Všetci sme držiteľmi povolenia na rybolov, ktoré spája vychádzky k vode a vzájomné stretnutia. Vieme sa kultúrne podeliť o spoločný priestor, ktorý počas rybačky zdieľame? Sme tolerantní? Akí sme voči sebe navzájom a tiež voči iným, ktorí z nejakého dôvodu trávia svoj voľný čas pri vode?
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2020
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 44
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Tlačenica a hluk
Každý z nás určite zažil situáciu, keď po príchode k vode „jeho“ vyhliadnuté miesto, vhodné tak akurát pre jedného rybára, už okupoval niekto iný. V takom prípade neostáva nič iné, iba sa presunúť inam, kde to ešte nie je obsadené. Nájdu sa však aj takí, ktorí sa s tým ťažko zmierujú a snažia sa votrieť na pomyselnú povolenú minimálnu vzdialenosť troch metrov.
Nazvem to tak, že v našej diskrétnej zóne si začnú rozkladať rybárske náčinie a vyjednávať, aby sme nahadzovali inam, lebo oni by chceli práve tam, kde máme nahodený jeden zo svojich dvoch prútov. Nechýbajú argumenty, že voda je pre všetkých. Samozrejme, o priestor sa treba podeliť, no treba aj objektívne zvážiť, či je to miesto dostatočné veľké, aby hostilo viacerých rybárov.
Zrazu sa pokoj pri vode zmení na otravovanie, časté prehadzovanie a vzájomné zamotávanie montáží. Takáto situácia nás často donúti zbaliť sa podstatne skôr, ako sme mali v pláne. Inokedy to nemusí byť ani extrémne blízka vzdialenosť, ktorá nás donúti zodvihnúť kotvy skôr. Stačí, ak vedľa príde partia „rybárov“, ktorí si pomýlili rybačku s návštevou krčmy. Hluk či vulgárne vystupovanie susedov preváži nad chuťou rybárčiť. Aj ja som už bol svedkom viacerých hádok medzi rybármi. Niektorí si to vybavujú ručne stručne. Dokonca som počul aj o konfliktoch, v ktorých musela zasahovať až polícia. To už má od pokojnej rybačky riadne ďaleko.
Návšteva, ktorá prišla a našťastie aj odišla ako blesk z jasného neba.
Miesto vhodné akurát tak pre jedného rybára.
Bránenie prístupu k lovnému miestu
Na druhej strane sa stretávame s iným extrémom. Miesta je skutočne dosť, no prvý rybár si nárokuje na neprimerane veľké územie a nechce umožniť ostatným, aby sa zložili v primeranej vzdialenosti a začali chytať. Prípadne vás začne posielať inde, lebo on to tu obsadil pre kamarátov, ktorí onedlho prídu. Všetci sa vyberáme k vode s podobným cieľom, mali by sme sa rešpektovať a byť k sebe tolerantní. Vyfúknutie „výhodnejšieho“ miesta je jednoducho daň za neskorý príchod. Ak chceme mať na výber, treba si jednoducho privstať.
Vrcholom arogancie sú ilegálne stavby, medzi ktoré patria rôzne prístrešky, obytné prívesy, maringotky alebo chatky. Ich „majitelia“ si ich dotiahli alebo postavili svojvoľne na cudzom pozemku. Bezcharakterne si nárokujú na prístup k vode a bránia ostatným, aby sa tam rozložili a v pokoji lovili. Napríklad na Domaši sú miestami tak prehustené, že v úseku niekoľko stoviek metrov je normálny prístup k vode úplne zatarasený. Veľa sa hovorí o tom, ako sa budú tieto stavby likvidovať, no podľa mojich poznatkov je to zatiaľ stále len v teoretickej rovine. Kiež by
som sa mýlil.
Dobrý sused alebo aj okoloidúci turista vie byť nápomocný, napr. aj pri zdokumentovaní úlovku.
Dobrý parťák sa vždy zíde.
Rybárski policajti v akcii
Členovia rybárskej stráže (RS) sú veľmi potrebným článkom SRZ. Títo „rybárski policajti“ by mali dohliadať na harmonický chod rybárstva na Slovensku. Svoje úlohy by si mali plniť zodpovedne a snažiť sa zabrániť nezákonnému rybolovu a predovšetkým pytliactvu.
Z príbehov, ktoré som počul alebo čítal či zachytil v médiách, mám občas pocit, že niektorí z nich sa zameriavajú na menej dôležité prehrešky namiesto toho, aby sa zamerali na vážnejšie priestupky alebo na pytliakov. Pokiaľ si niekto zabudne vyškrtnúť vychádzku pri odchode od vody, alebo omylom spraví chybu pri zapísaní čísla revíru, či si jednoducho zmýli dátum, tak by to nemal byť dôvod odňať rybárovi povolenie. Je v poriadku takto potrestať dôchodcu spiaceho v rybárskom kresle, ktorý si prechodom polnoci nezapísal do povolenky nový dátum, lebo to jednoducho prespal a má prúty nahodené? Niekedy mám pocit, že sa poľuje viac na tých poctivých ako na pytliakov či bezcharakterných rybárov-mäsiarov, ktorí nerešpektujú a vážnym spôsobom porušujú zákon. Nie je to tak dávno, keď sa zmenil zákon a nie každý si ho správne vysvetlil.
Na jar som si nebol istý, či môžem muškáriť (s muškou, nie so strímrom) na K vodách, a tak som si vygooglil kontakty na RS v jednej nemenovanej MO SRZ a zavolal som. Odpoveď bola: neviem. Nerád by som sa dostal do rozporu so zákonom a tak som to skúsil vyššie a zavolal som na Radu do Žiliny. Kto by to už mal lepšie vedieť, keď nie niekto zo Žiliny? Bol síce víkend, ale na mobil, ktorý som na stránke našiel, som sa dovolal. Dostal som podobnú odpoveď: „V tejto chvíli nemám zákon pred sebou, tak to neviem na 100 % potvrdiť“. Potešujúce bolo, že mi bolo povedané, že členovia RS boli poučení, aby sa pri kontrolách správali skôr ako učitelia a rybárov najprv upozorňovali, nie ich hneď trestali a odňali im povolenky. Hádam to mnohí aj takto vzali.
Aby to nevyznelo, že spochybňujem význam RS, tak ešte raz pripomeniem, že o jej dôležitosti nepochybujem. Osobne by som ich návštevu pri vode uvítal podstatne častejšie, avšak s triezvym prístupom a patričným nadhľadom k danej problematike.
Príklad vzájomnej tolerancie
medzi rybárom a psičkárom. Rozumný majiteľ venčí psa v dostatočnej
vzdialenosti od udíc.
Aj mládež potrebuje priestor. Šťastní to rodičia, ktorých deti dokážu uprednostniť športovú aktivitu pred mobilom či počítačom.
Pes má prednosť
Špeciálnou kategóriou osôb, s ktorými sa pri vode môžeme stretnúť, sú psičkári. Pes sa stal akýmsi fenoménom dnešnej doby a takmer v každej druhej domácnosti už našiel príbytok. Bohužiaľ, mnohí majitelia sú na ne až príliš precitlivení. Až mám občas pocit, že psy sú pred ľuďmi, čo sa týka práv.
Podotýkam, že som skutočne veľký milovník prírody a zvierat. Psa pokladám za jedno z najlepších spoločenských zvierat na svete. Skutočne je to najvernejší kamarát, ktorý si zaslúži, aby sme mu opätovali jeho oddanosť. O tom niet pochýb. Psičkár by mal mať svojho psa patrične vychovaného, aby ostaným ľuďom nespôsoboval stres alebo neznepríjemňoval chvíle v prírode. Osobne aj mne dosť prekáža, ak mi vletí rozjašený pes pomedzi nahodené prúty, zachytáva sa o vlasce, šliape mi po veciach, hltá rozrobené krmivo a jeho majiteľ sa len prizerá. Z jeho pohľadu sme ten problém my – rybári. Zaberáme miesto na venčenie jeho miláčika.
Je jasné, že psy za to nemôžu. Sú obrazom svojho majiteľa. Vzorný majiteľ má psa poslušného, prípadne ho drží nakrátko. Aj rybári si často so sebou vezmú k vode svojho psa – menej či viac vychovaného. Niekedy mám pocit, že ich tam majú na odháňanie iných rybárov alebo rybárskej stráže. Aj ja som sa už párkrát otočil, keď sa na mňa vyrútili veľké psy. Raz, keď som sa vracal od Dunaja, vybehla na mňa statná doga. Zastavila asi 2 metre predo mnou, neustále štekala a cerila zuby. Jej majiteľka stála kúsok od nás, telefonovala a tvárila sa, že nič sa nedeje. S batohom na chrbte a udicami v ruke som tam nehybne stál. Musel som vyčkať, kým skončí „dôležitý“ telefonát. Nakoniec som sa dozvedel, že pes mi vraj nič neurobí, len ho provokuje môj klobúk. Tak teda, ďakujem pekne.
Plasty nepatria k vode.
Plasty nepatria k vode.
Čo sme to za ľudia? Katastrofa!
Zabúdame na staré múdre príslovie – čistota pol života. Platí nielen pre telo, ale aj pre prostredie. Nejdem teraz porovnávať vzťahy rybár vs. rybár/psičkár/bežec/cyklista…, ale my vs. príroda. Koľko ešte pretečie vody Dunajom, kým si uvedomíme, aké nesmierne dôležité je prírodu chrániť a nezahlcovať ju odpadom. Niekedy je to skutočne bolestivý pohľad na tie kopy odpadu v okolí brehov našich riek a jazier. Keď ho tam vieme doniesť, tak by sme ho mali dokázať aj odniesť. Niekto sa však asi riadi heslom, že my donesieme a voda odnesie.
Samozrejme, nie všetok bordel v okolí vodných plôch je po rybároch, ale značná časť áno. Plechovky od kukurice, vedierka a plastové obaly od krmív, poškodené puzdrá rybárskych prútov či poškodené nefunkčné udice, prehnité člny, zničené podberáky – toto má svojho jasného pôvodcu. Nechcem radšej vedieť, čo všetko je pod hladinou.
Niekedy, keď voda opadne, tak na svetlo sveta vyjdú odpadky, ktoré voda neodplavila. Je to smutný pohľad. Rovnako smutné je aj pomyslenie, čo všetko sa plaví ďalej, možno až do mora. V novembri som na facebooku zachytil video, na ktorom sa plavil čln v mori plastových fliaš, bandasiek, polystyrénu. Myslel som si, že je to ďalšie video z Ázie. Bolo však z VN Ružín na Slovensku.
O pár dní nato som v rozhlase zachytil správu, že hladina rieky Hornád je zanesená plastovým odpadom a naplaveným drevom v súvislej dĺžke až 13 km. Pravdepodobne to bola ďalšia hromada odpadu smerujúca opäť do VN Ružín. Čo sme to za ľudia? Katastrofa!
Určite to súvisí s osadami, cez ktoré Hornád preteká, a ich nedisciplinovanými obyvateľmi, ale nevrhá to dobré svetlo ani na rybárov. A preto, odhliadnuc od toho, kto je zodpovedný za odpad vo VN Ružín, vstúpme si do svedomia, milí rybári, a spravme to minimum pre našu prírodu. Buďme príkladom pre iných a zanechávajme po sebe čisto.
Vzájomná tolerancia robí život lepším
Možno v týchto chladných dňoch, keď viac času trávime doma ako pri vode, by sme sa mohli zamyslieť, akí sme voči ostaným. Mali by sme sa vedieť spoločne podeliť o priestor, ktorý patrí všetkým. Podobne, ako sa na ceste musia navzájom rešpektovať chodci, cyklisti, vodiči či kolobežkári, tak aj my rybári by sme mali byť ohľaduplní jeden voči druhému. Navyše naše rybárske chodníčky sa často križujú s cestami turistov, bežcov, cyklistov, psičkárov, kanoistov či rekreačných plavcov, a preto by sme mali vedieť pochopiť aj ich. Samozrejme, aj oni nás. Ohľaduplnosť má svoje medze, avšak násilie a arogancia vzťahy iba zhoršujú. Kde je vôľa, je aj cesta! Petrov zdar a všetko dobré v sezóne 2020!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
