Tento článok nebude len o rybárčení, ale trochu aj o cestovaní na jednom z Azorských ostrovov – na ostrove São Miguel. Cesta na tento ostrov bola pre mňa až do poslednej chvíle veľkým prekvapením. To, že letíme na Azorské ostrovy, som sa dozvedela až jedného krásneho júlového dňa na letisku v Lisabone.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2023
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 20
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Dovolenku na Azorských ostrovoch som dostala ako darček k narodeninám, ktoré mám vo februári. Od priateľa som sa dozvedela iba to, že „poletíme do raja“ a všetky potrebné informácie sa dozviem postupne. Pre mňa, ako pre veľmi zvedavého človeka, to nebolo vôbec jednoduché. Čas od času som sa dozvedela nejakú indíciu o mieste, kam pôjdeme. Týchto nápovedí som dostala postupne asi desať a čím viac som ich mala, tým som bola zmätenejšia. Dopadlo to tak, že som nad tým premýšľala tak úporne, až som sa do toho zamotala a nemala som ani tušenia, kam vlastne pôjdeme. Čo sa týka rybárčenia, dostala som jasné informácie, aké ryby budeme chytať a čo si mám pripraviť. Ešte som dostala info o počasí, aby som si zbalila nutné oblečenie, a to bolo úplne všetko, čo som na obdobie nadchádzajúcej dovolenky vedela. Nebolo vôbec jednoduché nachystať sa. Veď si len predstavte tú situáciu, že letíte na dvojtýždňovú dovolenku a neviete kam…!
Jedna z dvoch čajových plantáží v Európe – Porto Formoso.
Napokon nastal „deň D“
Ráno som vycestovala na letisko do Viedne, kde sme mali s priateľom zraz. On zariadil všetky úkony na letisku, takže som stále nevedela, aká bude naša cieľová destinácia. Samozrejme, nastali situácie, v ktorých by som mohla zistiť kam letíme. Mala som v pase nalepený štítok z kufra s cieľovou destináciou, tiež som dostala vytlačenú letenku, aby som mohla prejsť všetky kontroly. Určite by som našla chvíľku a spôsob, ako sa dostať k informácii, kam letíme. Ale povedala som si, že keď už som to vydržala pol roka, tak tých pár hodín sa pokúsim to napätie ešte predĺžiť. Pravdaže, veľmi som túžila vedieť, kde to bude. Ale vydržala som to!
Z Viedne sme leteli do Lisabonu a tam sme mali asi hodinu a pol na prestup. Vyhýbala som sa všetkým odletovým tabuliam a snažila sa nepočúvať letiskové hlásenia. Keď sme stáli v našej odletovej bráne a čakali na lietadlo, obzerala som ostatných cestujúcich. Vyzerali úplne rovnako ako normálni Stredoeurópania, takže ani podľa nich som nedokázala tipovať kam letíme. Až keď k bráne prišlo lietadlo s nápisom „Azores Airlines“, došlo mi, že tá destinácia, o ktorej som premýšľala viac ako pol roka, budú – Azorské ostrovy!
Ostriež z jazera Lagoa Azul. Chytiť ostrieže v týchto veľkostiach nebol problém.
Ostrov v Makaronézii
Moje nadšenie nepoznalo hranice. Vždy bolo mojím veľkým snom navštíviť Makaronéziu. Nielen kvôli rybárčeniu, ale aj vďaka neskutočnej flóre, ktorá je na týchto ostrovoch prekrásna. Po ďalšej asi hodine a pol letu sme pristáli podvečer v hlavnom meste Ponta Delgada, na ostrove São Miguel. Od tej chvíle začalo 14 dní, ktoré boli plné cestovania, poznávania ostrova a rybárčenia. Ostrov São Miguel nie je nijako veľký, jeho územie sa tiahne z východu na západ v dĺžke približne 90 km a šírka je od 8 do 15 km. Po prílete sme si vyzdvihli objednané auto a prešli z juhu na sever, kde sme mali dohodnuté ubytovanie. Táto cesta nám vďaka veľkosti ostrova zabrala asi 15 minút a mohli sme sa ubytovať v malom domčeku s obrovskou záhradou, na ktorej rástli hortenzie, palmy a ananásovníky.
Edimu sa v prístave podarilo chytiť tohto pekného kanica.
Poznávame náš ostrovný raj
Prvý deň bol poznávací – išli sme na prehliadku čajovej plantáže Chá Porto Formoso. Ostrov São Miguel je jediné miesto v Európe, kde sa vyskytujú čajové plantáže. Vidieť plantáž aj následné spracovanie čaju s ochutnávkou bolo pre mňa, ako milovníka čaju, skvelým začiatkom dovolenky. Okrem čajovej plantáže sme išli vybaviť rybárske povolenky. Museli sme na úrade v hlavnom meste nájsť odbor životného prostredia. Tam sme si kúpili kvóty, pri ktorých nás dosť zarazila cena. Mesačná kvóta stála 2,03 eura – dve eurá bola povolenka, dva centy miestny poplatok a 1 cent za administratívu. S pobavením, aké lacné je tu chytanie, sme začali skúmať rybárske možnosti.
Chytanie malých rybiek z útesov ma veľmi bavilo.
Možnosti boli celkom jasné
Na pevnine sú tri hlavné jazerá, ktoré sme chceli navštíviť: Lagoa das Sete Cidades, Lagoa do Fogo a Lagoa das Furnas. Všetky jazerá sú sopečného pôvodu. Je to veľmi zvláštny pocit, byť v kráteri sopky a vidieť okolo seba jej strmé steny. Pretože sme boli na poznávacej, ale aj rybárskej dovolenke, snažili sme sa to každý deň kombinovať tak, aby sme stihli všetko, čo sme chceli. Myslím, že sa nám to darilo skvele. Niekoľkokrát sme navštívili všetky jazerá a miesta, ktoré sme chceli vidieť. A na to, že sme o rybárčení na ostrove veľa nevedeli, tak z rybárskeho hľadiska to vážne stálo za to. Miestni ľudia väčšinou o rybárčenie v jazerách veľmi nestoja, pretože miestni rybári jazdia zväčša na morský rybolov. Počas našich rybárskych výprav sme stretli úplné minimum rybárov a keď sme náhodou niekoho stretli, tak to boli turisti ako my. Všetky jazerá mali niečo svoje špeciálne a zaujímavé.
Tento starý bojovník bol prvou rybou, ktorú Edi na ostrove chytil, čo vôbec nebolo zlé privítanie.
Lagoa das Sete Cidades vyzerá ako dve jazerá, ale v skutočnosti ide o jedno jazero rozdelené napoly pevninou. Je tu asi 50 metrov široký prieliv, cez ktorý vedie kamenný most. Pri pohľade z vyhliadky na tieto jazerá som nechcela veriť vlastným očiam. Jedno jazero je krásne zafarbené do modra a druhé do zelena. Nebol to len optický klam, ale v dôsledku rozdielnej hĺbky a odlišného zloženia minerálov sú tieto farebné rozdiely naozaj nádherne viditeľné. Tieto jazerá sme navštívili niekoľkokrát a okrem malých šťúk sme chytili aj krásne ostrieže. Niektoré mali aj cez 40 cm dĺžky, takže bolo jasné, že sme si tieto jazerá vďaka ostriežom obľúbili. Pri chytaní nás navštívil miestny turistický sprievodca, s ktorým sme sa dali do reči. Bol veľmi prekvapený, keď sme povedali, že chytáme ostrieže. Rozosmial sa, že by si mal upraviť svoj výklad pre turistov, lebo už 15 rokov všetkým tvrdí, že ostrieže v týchto jazerách nežijú. To nás utvrdilo v tom, že miestni ľudia sa naozaj o tieto vody málo zaujímajú.
Nad týmto jazerom sa nachádza ďalší zaujímavý objekt a tým je opustený päťhviezdičkový hotel Monte Palace, ktorý bol opustený pred 20 rokmi a pomaly chátra. Z hotela zostala v podstate len holá stavba, ktorú pomaly, ale isto pohlcuje vegetácia. Hotel je voľne prístupný a z jeho strechy je krásny výhľad na jazero.
Opustený hotel Monte Palace. Jeho prehliadka bola nevšedným zážitkom.
Ďalším jazerom, ktoré sme navštívili, bolo Lagoa do Fogo. Je to najvyššie položené jazero vytvorené sopečnou erupciou, ktorá vytvorila okolo jazera veľmi strmé steny. Pre toto jazero je typické, že počasie sa každú chvíľu mení. Zažili sme to aj my, keď sme azda každých 20 minút videli privaliť sa hmlu. Ako hmla rýchlo prišla, tak aj odišla, chvíľu svietilo slnko, potom fúkal vietor, chvíľu pršalo a toto sa počas dňa udialo niekoľkokrát dookola. Užili sme si také typické azorské počasie, ale to nás od rybárčenia v jazere neodradilo.
Prístup k vode nebol jednoduchý, museli sme na krátkom úseku zdolať veľké prevýšenie. Keďže jazero je zásobárňou pitnej vody, je zakázané sa v ňom kúpať. Čistá voda však prospieva rybám a žijú tu hlavne pstruhy a tiež sa tu darí black bassom. Práve druhý spomínaný druh rýb bol naším cieľom. Bolo to prvýkrát, čo sme obaja chytali cielene black bassy, takže sme veľmi nevedeli ako na ne. Po obchádzaní jazera po brehu sme nejaké malé chytili a nakoniec sa nám podarilo chytiť aj trochu väčšie ryby. Ja som však bola unesená nádhernou prírodou… Oblasť okolo jazera je prírodnou rezerváciou s veľkým množstvom endemických druhov rastlín. Často som tak aj zabudla chytať a len som sa kochala okolitou krásou.
Black bassov sme veľa nechytili a tento bol riadne vydretý.
Chytali sme na troch jazerách a tým tretím bolo Lagoa das Furnas, ktoré bolo rybársky najzaujímavejšie. Na prvý pohľad tu možno nebolo nič interesantné, ale po chvíľke pri vode sme videli zaujímavú rybiu aktivitu. Videli sme loviť v kŕdli ostrieže, ktoré sa začali zhlukovať a naháňať malé rybičky. Malé rybky vyskakovali nad hladinu a bolo nám jasné, že máme dočinenia s ostriežmi. Toto „predstavenie“ sa opakovalo hádam každých 30 minút a vždy sa nám podarilo chytiť ostrieža na hladinovú nástrahu. Lagoa das Furnas nebolo len o ostriežoch, ale chytili sme aj pekné šťuky a najväčšia z nich mala odhadom 90 cm. Bohužiaľ, bola šikovnejšia ako ja a vypla sa tesne predtým, než sme ju odfotili. Nevadí, minimálne v spomienkach zostane. Najviac nás na tomto jazere fascinovali zubáče. Vysledovali sme, že vždy večer zhruba hodinku žrali všetko – malé aj veľké nástrahy všetkých farieb a v priemernej veľkosti 65 cm. To bola parádna chytačka!
Hortenzie s kvetmi veľkými ako moje dve dlane rástli úplne všade.
Okrem rybárčenia nás zaujal fakt, že Furnas je jednou z najaktívnejších termálnych lokalít na Zemi. Okolo jazera je množstvo horúcich gejzírov, termálnych bazénikov a bublajúcich horúcich žriediel. O tom sme sa presvedčili aj my, keď sme videli v jazere neustále bublajúcu vodu a tiež v momente, keď si Edi sadol na zem a po chvíli vraví, že mu pripadá, akoby sedel na vyhrievanej sedačke v aute. To mi nedalo a musela som to skúsiť tiež – a naozaj, bolo to tak! Náhodou si sadol na miesto, kde bola rozohriata pôda a pri dotyku sme cítili, ako zo zeme vychádza horúci vzduch.
Navštívili sme aj botanický park Terra Nostra, ktorý sa nachádza blízko jazera Furnas. Po obzretí vzácnych stromov z celého sveta sme vyskúšali dva termálne prírodné bazény, ktoré majú celoročnú konštantnú teplotu cca 40 °C. Na toto kúpanie v botanickom raji veľmi rada spomínam.
Zubáč z jazera Lagoa das Furnas.
Rybárski morskí vlci
Okrem sladkovodného rybolovu sme vyskúšali aj rybolov morský. Niekoľkokrát sme sa vydali na lov z útesov a potom sme lovili v prístavoch. Tento lov sme brali skôr ako zábavu, Edi vláčil a ja som chytala malé rybky na malé háčiky s mäsom. Pri brehu sme vždy videli a chytili množstvo malých rozmanitých rybiek, ale ťažko určiť, čo to boli za druhy. Čo sme si istí, tak Edi pri vláčení chytil pekného kanica a keď sme boli v prístave, vyhliadol si v kŕdli krásneho modrého pyskatca, ktorého sa mu podarilo chytiť tiež. Okrem týchto druhov sme chytili aj dosť veľa malých halibutov.
Toto chytanie nám však nestačilo, a tak sme si jeden deň dohovorili „big game fishing“. Dohodli sme sa s kapitánom jednej lode, že vyjdeme na celý deň a uvidíme, či sa podarí niečo uloviť. Naším tajným a veľkým snom bolo chytiť plachetníka modrého, čo nebolo vôbec nereálne na tých miestach, kde sme sa nachádzali. Lovili sme na povrchové nástrahy a rybiu aktivitu sme identifikovali tak, že sme vyhľadávali loviace vtáky na mori, podľa ktorých sa dali nájsť malé rybky, čo boli pre morské ryby potravou.
Cestou k jazeru Lagoa do Fogo, keď sa počasie menilo každú chvíľu.
Väčšinou to ale dopadlo tak, že sme sa s loďou premiestnili na miesto, kde sme videli vtáčiu aktivitu. Ibaže namiesto plachetníkov a tuniakov sme narazili len na kŕdle delfínov. Pri jednom presune mi kapitán povedal, nech si sadnem na predok lode. Po chvíli som pochopila, prečo ma tam poslal. Zašli sme do kŕdľa delfínov, ktoré začali skákať okolo lode. Ja som sedela na prove, nohy som mala spustené z lode a priamo okolo nôh mi skákali delfíny. Kapitán lode síce z delfínov taký nadšený nebol, keďže dúfal, že nájdeme cielené ryby, ale ja som si tento moment užila natoľko, že ho už nikdy z pamäti nedostanem.
Kúpanie v termálnych prameňoch by som si pokojne čoskoro zopakovala. Voda mala 40 °C.
Úspechy predsa prišli
V jednej chvíli nám zabrali dva tuniaky a na palube lode by sa adrenalín dal krájať. Bol to dosť akčný moment, bohužiaľ sa nám tuniaky do seba zamotali a o jedného sme prišli. Pri rozmotávaní a prehadzovaní prútov sme trochu stratili pojem o tom, ktorý prút je čí… Napokon sa nám podarilo spoločnými silami zdolať tuniaka veľkookého. Až pri prezeraní fotiek sme zistili, že Edi tuniaka začal zdolávať a pri rozmotávaní sme si prehodili prúty tak, že ja som zdolávanie dokončila. Táto akcia nás nabudila do ďalšieho lovu, ale žiaľ, ďalší úspech sa už nedostavil.
Oceán nám však ukázal iné svoje poklady. Pri prechádzaní z miesta na miesto sme videli nespočetné množstvo delfínov. A nielen to, počas celého dňa sme na krátku vzdialenosť videli aj guľatohlavcov (delfín dlhoplutvý) a vráskavcov sejvalov. Čo nám však vyrazilo dych, tak to bol vorvaň obrovský. Videli sme ho neďaleko a prešli sme ešte bližšie, aby sme si ho mohli užiť. Niekoľkokrát sa vynoril vrchnou časťou hlavy nad hladinu a potom, čo sa párkrát nadýchol, ukázal nám svoju chvostovú plutvu, ktorou poriadne mávol a zanoril sa späť do hlbín.
Šťuka z jazera Lagoa das Furnas. Oveľa väčšia šťuka mi pre nešikovnosť, žiaľ, utiekla bez fotky.
Dva týždne v raji
Všetky tieto zážitky, fascinujúca príroda, skvelé rybárčenie, ochutnávanie miestnych špecialít a hlavne celá dovolenka strávená s báječným človekom, vytvorili naozaj nezabudnuteľné dva týždne strávené v raji!
Všetkým slušným rybárom, ktorí sa na Azorské ostrovy vypravia, prajem krásnu a nezabudnuteľnú dovolenku plných zážitkov. Myslím, že na týchto ostrovoch si prídu na svoje všetci milovníci prírody. Tak Petrov zdar!
Desať minút mraky, desať minút dážď, desať minút slnka. Presne takéto počasie je typické pre Lagoa do Fogo.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
