Keby ste sa opýtali rybárov, ktoré mesiace v roku by pokojne vynechali, určite by bol medzi nimi február. Prečo? Odpoveď je prostá: nevľúdne počasie, studená voda, nezáujem rýb. Jednoducho, veľa rybárov uprednostní na rybách vlastné pohodlie a ak je navyše aj úspech neistý, rybárčenie je pre nich nezaujímavým.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Naproti tomu existujú rybári, ktorých nezastaví vôbec nič a keby fúriky z oblohy padali, k svojej milovanej rieke jednoducho musia ísť. U mňa je to rovnaké. Jediné, čo ma môže zastaviť, je treskúci mráz a ľadový príkrov na hladine, ale aj na to je riešenie – lov na dierkach. Som ten rybár, ktorý bez problémov vymení feedrový alebo plavákový prút za ten kratučký dierkový špeciál a ide pod ľadom preháňať pstruhy alebo jesetery a poviem vám úprimne, že sa na to vždy teším...
Všetko si hneď pripravím.
Vyčkávanie na dierky
Táto zima je k nám rybárom viac ako vľúdna a ešte začiatkom januára chytám kapry v neďalekom rybníku. Pár pekných rýb som dostal, aj keď bola polovica vodnej plochy zatiahnutá tenkou ľadovou škrupinou. Keď sa ľadové okno rybníka uzavrelo celkom, sťahujem sa k rieke a mlynskému náhonu, kde si do sýtosti užívam lov plotíc, podustiev pleskáčov a jalcov. Stále však čakám, kedy už konečne budem môcť vyraziť na dierky. Aj keď v noci mrzne, ľad na stojatých vodách pribúda veľmi pomaly. Ani predpoveď počasia nesľubuje, že by sa to malo nejako výrazne zmeniť. Pomaly to vyzerá, že tento rok dierky hádam ani nebudú. To pre mňa nie je dobrá správa, ale oveľa väčšie vrásky na čele majú majitelia súkromných vôd. Nasypali do revírov pstruhy, ale nikto ich nechytá a nedajú sa chytať ani kapry. Na rybníkoch je ľad, ale nie dosť silný na to, aby naň mohli rybári vstúpiť a loviť. Takže teraz sú na tom majitelia vôd rovnako ako vlekári na horách, keď nie je sneh. Sú úplne závislí od toho, ako to príroda zariadi.
Na dierky sa vždy teším.
Hurá, rezervujem si termín!
Aby som pravdu povedal, táto vec ma nijako zvlášť netrápi. Na ryby môžem ísť k rieke a pekné jalce mi robia radosť. Ale zimný lov na ľade je aj pre mňa už akási tradícia a nerád by som sa jej vzdal. Konečne po pár mrazivejších nociach a chladnejších dňoch prichádza dobrá správa. Na jednej z vôd, kam jazdím a je vyššie položená, sa bude loviť, avšak s tým, že na ľad môže vstúpiť len obmedzený počet loviacich a nemôžu sa vzďaľovať ďalej od brehu. Neváham a rezervujem si miesto na prvý voľný termín a hoci je to až o tri dni, hneď si idem pripraviť všetko, čo budem potrebovať.
Prvý pstruh je na ľade.
Som pripravený (na všetko)
Nedá mi to veľa práce. Mám špeciálnu zimnú „bedňu“, v ktorej mám všetko najnutnejšie a dá sa na nej aj sedieť. Len prekontrolujem, či mám vnútri všetko, čo by som mohol potrebovať a pripravím si tri prútiky – jeden s plavákom a dva na vertikálnu prívlač. Napriek všetkým rečiam o tom, že chytať vysadené pstruhy na dierkach je jednoduché, po rokoch skúseností s týmto spôsobom lovu vám môžem povedať, že nie vždy je to pravda. Zažil som veľa dní, keď bol každý záber doslova vymodlený a rybári, hoci si zaplatili, odchádzali od vody zmrznutí a frustrovaní nielen bez rýb, ale aj celkom bez záberu. Preto je dobré byť pripravený na všetky eventuality.
Viete, mňa nikdy netrápilo, keď som si neodniesol domov ryby. Ja si chcem predovšetkým zachytať a je mi jedno, či na ľade zaseknem pstruha, sivoňa, pleskáča alebo ploticu. Samozrejme, som rád, keď sa mi darí a podarí sa k tomu aj pekná ryba, ale netrápi ma, že si ju neodnesiem domov a radšej jazdím tam, kde môžem chytať a ryby zase pustiť, pretože všade to nejde; uloveného pstruha si musíte vziať. Lenže čo ja s ním? U nás sa ryby veľmi nejedia a aby som chodil ryby rozdávať po susedoch, tak to práve nemusím. Ale dosť už o tom! Konečne je tu deň D a ja ráno vyrážam.
Na ľade je veľa rybárov aj vody.
Cestujem medzi nedočkavcov
Idem celkom zavčasu a vyrážam za pochmúrnej oblohy a pri teplote 1 °C pod nulou. To nie je žiadna sláva a predpoveď je taká, že sa počas dňa ešte oteplí. Je dosť možné, že toto budú moje jediné dierky tento rok, takže nemôžem váhať. Prichádzam na parkovisko a už z diaľky vidím, že je takmer plné. Je tu dostatok rovnakých nedočkavcov, ako som ja. Beriem veci a na ľade zaberám prvé miesto, kde by to mohlo za niečo stáť.
Bavím sa s malými pleskáčmi.
Mám svoje miesto
Je to zvláštny pocit vstúpiť na nie príliš silný a priehľadný ľad, kde je na ňom navyše skoro všade voda. Zostanem len pár metrov od brehu, ale som v miestach, kde sa dno z plytčiny prudko láme do hlbšej vody. Také miesto nebýva zlé. Väčšina rybárov je o kúsok ďalej a lovia v hĺbke. Na ľade už vidím aj pár prvých rýb, čo je povzbudivé. Tak rýchlo na to!
Taká ryba dokáže na jemnom náčiní potrápiť.
Najprv dlho nič...
Vezmem prút s malou gumovou nymfou na jigovej hlavičke a dám sa do toho. Pošklbávam nástrahou, skúšam ju vodiť pri dne aj v stĺpci, lenže ryby sa nejako nehrnú. Ale zatiaľ z toho nemusím byť nijako nervózny, pretože všetci okolo sú na tom úplne rovnako. Ryby neberú. Až skoro po hodine a vystriedaní mnohých nástrah mám konečne nejaký kontakt s rybou. Je to len také ľahké klepnutie do nástrahy. Samozrejme spozorniem a urobím toto – prudko šklbnem nástrahou, ktorá rýchlo stúpne vyššie a potom ju nechám voľne klesať. Nasleduje prudké trhnutie, ja zaseknem a prvý pstruh ide z vody. Behom chvíľky zaseknem ďalšieho a potom nastane pokoj. Pár rybárov okolo tiež zasekne rybu, ale väčšina to šťastie nemá. Niektorí pobehujú po ľade, vŕtajú dierky a skúšajú to hneď tu a hneď zase tamto. Iní len rezignovane sedia a potriasajú prútom.
Anténka cvičí hore-dolu
Keď nemám ďalšiu hodinu záber a okolo sa chytí len pár rýb, skúsim niečo iné... Prút s gumou dám nabok a pripravím si ten s plavákom. Najskôr musím vyskúšať, ako je tu hlboko. Spustím háčik so záťažou do dierky a posúvam zarážku plaváka po vlasci hore. Je tu zhruba dva a pol metra. Na háčik potom nastražím kúsok tuhšieho taveného syra a do dierky nasypem hŕstku drobučkých voňavých peliet s troškou kostných červov. Celé to nastavím tak, že posledný vyvažovací brok zostavy aj s krátkym nadväzcom a nástrahou ležia na dne. Na záber nečakám ani päť minút. Plavák sa máličko zachveje a už ide anténka pod vodu. Stačí len rýchlejšie zdvihnúť prút a už cítim rybu. Nijako zvlášť nebojuje. Ťahám ju pomaly nahor. Potom sa v dierke strieborne zableskne a na ľade je prvý pleskáč. Chytím ich niekoľko a na záber nikdy nečakám dlho. Pstruhy to síce nie sú, ale na rozdiel od ostatných sa aspoň bavím.
Iný záber – metrová ryba
Zbavím ďalšieho pleskáča háčika, nastražím naň nové sústo, spustím nástrahu do dierky a položím prútik na debnu, aby som si nalial z termosky teplý čaj. Sotva zašraubujem viečko, plavák sa dá do pohybu. Veľmi pomaly sa potopí a potom vidím, ako ide pod ľadom nabok. Zvláštny záber. Žiadne poskakovanie a trhanie plavákom ako doteraz. Odložím šálku, vezmem do ruky prútik a zaseknem. Čakám, že ryba hneď začne šklbať vlascom a brániť sa, ale ona proste len pomaly ide ďalej. No nazdar! Toto nebude ľahké, pretože práve tu mám celkom tenký nadväzec a na väčšiu rybu teda pripravený skutočne nie som. Preťahujem sa s rybou hodnú chvíľu a už toho mám dosť. Kašlem na to, poriadne za to vezmem a buď ju konečne zlomím, alebo ju odtrhnem. Nemám na to celý deň! Ryba povolí a nechá sa zdvihnúť od dna. Cez priehľadný ľad vidím, že je to presne tá ryba, ktorú som tušil – jeseter a nie práve malý. Ešte chvíľu ma trápi, ale dierkou, ktorá je väčšia než väčšina iných sa mi ho podarí vyloviť na prvýkrát. Nebudem ho merať a trápiť na ľade, ale meter určite má. Z takejto ryby máte radosť aj v lete, nieto ešte vo februári na ľade a ja som viac než spokojný. To prečvachtané dopoludnie na ľade so zamračenou oblohou a občasným mrholením, teda s počasím, ktoré pripomína február len veľmi vzdialene, za to rozhodne stálo.
Zažil som lov v mrazoch, keď vám behom pár minút zamrzne aj vyvŕtaná dierka...
Zažil som už všeličo. A rád!
Ťažko povedať, či je lepšie tráviť deň na klzkom ľade, na ktorom je pár centimetrov vody alebo topiaci sneh, či v mraze, pri ktorom vám čochvíľa začne zamŕzať aj vyvŕtaná dierka a vy ju musíte stále čistiť. Zažil som na ľade všeličo... Dážď, krásne slnečné dni aj fujavice a mrznúce mrholenie, v ktorom sa bolo treba otáčať chrbtom proti vetru, pretože drobné kryštáliky mrznúcej vody bodali do ošľahanej tváre ako tisíc ihiel. A napriek tomu musím povedať, že to bolo krásne a určite to všetko kedykoľvek podstúpim znovu a rád.
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.