stáli a nechytali. Bol som na rade ja. Hod – nič. Hod Jaro – okamžite záber. Túto rybu však už Jaro úspešne zdolal. Aj keď mala len okolo 80 cm, tento nočný lov bol pre mňa skutočne výnimočný. Zaujímavé bolo, že moju umelú myš ryby úplne ignorovali, pričom Jaro mal s jeho myšou zo srsti záber za záberom. Zjavne to bolo pre hlavátky oveľa prirodzenejšie ako kus plastu.
Tento „hladinový“ lov hlavátok ma natoľko zaujal, že som ho vyskúšal aj na Slovensku. Od viacerých kamošov som mal informácie, že na myši alebo potkany majú pochytané pekné ryby. Ja som hneď pri prvej rybačke po príchode z Mongolska chytil peknú 90 cm rybu práve na umelú myš, ktorú si mongolské ryby vôbec nevšimli. Čo je však podľa môjho názoru pri tomto spôsobe lovu najdôležitejšie, je aplikovať túto techniku skoro ráno alebo večer pri zotmení. Vtedy sú hlavátky menej ostražité a sú ochotné sa za nástrahou zodvihnúť aj k hladine.
Na záver len dodám, že aj napriek tomu, že sa hlavátke na Slovensku v posledných rokoch celkom darí a ich úlovky nie sú až také výnimočné, táto ryba si od nás zaslúži maximálnu úctu a ochranu. Pre mňa je lov hlavátky akoby sviatkom a pokiaľ mám to šťastie, že sa mi ju podarí uloviť, s príjemným pocitom na duši jej darujem slobodu a sledujem, ako mizne späť vo svojej rieke, aby mohla spraviť radosť ďalšiemu z nás.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
