Prvý mesiac nového roka máme úspešne za
sebou a nám sa podarilo niečo, čo nemá
v 20-ročnej histórii Slovenského rybára obdobu (dvadsiatka bude asi magická). A to uverejniť dva príspevky od rybárov-manželov v jednom čísle. Jakub píše o návrate k muškáreniu a jeho manželka Lenka zasa prezrádza niečo o sebe...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Ahojte, žijem spolu s manželom a synom na strednom Slovensku v dedinke obklopenej horami a volám sa Lenka. Živím sa umením, konkrétnejšie máme malú dielňu, kde tvoríme dizajnové šperky. Keďže veľa času strávim v dielni, veľmi dobre mi padnú práve výlety do prírody, kde sa človek zregeneruje, príde na iné myšlienky a načerpá inšpiráciu. Takýmto relaxom je pre mňa aj rybačka, nie je to len hobby, ale vášeň, ktorej venujem mnoho času. Zároveň veľmi rada fotím a chcem do rybačky vniesť aj trochu z môjho umeleckého ponímania sveta. Navyše, pri pekných fotkách má človek vždy na čo spomínať.
Ako si začínala s rybárčením?
K rybačke som sa dostala postupne, asi ako väčšina žien, prostredníctvom svojho manžela Jakuba. Už keď som sa s ním spoznala, bolo mi jasné, že ryby patria k jeho životu a musím to akceptovať. Občas som si s ním nahodila na feeder, ukázal mi, ako sa hádže s muškárkou, no vtedy som to vnímala tak okrajovo. Napokon, bolo to už dávno, vari pred pätnástimi rokmi – ani sa mi nechce veriť, že sme spolu už tak dlho! Potom sme sa dlhé roky venovali iba lovu kaprov a mne bolo jasné, že ak chceme byť spolu, tak jednoznačne musím chodiť s ním. On je rybami naozaj pohltený. Najprv som ho iba sprevádzala a čítala si knihy, vychutnávala pobyt v prírode, no poznáte to, nedalo mi neskúsiť si nahodiť. Proste, či som chcela alebo nie, bola som do toho vtiahnutá. Jakub mi nahlas čítal všetky články o kaproch, neskôr o muškárení, nemohlo mi uniknúť žiadne video...
Prečo ťa rybačka tak uchvátila? Čo ťa na nej fascinuje a čo pre teba znamená?
Rybačka je pre mňa niečo, čo ma spojilo ešte viac s prírodou. Ten život okolo vôd a pod vodou je fascinujúci. Čím viac informácií som sa okolo toho dozvedala, tým viac som tým bola pohltená. Zároveň je každá rybačka dobrodružstvom, vždy je iná, vždy prinesie niečo nové. Ráno vstanem – samozrejme, mám nejaké očakávania, niekedy človek vnútorne cíti, že to bude fantastické, inokedy ten pocit nemá, no vždy sa teší, vždy sa má čo učiť. Pri spiatočnej ceste autom rozoberáme s Jakubom príčiny úspešného či menej úspešného dňa... Mám to proste rada so všetkým, čo k tomu patrí.
Na ktorom revíri si začínala a akú rybu si chytila?
Začínala som na menšej priehrade neďaleko domu. Bola to krásna miestna voda a chodili sme v tom čase chytať sem-tam na feeder. Celú letnú noc sme sledovali špičky, záber prišiel, samozrejme, až keď som zaspala – Jakub ma zobudil a po dosť napínavom súboji som sa tešila zo svojho prvého asi 5-kilového kapra.
Máš nejaký obľúbený revír, ak áno, prečo?
Áno, mám viacero obľúbených revírov a každý má svoje „preto“. Či už hlboké štiavnické tajchy a rieky, kde je absolútny pokoj, alebo fascinujúce horské rieky a život v nich, keď sa roja podenky či potočníky a pstruhy či lipne ich zbierajú z hladiny.
Aký je tvoj najväčší zážitok od vody, prípadne úlovok?
Nikdy sme s manželom neriešili chytanie rýb kvôli veľkosti, mám zopár chytených kaprov okolo 20 kilo, ale to nie je pre mňa podstatné. Tešilo ma napríklad, že na našej obľúbenej vode som v priebehu minulej sezóny chytila dva najväčšie kapry, ktoré tam žijú, a to sa nepodarilo ani Jakubovi! On síce vždy chytí viac veľkých kaprov, no v tomto som ho tromfla.
Najväčší rybársky sen?
Mojím, respektíve naším snom je trochu viacej cestovať. Od detstva ma fascinuje Škandinávia (Laponsko), milujem polárnu žiaru, a veľmi túžim ísť chytať do Škandinávie pstruhy a lipne, hlavne teda tie nádherné bronzovo sfarbené pstruhy.
Formuje ťa nejako toto hobby, mení ťa, dáva ti niečo?
Nemyslím, že by ma to veľmi menilo, určite sa ešte viac posilnila moja spätosť s prírodou. Človek ju viacej precíti, no zároveň vidí, aká je zraniteľná. Vlastne – áno, bytostne cítim, že prírode treba pomôcť, lebo vplyvom ľudských zásahov už na to sama prestáva stačiť.
Prečo si sa rozhodla pre muškárenie?
Toto je momentálne zložitá otázka. Roky som sa venovala lovu kaprov
a teraz v nás dozrelo rozhodnutie, o ktorom sme sa s manželom tak mimovoľne rozprávali už dávno, a to, že jedného dňa sa manžel vráti k muškáreniu. Ja som ho v tom s nadšením podporila, pretože je to veľmi jemné ženské a viac divoké. Fascinuje ma na tom aj to, že viac vecí viem ovplyvniť, mám rada výzvy a rada sa učím. Muškárenie je veľmi komplikovaná a obsiahla disciplína. Rovnako sa mi páči myšlienka, že si sama naviažem mušku, napodobeninu hmyzu a na to chytím rybu; žiadne kupované nástrahy. Musím poznamenať, že vždy som bola typ rybárky, ktorá si všetko chcela urobiť sama, aj kaprové montáže som si viazala.
Máš nejakú obľúbenú nástrahu?
Tým, že muškárim iba pár mesiacov, tak je zložité odpovedať. Chytala som lipne na olivové podenky a ich nymfy, zatiaľ...
Chodíš na rybačky aj sama?
Vždy chodíme spolu, ale muškárenie sa mi páči v tom, že na rozdiel od lovu kaprov je individualistickejšie. Každý chytá sám za seba. Ale na druhej strane, pri love kaprov som mala rada tie spoločné pokojné hmlisté rána, to očakávanie záberu.
Keď sa vyberieš na ryby, riešiš aj svoj zovňajšok a outfit?
Mám obľúbené veci, ktoré rada nosím, mám rada módu, respektíve svoj štýl, avšak na rybách to neriešim. Nosím niečo pohodlné, funkčné, v čom sa dobre cítim. Gélové nechty zladené s bundou u mňa nenájdete.
Chodíš na ryby aj v nečase, keď muži azda radšej sedia v teple?
Mám rada zlé počasie, pretože pri vode je menej rybárov a ako som písala, chodíme vždy spolu. Neviem čím to je, len čo vytiahneme päty z domu, príde búrka alebo podobné extrémy, no kým sme doma, je vždy pekne – už sa na tom bavíme.
Čo si myslíš o predsudku, že rybačka je výhradne pre mužov?
Už sa to začína meniť, podľa mňa ženy chytajú ryby stále viac, a to je fajn. Páči sa mi iniciatíva firmy Orvis 50/50, kde presadzujú ženy a ukazujú, že môžu byť rovnako dobrými rybárkami ako muži.
Ako na teba ako na rybárku reagujú muži?
Myslím, že fajn, ani to nejako neriešim, nestretla som sa so žiadnymi predsudkami.
Tvoj odkaz našim čitateľom a hlavne čitateľkám?
Určite je pre mňa najpodstatnejšie, aby si ľudia začali uvedomovať, že situácia sa mení a príroda je naše všetko. Z nej sme vyšli a bez nej nedokážeme existovať – či si to už chceme pripustiť alebo nie. A taktiež, aby ryby nebrali ako nejakú vec, lebo je to živý tvor a nádherný tvor!
Ďakujem za rozhovor, Lenka, a prajem ti, aby boli ostré nielen tvoje háčiky, ale tiež fotky. Želám ti, aby sa splnili tvoje sny a polárna žiara nebola len fatamorgánou, a aby si nikdy neprišla o inšpiráciu, ktorú čerpáš z nekonečnej studnice prírody.
Môj najvačší kapor
z minulej sezóny.
Stále som v procese učenia, no nejaké lipne sa mi podarilo pochytať.
Pekné momenty očakávania.
Letný dlháň.
Miesto, ktoré mám naozaj rada.
S mojím verným priateľom Bazilom.
Jarný riečny kapor, ktorý ma poriadne vytrápil.
Už sa nemôžem dočkať, kedy sa s muškárkou v ruke budem brodiť riekou a hľadať zbierajúce lipne.
Všetko, čo chytím si ďalej žije svojím životom.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
