V prvej časti sme sa vybrali na súkromný revír v blízkosti rieky Pád pod Alpami. Šesťhektárové štrkové jazero KoiLand ponúka rybársky zážitok v podobe farebného úlovku – oranžového, bieleho, žltého, bieleho s čiernou škvrnou, čierneho či červeného koi kapra. Navyše krásne amury a jesetery.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2022
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 30
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Zrána sonarujeme s Ivanom na trojke naše miesto na dohod. Žiadna ryba, hĺbka 8 m a rovné, nezaujímavé dno. Záber stále neprichádza aj napriek tomu, že sa ryby na jazere lovia. Dubáci nie sme, máme predsa už niečo nalovené, dokonca aj ja, riečny „plavačkár“. Na háčikoch sa hompáľa boilies plávajúce, vyvážené, klasické, rôznych priemerov, dipované aj nedipované. Aj ich kombinácie. Miesta zakŕmené, preto s Ivanom nechápeme ten kaprí nezáujem.
KoiLand Lake.
Ovos v bazéne…?
Beriem mobil, reku niečo aspoň pofotím okolo. Idem ďalej k plotu a obzerám sa po nejakom vhodnom cieli na fotečku. Z vody sa na mňa škeria iba korytnačky, ktorých je tu habadej. Neskôr mi padne do oka ten malý ovos, ktorý včera žali za plotom, hneď za našimi chrbtami miestni farmári. Rastliny v blate, nič výnimočné, veď pred dvoma týždňami sa presne na týchto miestach prehnali veľké búrky a dokonca aj sedem tornád za jeden deň. Takýto úkaz nezažila Európa v celej svojej histórii! Ako tak rozdumujem o počasí, všimnem si fakt, že tie rastliny sú pod úrovňou akéhosi valu naokolo. Celé to vyzerá ako jeden veľký bazén! Po slove bazén, sa moja lebka rozsvietila a vyčarila na tvári úsmev. Veď je to predsa ryža, ty dubák! Okolo mňa na všetkých poliach je ryža! Aj ráno hneď za Milánom, keď sme cestovali autom, boli iba polia s ryžou, nekonečné kilometre. Ryža, ryža, ryža a všade samá ryža! Túto správu som okamžite tlmočil chalanom, ktorí sa tiež na tieto políčka dívali s údivom. V Taliansku sme už boli viackrát, ale s ryžovými políčkami sme ešte skúsenosť nemali. To chce predsa pivo!
Srandičky ustali a opäť sme sa venovali lovu kaprov. Dopoludnia bolo dvanásť prútov opäť bez akcie. Popoludní a v noci chlapci na dvojke zdolávajú kaprov a opäť jesetera, ktorý bol zachytený za plutvu. Nič obrovské, „šupíky“ medzi 10 a 15 kg. No naše miesto č. 3 je začarované a iba potápajúce sa lysky čierne na striedačku s potáplicami dokonávajú dielo skazy. Zakŕmené miesta vyčistia do poslednej guľôčky boilies a idú ďalej, kde sa niečo deje a hlavne zakrmuje…
Miestna obluda pred vylovením.
„Medveď“ a „zubáčovka“
Už pred touto výpravou som mal veľké obavy z toho, ako ja reumatik prežijem chladné noci, ktoré avizovala predpoveď počasia vopred – počas dňa 21 stupňov (čo bolo fajn) a 5-6 stupňov v noci, čo bol ten horší prípad. Predpoveď vyšla na 100 %. Kaprársky spacák od firmy Giants som si zaobstaral tesne pred touto výpravou a už po prvej noci som bol nesmierne rád, že ho mám. Teplo, teplúčko, najteplejšie! Spokojný s týmto stavom som dal spacáku okamžite prezývku „medveď“. Moja myseľ a telo sa upokojili a mohli očakávať v pohode ďalšiu chladnú noc. „Medveď“ to istil a chlad už nebol mojím nepriateľom. Čo sa týka prútov na klasickom stojane, mal som ich dva a tretí vedľa na jednej rázsoške, kde druhý koniec prúta bol zastrčený iba tak do tŕstia. Svojou polohou navodzoval spôsob lovu zubáča. Okamžite som ho nazval „zubáčovka“, iba tak z recesie. Niekoľkodielne cestovné kaprárske Shimano a na ňom staručký navijak Abu Garcia s baitrunnerom. Keďže som iba príležitostný kaprár, tento tretí prút vyzeral dosť komicky, ale prečo nie?! Veď kapor nevidí, čo je na brehu, s čím rybár loví – on chce iba žrať! Čo tam po prúte a navijaku! Len nech zaberie, rybisko jedno!
Ja (jeseter) a rybár.
Odkliatie potvrdené záberom
S Ivanom sme už druhý deň a noc nemali ani záber, kým chlapci na dvojke si pripisovali ďalšie úlovky a užívali si rybačku. Na tretí deň to predsa na našom mieste č. 3 prišlo. Zrána, v čase, keď ma náš šéfkuchár výpravy Ivan st. volal ku chlapcom na vedľajšie miesto, kde bol „hlavný stan“, na pečenú klobásu v rámci raňajok, ozval sa mi z vrecka mikiny môj príposluch. Bol som na polceste od miesta, keď začal signalizovať záber. Píp, píp, píííp! Až ma heglo po tých dvoch dňoch bez záberu! Pobehol som naspäť k prútom a naskytol sa mi komický pohľad – moja „zubáčovka“ sa klátila na vidličke pod ťarchou záberu a starý navijak Abu Garcia chrčal ako Louis Armstrong. S polo‑úsmevom som dobehol k prútu a začal zdolávať neznámeho protivníka. Po krátkom zdolávaní som pri brehu ešte v hĺbke zazrel bielu farbu – paráda, istý „koják“. Farebný kaprík koi meral 75 cm, bol biely s oranžovými a čiernymi škvrnami a vážil päť a pol kila. Také čudo, ktorému zachutila klasická kŕmna halibut peleta Coppens s 10 mm bielou fluo „plavačkou“ od SB – Hot Demon. Ale vďaka, svätý Petrík, aj za neho! Odkliatie miesta bolo potvrdené záberom a s Ivanom sme vedno očakávali ďalšie zábery v kresielkach. Hádam to už pôjde!
Farby z KoiLand Lake.
Nešlo to
Kalendár hlásil pondelok dopoludnia. Čas záberu bieleho kapríka bol o 8.35 h. Keď vám poviem, že ďalší záber som mal až vo štvrtok popoludní, bude to znieť smiešne. No nám s Ivanom na tom nešťastnom mieste veru do spevu nebolo. Skrátka, ryba nezaberala a ani nezachádzala do tejto „Zátoky smrti“. Užívali sme si slniečko, pohľady na krásne vodné vtáky, aj tie nad našimi hlavami v čase hlavnej migrácie a tiež fascinujúce západy slnka s odhaľujúcimi sa Alpami. Noci boli pokojné, spali sme jedna radosť!
V tom smútku nám v jedno ráno dofúkol vetrík k brehu pod udicu aj mŕtvu korytnačku. Osudnou sa jej stala pasca v podobe odtrhnutej kaprárskej montáže s háčikom a nástrahou. Normálne sa mi zdalo, že KoiLand sa nám vysmieva.
Aspoňže zaujal králik, ktorý mal noru asi päť metrov od nášho bivaku v hustom poraste černičia, ktorý vždy v podvečer pri súmraku vyliezol z nory, prehryzol si orosenú trávičku a opäť zmizol do svojho „bivaku“ snívať o veľkej mrkve. Asi. Milučké!
Boli aj konverzácie s rybármi z Talianska, Španielska aj Belgicka, pri ktorých som mal pocit, že Európa a rybári v nej sú jedna veľmi dobrá partia. Zaujímavým faktom bolo, že tu neboli žiadni výletníci, iba machri na lov kapra. Hlavne Španiel odchádzal v našom čase z KoiLand Lake vysmiaty. Veď uloviť 34 kg kapra a 40 kg jesetera počas dvoch dní… To už hej! Mne sa to určite nikdy nestane! Či…?
Roman s krásne vyfarbeným koi kaprom.
Finito
Ale vráťme sa k tomu štvrtku. Popoludní môj príposluch opäť jačí, „zubáčovka“ a trstina sa vlnia. Výsledok? Krásny 10,2 kg kapor šupináč. Zabral na halibut peletu Jahoda (2×) z dielne Mikbaits. Medzitým chalani Ivo a Roman lovia kapry opäť medzi 10 až 15 kg, Roman to navyše priklincoval krásnym červeným 8,5 kg koi kaprom a neskôr aj jeseterom.
Asi hodinku po mojom prvom zábere prichádza ďalší. Skúste hádať, na ktorý prút? Jasné, že na „zubáčovku“! Opäť kaprík, klasik šupináč, len o dve kilká ťažší. Znova jahôdková halibut dipovaná peletka v počte dve, ako to bolo pri druhom kapríkovi. V ten deň finito a finito celkovo. Večer krátka porada a výsledok? Po dohode plánujeme odísť od vody skôr, než bol pôvodný plán. Vo štvrtok sme už záber nemali, v noci nič, ráno v posledný deň Ivan o 5.34 h zdoláva svoju prvú rybku – štvorkilového koi kapra. Piatkové dopoludnie ako cez kopirák. Nikto nič! Balíme sa a 17.00 pálime na Slovensko. Ešte nákup nejakých maškŕt v miestom obchode Bennet v Monferrate a Ivan šliape na plyn.
Prechádzame diaľnicou nekonečné kilometre i polia ryžovísk, smerujeme k Milánu, kde očiam neuniká prudký stavebný ruch a veže, rastúce ako z vody a pripomínajúce iný svet. Je piatok popoludní a na diaľniciach si užívame aj zápchy. Smer – Venezia, Udine, Villach…
V sobotu 5.45 h sme šťastne v Trnave. Vybaľujeme nejakú batožinu. Lúčim sa s „mladňakmi“ Ivanom a Romanom, Ivan st. ma odvezie na stanicu, kde neskôr nastupujem do prvého ranného rýchlika smer Košice. Po chvíli sa mi od únavy zatvárajú viečka…
Môj jediný „koják“.
Jeden príbeh končí, iný začína
Takmer týždeň trvajúca rybačka je za nami, KoiLand neočaril ani nesklamal, no, popravde, čakali sme viac. Pri rozhovore s majiteľmi a otázke ohľadom toho, prečo sme na tom nešťastnom mieste boli v podstate neúspešní, povedal, že ryba je raz tu a raz tam. Ťažko povedať vopred, ktoré miesto bude „jazdiť“. To naše pripomínalo skôr zimovisko kaprov, ktoré – aj napriek tomu, že bol október – ešte nelákalo ryby na odpočinok. V rámci rozhovoru s Talianmi, ktorí chytali istý čas vedľa nás a radi prišli k nám na svijanské pivko, už padla skoro istá dohoda na iné talianske jazero na budúci rok, kde sú podobne krásne ryby ako na KoiLande.
Západ slnka nad štrkoviskom.
Dovidenia, KoiLand Lake
Hádam sa sem ešte niekedy vrátim a ak nie, nevadí. Farbičkového kapríka mám uloveného a zaknihovaného. A keďže to bola naša prvá návšteva na tomto jazere, zaplatili sme zároveň aj nováčikovskú daň za niečo, čo sme sa dozvedeli až na KoiLande. Dnes už vieme, čo robiť a ako to robiť na tomto jazere druhýkrát, aby sme boli úspešnejší. Ste zvedaví, čo to je…? To si, s dovolením, nechám pre seba. Mňa to stálo 11 hodín v rýchliku a 25 hodín v aute na cestách. Môj zadok by o tom mohol básniť. Podobne aj ručička počítadla kilometrov v Ivanovej Honde, ktorá mala naozaj čo robiť a zastavila sa na čísle 2200. Ale stálo to za to! Spomienky na Taliansko, ktoré v poslednom období navštevujeme každoročne, sa znásobili. O rok azda pribudnú ďalšie. Tak dovidenia, KoiLand Lake a ďakujeme!
Pasca v podobe montáže vzala korytnačke život.
Ciao Italia! Grazie!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
