Asi 90 % rybárov je mužov a u mužov slovo dierka vyvoláva rôzne asociácie. Nie je to dierka na ponožke, či dierka na neoprénoch, ani dierka na ľade. Je to čosi oveľa jednoduchšie. Tieto dierky dokážu ovládať naše pudy a často sme ochotní kvôli nim opustiť výbornú rybársku partiu... Dierok existuje nespočetné množstvo. Ani vyvŕtať dieru do ľadu nie je problém. No začať na nej loviť ryby problém je. A veľký. Nie všade, ale u nás na Slovensku hej. Rybársky poriadok tento spôsob lovu neumožňuje...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2009
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Dierok existuje nespočetné množstvo. Ani vyvŕtať dieru do ľadu nie je problém. No začať na nej loviť ryby problém je. A veľký. Nie všade, ale u nás na Slovensku hej. Rybársky poriadok tento spôsob lovu neumožňuje.
Skvele pripravení Martinčania
Na niektorých súkromných vodách je to možné. Všetko záleží len na hrúbke a kvalite ľadu. Jazero Striebornica je známe nielen kvalitne pripravenými muškárskymi a vláčkarskými súťažami, ale aj možnosťou loviť tam vtedy, keď sú všetky vody hájené. Preto nie je prekvapením, že prvá súťaž v love rýb na dierkach sa uskutočnila práve tu.
Pôvodný termín sa posunul o dva týždne a januárové oteplenie neveštilo nič dobré. Silné mrazy zo začiatku roka však vytvorili dobrý a hlavne pevný základ. Bol som veľmi zvedavý, či o tieto prvé preteky, ktoré nemajú tradíciu, bude záujem a veľa ľudí, vrátane mňa, pochybovalo, že všetko dopadne OK.
Ale pevná viera a šťastie hlavného organizátora, Juraja Mrázika, urobili svoje. Ľad sa prečistil, snehová pokrývka zmizla a všetko bolo pripravené na túto výnimočnú súťaž. Takže 24. januára to všetko vypuklo. Pretekári prišli z rôznych kútov Slovenska. Zaregistrovalo sa takmer 40 rybárov a všetci boli kvalitne pripravení. So všetkými eventualitami však rátali iba Peter Rusiňák a Pavol Karkuš z Martina. Vlastnoručne si vyrobili klincové drapáky na zimnú obuv. Ich pohyb po ľade bol sebaistý a pohodlný.
Fantastická nálada
Ľad totiž neuveriteľne kĺzal a jemná vrstvička vody na ňom všetko zhoršovala. Títo turčianski páni od začiatku zvolili protiľahlý breh, čo sa ukázalo ako veľmi rozumné rozhodnutie. Najprv sme aj s kolegom Rišom navštívili ich a zaznamenali prvú zdolanú rybu.
Po krátkom rozhovore sme sa presunuli na druhú stranu, pod cestu, alebo pod chaty, ako sa tejto strane hovorí. Tu chytala väčšina registrovaných pretekárov, vrátane minuloročného majstra sveta v prívlači Josefa Foltýna a jeho moravských kolegov. Nálada tu bola fantastická. Rybári sa vôbec nepodobali na mĺkvych bláznov nehybne sediacich pri malom otvore a číhajúcich na najmenší pohyb špičky.
Práve naopak. Zimné slniečko všetkým zdvihlo náladu a všetci rybári sa spokojne usmievali. Aj pohybu tu bolo akosi viac než som očakával. Výbava niektorých rybárov ma doslova prekvapila!
Dierok neustále pribúdalo
Vlastnoručne vyviazané prútiky so špičkami z extra hrubého silonu neboli výnimkou. Niektorí „kutyilovia“ použili ako špičku, či indikátor, splietanú muškársku rýchlospojku. Výborný nápad. Kde na to tí rybári chodia?! Toto som nevidel ani u skutočných ruských profíkov v Sankt Peterburgu. A tí majú zlepšovákov nekonečne veľa.
Niektoré ťahy však naši „dierkari“ prevzali od ruských. Samotná súťaž pozostávala z troch hodinových kôl. Súťažiaci rotovali ľubovoľne, niektorí viacej okolo vlastnej osi ako medzi dierkami. Väčšina lovcov chytala na prirodzené nástrahy. Tavený syr, krúpy, červíky, kostné červy a podobné chuťovky. Bolo povolené aj prikrmovanie, a tak rybári používali všetko, čo mali pripravené. Tí, čo mali natrénované a vyskúšané osvedčené nástrahy, tí chytali. Zábery prichádzali asi každých 15-20 minút a táto frekvencia sa postupne predlžovala. Ak bolo potrebné, tak si každý mohol navŕtať novú dierku. Dierok časom pribúdalo a rybári postupne premieňali súťaživého ducha na ducha priateľstva.
Pstruhy dúhové, beličky...
Ryby brali zväčša opatrne a veľmi zriedka divoko. Nepáčilo sa im však aktívne vedenie nástrahy. Lepšie bolo nechať udičku staticky položenú na ľade a spoliehať sa len na vodné prúdy a nepatrné záchvevy vetra, ktoré nástrahu veľmi jemne oživovali. Ryby prichádzali v kŕdľoch a niekedy sa ulovilo aj zopár pstruhov zároveň. Lovili sa pstruhy dúhové okolo 30-35-centimetrové, ale kto vyskúšal marmyšku, alebo podobnú mikro nástrahu, tak chytal hlavne beličky do 15 cm. Veľmi sa to podobalo na lov ostriežov na rieke Neve...
Najúspešnejší boli martinskí „krúpkari“ na druhej strane. Mali tam viac pokoja, a preto sa dokázali lepšie sústrediť na súťaž. V poslednom kole sa k nim pridali domáci a tiež dokázali zabojovať.
V celkom vyhodnotení zvíťazil Pavol Karkuš, pred Petrom Rusiňákom, obaja z Martina. Na treťom mieste skončil domáci Rastík Kuhajda, loviaci na tavený syr. Všetci traja dostali rybárske prúty. Výborný guľáš na Benátkach bol zlatým klincom tejto súťaže, ktorú by sme skôr nazvali spoločenským stretnutím vertikálnych a horizontálnych vláčkarov.
Dúfame, že si na Slovensku táto mladá športová disciplína nájde svoje miesto a o rok nám zasa zima dovolí usporiadať podobnú vydarenú akciu.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
