Sedel som v aute a snažil sa najrýchlejším spôsobom dostať k vode, aby som to stihol aspoň chvíľu za svetla. Bol piatok večer, a začínal sa tak víkend, s ktorým som mal veľké plány.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MAREC 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 32
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Rieky začali opadávať z povodňových stupňov a čistili sa. Po týždňoch sa konečne dalo na niektorých miestach efektívne rybárčiť a ja som sa na to veľmi tešil. Vlastne som veril, že ešte v ten istý večer uvláčim do tmy pekného boleňa a potom sa vyšantím na zubáčoch a sumcoch. Starosti mi robilo len počasie. Malo sa totiž ochladzovať a pomerne dosť pršať.
Trhám výdatne
Autom sa snažím dôjsť najďalej, ako to len ide a ďalej šliapem rýchlou chôdzou so svojím psom Collinom lužným lesom. Pri orientácii si pomáhame GPS navigáciou. A nakoniec sa ocitáme pri opustenom splave a pochodujeme k nemu sebavedome ako Sovieti do Afganistanu. Vzápätí to však vypuklo...
Zotmelo sa behom chvíle, ale v tej dobe už mám poniže hate „zakŕmené“ dvoma shad rapami a niekoľkými gumami. Boleňa na brehu žiadneho. Vtom sa spúšťa dážď, ktorý sa nechystá prestať. Za dažďa pod haťou prikrmujem veľkými gumami a postupne odtŕham aj tri slidery. Trhám navyše výdatne - s veľkým množstvom šnúry alebo vlasca.
Ryby neberú, ja však ďalej hrám ruletu až do polnoci. Vobler Bomber Jointed už našťastie splavu nechutil. S Collinom si ustielame bez prístrešku v lese. Ešte predtým som sa však stihol brilantne skotúľať z klzkej stráne do priekopy. Prší, samozrejme, výdatne skoro celú noc. Takmer sme nespali.
Cítim ťažkú rybu
Budík, ktorý ani nie je potrebný, mi zvoní ešte za tmy a ideme zase na to. Z mokrého spacáku ma ženie nádej v rannú aktivitu dravcov a tiež zima. Rieka je zakalená, chladno - nádeje sú na nule. Nikde nie je vidieť ani zaloviť, ani jedinú rybičku. Všetko nasvedčuje tomu, že sa bude konať najväčšie víkendové fiasko tohto roka.
Chytám na veľké nástrahy. Vtom prichádza záber, na druhom konci cítim rybu. Ťažkú rybu. Všetky útrapy sú okamžite zabudnuté a strieda ich eufória. Cítim sa neporaziteľný. O to bolestivejší je dopad z vrcholu na dno. Zrejme pekná šťuka mi totiž voblera odhryzla. Úlovok sa tak premieňa v prvú stratu nového dňa.
Počas ďalšej hodiny „prikrmujem“ pod splavom niekoľkými gumami a plandavkami. Chvejem sa zimou. Spúšťa sa ďalšia silná prehánka, ja ju s vďakou vnímam ako zámienku a bežím lesom do auta. Príroda okolo je sivá, stierače sotva stíhajú. Na benzínke, ktorá sa predo mnou vynorila na konci lesa, sa reštartujem kávou a prechádzam na ďalší splav.
Nevidím za celú dobu jediné zalovenie
Pri každej z predchádzajúcich rybačiek na tomto splave som mal na prúte sumca. Teraz to však na neho príliš nevyzerá. Hať je zdvihnutá a celé zakalené Labe tu tečie elektrárňou pri mojom brehu, takže by sa tu v prúde neudržala ani nástraha luciapuma, keby jej ešte niekto veril. Nevzdávam sa. Sumce predsa žerú i v takýchto podmienkach. Niekedy dokonca žerú hlavne v takýchto podmienkach.
Nemám už veľké hlbinné shad rapy, tak tu trhám len shad rap do plytkých vôd (SSR). Ryby neberú. Medzi oceľovými mrakmi občas presvitá slnko, ale čoskoro absorbujem ďalšie prehánky. Hoci sa vo vode miestami tvoria zaujímavé víry, nevidím za celú dobu jediné zalovenie. Niet divu, ochladenie je veľmi prudké. Teplota takmer nepresahuje desať stupňov.
Rozhodujem sa pre prejazd k ďalšiemu splavu. Prepletám sa k nemu medzi kalužami a slepými ramenami. Obvykle tu býva pod splavom ostrovček a pri brehoch kosa, po ktorej sa dá prejsť suchou nohou až skoro do dravého prúdu splavu. Teraz je oboje pod vodu.
Začína sa lámať chlieb
Hneď po príchode si ma všíma miestny chatár, ktorý doteraz nejavil o rybačku záujem. Zrazu však náhle trieli do chaty, vybieha s prútmi a stojanom. V chvate, aby som mu náhodou párkrát nenahodil tam, kde už určite dlho sedáva, nahadzuje pod hať. Stojan necháva na vysokom múriku nad ním a uzatvára mi tým jedinú cestu ku splavu.
Vo chvíli, keď má nahodené, sa slizký chatár stáva zhovorčivým ako známy mäsiar Krkovička. Rozdáva mi aj svojské rady. Pri nich trhám len jeden Husky Jerk, odtrhnuté gumy nepočítam. Začínam toho mať dosť. Som unavený, nevyspatý a v okolitej prírode nie je cítiť ani štipku nádeje, že sa bude dať niečo zaujímavé uloviť. V takýchto chvíľach sa zvykne lámať chlieb. Teraz sa začína prejavovať rozdiel medzi človekom, ktorý si prišiel k vode len tak oddýchnuť a lovcom, ktorý by obetoval takmer všetko, aby niečo chytil.
Alebo skôr šialencom...
Doslova som sa prehovoril, aby som sa nevydal do bezpečia a pohodlia veľkomesta. Spomenul som si, že je blízko jedna pieskovňa, v malom okruhu (so vzrastajúcim priemerom) prívlačových nadšencov známa veľkými ostriežmi. Asi na ne ešte bude skoro, ale oproti krutej tmavej rieke by to mohla byť vítaná zmena. Sľúbil som si, že si pri nej dám obed. A po ňom si zahádžem, aby som sa mohol vo svojom svedomí zaradiť do skupiny druhej - medzi naozajstných lovcov. Keď hody nedopadnú dobre, pôjdem domov.
Nahadzujem do rybacej polievky
Steaky na obed sú zjedené, povinné hody odhádzané. Sú dve hodiny popoludní. Najväčšie víkendové fiasko tohto roka je práve dokonané. Obzerám sa už za autom, keď tu vidím v diaľke pri potopenom strome veľký kŕdeľ rybičiek. A do nich mlátia dravce. Ozýva sa sŕkanie ako od prasiatka, ktoré týždeň nejedlo. Vy svine, však ja vám ukážem!
Nahadzujem do rybacej polievky. Záber mám hneď pri prvom hode. Začína sa ostriežie šialenstvo. Nevnímam dážď, čas, zimu, nič. Nálada je zrazu zase skvelá, vyčerpanie preč. Hneď prvý ostriež patrí k tým lepším. Má okolo 35 centimetrov. Ďalšie na seba nenechávajú dlho čakať. Všetko sú to veľké ryby. Ťahám jedného za druhým a len prehováram čas, nech sa divoké lovenie dravčekov ešte nekončí. Väčšinou býva doba divej ostriežej aktivity veľmi krátka.
Je tu ďalší záber. Stojím na potopenom strome a pri zdolávaní sa trasiem, aby mi ryba nevošla do vetiev podo mnou. Strata ryby vo vetvách nie je s 0,14 mm vlascom vôbec nič zložité. Zvlášť pri zohľadnení veľkosti ryby. Ten, kto mal ostrieža okolo štyridsiatich centimetrov na prúte, vie, že takáto ryba už vie ísť do výpadov ako poriadny kapor. Navyše sa vám kedykoľvek môže vyrezať z krehkej papuľky. A ja práve štyridsiatku na prúte mám.
Hurá, stále je tam!
Pri zdolávaní na diaľku cítim len hmotnosť ryby. Pri brehu začína vyvádzať. Chvíľami hrozí, že sa mi zamotá do tŕstia a potom do konárov stromu. Musím buď naplno zabrzdiť navijak, alebo risknúť, že to vo vetvách nejako dopadne. Rozhodujem sa riskovať. Ale ostriež sa napriek tomu nekompromisne zamotáva do vetiev.
V čistej vode pred sebou stále vidím ostrieža. Pri pridvihnutí prúta ho však dvíham i s veľkým konárom. Ak zaberiem viac, rybu odtrhnem. Odhadzujem na breh všetku elektroniku, čo mám vo vreckách a vydávam sa cez polku kmeňa stromu, ktorý leží na hladine nad rybou. Hurá, stále je tam! Priťahujem ho i s konárom a premiestňujem na súš. Rozháňa sa svojou pichľavou chrbtovou plutvou a ostrými žiabrovými krytmi.
Zvládam chôdzu bez pádu do vody aj cestou späť. Si môj! Mám radosť. Ježatcovi meriam presne 40 centimetrov. A, samozrejme, ho rovnako ako všetky ostatné ostrieže vzápätí púšťam. Iba ho odnášam o kúsok ďalej, aby hneď neroztrúbil svojim kumpánom historku o mojej prítomnosti.
Desivý kŕdeľ sumčekov
Jeho kumpáni svoj záťah našťastie nekončia. Do kŕdľa pribúdajú nové a nové ryby. Predkladám im poväčšine dvojpalcové trojfarebné kopýtka na päťgramovej hlavičke. Pri gumách iba príležitostne striedam farby.
Nasleduje ďalšia séria vytiahnutých tridsať pätiek. Zdolávam však aj ostrieža dlhého 38 centimetrov. Potom sa musím ísť do auta napiť. V očakávaní neúspechu som si totiž nevzal so sebou vodu. Srkanie ostriežov počujem aj na pláži poniže auta. „Na pláže, na pláže, tam sa všetko ukáže!“ Dravce tu narazili na obrovský kŕdeľ malinkých sumečkov amerických v dĺžke nejakých troch centimetrov.
So sumečkmi sa už nejaký ten rok stretávam, ale ich harmonický a zároveň desivo veľký kŕdeľ, známy z knižky pána Áča, vidím prvýkrát. Neodolávajú a vyčíňajú aj tu. Ostrieže berú všetko, nevadia im ani ostne na telách sumečkov. Niekoľko rýb ťahám na popy. Úspešné sú však aj rotačky a klasické gumy. Zopár sumečkov sa mi pri vedení napichuje na nástrahu. Veľkosť vytiahnutých ostriežov je však oveľa menšia ako pri potopenom strome.
Nemá to chybu!
Vraciam sa teda k nemu. Tam sa zatiaľ situácia, žiaľ, trochu upokojila. Rybičky tu stále sú, ale inak je ticho. Gumičky katapultujem čo najďalej a preorávam s nimi dno v nádeji, že dravce budú číhať v hĺbke za hranou.
Na nástrahe cítim kontakt. Ostrieže tu teda stále sú. Ďalšími hodmi ich aj pár zdolávam. Zrazu prichádza rana. Na prúte mám veľkého ostrieža, ktorý neznesie porovnanie so žiadnymi predchádzajúcimi. Vyčíňa ako mrena v najlepšej kondícii. Koľko má? Štyridsaťpäť, možno bájnych päťdesiat? To sa už nikdy nedozviem. Prechádza mi totiž konármi stromu, kde sa okamžite oslobodzuje.
Nasledujúci lov už nie je taký ako na začiatku. Stále sa mi darí chytať ostrieže. Musím sa však hrať s nástrahami. Prichádzajú tak k slovu aj smáčiky, twistríky, lopatkové vobleríky a opäť popy.
Deň sa chýli k večeru. Odrazu mi nástraha zase poriadne oťažie a ja podoberám ostrieža dlhého 39 centimetrov. Nemá to chybu. Som spokojný s tým, že som vďaka rybám opäť zažil niečo neobyčajné. Končím. Nadšený odchádzam. A pritom chýbalo tak málo a vracal by som sa domov ako zbitý pes...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
