Názor, že „Nórsko = pilker“ je už minulosťou a dnes sa snáď nenájde rybár, ktorý si so sebou na cestu na sever Európy, nevezme aj nejaký ten prívlačový prút. Alebo radšej dva...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MAREC 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Tohtoročná výprava do severonórskeho kraja Finnmark nebola spočiatku žiadnou rybárskou slasťou. Štyri dni sme s pilkrovacími prútmi hľadali morské giganty, ale tie s nami vytrvalo odmietali spolupracovať. Našťastie nám prialo počasie, a tak sme začiatkom júla, teda v období polárneho dňa, mali na hľadanie rýb plných 24 hodín a sedem dní v týždni.
Ľudský organizmus však nie je stroj a zvyčajne už po desiatich až dvadsiatich hodinách rybárčenia zatúži po pevnej pôde pod nohami, čerstvom jedle a predovšetkým po teplej posteli. Situácia, keď naše úsilie bolo odmeňované len sporadickými úspechmi, sa však mala zmeniť.
Prvé „kelery“
Prichádzame k dvadsaťmetrovým plytčinám obklopeným hĺbkou okolo šesťdesiat metrov. Priamo nad jednou z nich lieta kŕdeľ čajok a víchrovníček. Čoskoro zisťujeme dôvod - lovia tu veľké kŕdle tresiek tmavých. Onedlho na striebristé pilkiny (cca 60 - 100 g) ťaháme prvé „kelery“: záprah, nahodenie, let pilkra, dopad na hladinu, došponovanie šnúry, prepadávanie pilkra, razantný záber, zásek...
Kým sa nám na našej lodi darí uloviť len pár rýb do 80 cm, Saša a Franto na druhej lodi ťahajú rybu za rybou a medzi úlovkami rýb 70 - 90 cm sú aj mackovia 104 a 106 cm. Stačí len sledovať pohyb vtáčieho kŕdľa a občas s loďou prejsť za rybami. Väčšinou poletujú čajky nad pokojnou vodnou hladinou, ale chvíľami sa oceán doslova varí, keď kŕdle tresiek zatlačia korisť ku hladine, odkiaľ niet úniku.
„Pššfffff!“ - špliechanie loviacich tresiek náhle prerušuje mohutné zafunenie. V úľaku ma skoro švihlo do vody a aj Vašek len tak-tak že neprepadol cez provu. Za nami sa práve ponorila asi šesťmetrová veľryba a Saša s Fandom sa na susednom člne môžu potrhať od smiechu: „My sme ju videli, ako sa k vám pomaly blíži, len sme čakali, čo bude, až vám narazí do lode!“
Prekvapenie sa nekoná
Neskôr meníme miesto a skúšame zase pilkrovať a vertikálne vláčiť veľké jigy. Chytáme pri podmorských horách na hrane, kde hĺbka padá pod 200 m. Občas vytiahneme mieňovca, malú tresku okolo 60 cm a chytili sme pár morských vlkov do 70 cm. Ale záberov je len veľmi málo. Zo zúfalstva nadchádzame aj nad hĺbky okolo 300 m, z ktorých sa do 150 m zdvíhajú podmorské hory. Tu sme prehovorili niekoľko ostriežikov do 40 cm, pár malých tresiek a, pochopiteľne, mieňovca - tie nechýbajú nikde... Ale žiadne prekvapenie sa nekoná.
Na základňu prichádzame po tretej popoludní - čaká nás filetovanie troch debničiek rýb, čím si plníme svoj povolený limit vyvážaných rýb, potom poriadna večera a vytúžený spánok, ktorý nám všetkým začína chýbať. Navyše zajtra vstávame o štvrtej ráno...
Ráno je hmla, že by sa dala krájať. Pofukuje mierny západný vietor. Po niekoľkých dňoch severovýchodného vetra a bezvetria (čo tu býva pre rybárov jeden z najhorších variantov počasia), je to potešiteľná zmena. Najprv skúšame na hrane plytčín na prívlač tresky tmavé. Po hodine vláčenia, keď si každý z nás chytil niekoľko kelerov dĺžky 50 - 80 cm, čím ukojil svoj „rybársky hlad“, sa presúvame ďalej na západ nad hĺbky okolo osemdesiatich metrov, kde prichádza opäť k slovu ťažší kaliber.
Víchrovníček na udici
Chytáme na pilkre, jigheady a jigy, ale len občas niekto z nás vytiahne tresku 60 - 80 cm. Okrem tresiek do 80 cm sme chytili aj jednu dlhú 105 cm a morského vlka cca 60 cm, avšak po niekoľkých hodinách práce s ťažkým náčiním to nie je príliš oslnivý úspech. Radšej sa teda vraciame na okraj plytčín, kde sa nám opäť darí rozohrať koncert pre „vlačák a tresku tmavú“.
Po chvíli úspešného vláčenia sa začal zo susednej lode ozývať smiech. Príčina náhleho veselia je nám vzápätí jasná. Saša zaujíma pri zdolávaní mimoriadny postoj a prútom sa akoby snaží stiahnuť rybu zo vzduchu na hladinu. Lenže to nie je ryba, ale víchrovníček. A je parádne zúrivý.
Podľa Sašových slov len párkrát otočil kľučkou, aby začal vláčiť nahodený pilker, lenže udica sa začala správať nejako divne a mala tendenciu opustiť vodnú hladinu. Ako by nie, keď mal šnúru okolo krídla omotanú vták! Saša víchrovníčka úspešne zdolal, ani nemusel povoliť brzdu, potom ho chytil za krídlo a snažil sa mu šnúru uvoľniť. Vták sa zlostil, niekoľkokrát ďobol Sašu do ruky, až mu začala tiecť krv, ale keď zistil, že si zo zobnutí Saša nič nerobí, tak to nechal a milostivo dovolil Sašovi, aby ho pustil na slobodu.
Týmto atypickým úlovkom však dnes naši kolegovia nepovedali posledné slovo. Kým Saša skóroval len obyčajným víchrovníčkom, Franta si strihol trojkombináciu: víchrovníčka, čajky a alky!
Tri operence namiesto rýb
Nikto z nás nechápe, prečo Franta, inteligentný a citlivý mladý muž z mierumilovnej juhočeskej dediny toho dňa masakroval vtáky. Tým menej je pochopiteľné, prečo sa neuspokojil s jedným druhom, ale ulovil hneď tri - víchrovníčka, čajku a alku. On sám opisuje ataky operencov posádkou ich lode takto:
Tie prvé dva vtáky, teda čajka a víchrovníček, sa zamotali do šnúry na hladine - pravdepodobne sa zvedavo priblížili k miestu dopadu pilkra na vodu a to sa im stalo osudným. Vtip bol v tom, že na udicu, ktorú si okolo seba omotal víchrovníček, vzápätí zabral keler. Ako som sa snažil oboch pritiahnuť k sebe, keler sťahoval vtáka pod vodu. „Neblázni, veď ho utopíš“ - kričal Saša na kelera, ale márne. Keler makal ako divý. Vták sa možno trochu napil morskej vody, ale ako som ho dotiahol k lodi, tak sa oslobodil a bez rozlúčenia odletel. Kellera som potom pustil tiež.
Ale to s alkou - to bola iná káva. Keď ho Saša začal vymotávať zo šnúry, desne sa zlostil a nadával, asi takto: „Bhlugh, bhlugh, bhlugh“. Neviem, čo nám chcel povedať, ale Sašu ešte parádne zobol do ruky, presne do toho miesta, kde sa koža napína medzi palcom a ukazovákom. Keď Saša operenca konečne rozmotal, vyhodil ho so slovami „Leť, vtáčik, leť“, do výšky. Alka namiesto toho, aby odletela, sa hodila do vody ako kameň a zmizla pod hladinou! Asi jej po tejto príhode lietanie prišlo príliš riskantné a ako bezpečnejšiu formu presunu zvolila potápanie ...
Na striedačku
Hoci sme tie najväčšie ryby výpravy ulovili na jigy, jigheady a polkilové alebo aj väčšie pilkry, prívlač s malými pilkinmi s hmotnosťou 40 - 110 g bol, čo sa počtu úlovkov týka, rozhodne produktívnejší spôsob rybárčenia. A tak sme vo chvíľach, keď naše rybárske nadšenie vychladlo, brali do ruky prívlačové prúty a bavili sa lovom tresiek tmavých, jednoškvrnných aj obyčajných.
No a keď sme si pár rýb chytili, tak zase prišla chvíľa pre ťažší kaliber, ktorý nám dával predsa len väčšiu šancu na zdolanie veľkej ryby, keby náhodou zabrala. A ona tu a tam naozaj zabrala!
Posledný deň výpravy sme už všetci mali na konte niekoľko halibutov a metrových tresiek ulovených na pilkrovací prút, ale prívlačovky sme brali do rúk čoraz častejšie. Nielenže bolo záberov na ne viac, ale po týždni rybárčenia už nás všetkých boleli ruky aj chrbát a i ťažšia prívlač je predsa len ľahšia ako práca s pilkrovacím prútom a s viac než tristogramovou nástrahou...
Dokonalý štýl
K dokonalosti doviedol svoj štýl - striedanie prívlačového a pilkrovacieho prúta - Fanda. Asi hodinu poctivo pilkroval a vertikálne vláčil s pilkrovacím prútom (kým sa neunavil), potom na prút zavesil jighead s nastraženou mŕtvou rybou, ktorú niekoľko desiatok minút apaticky máčal nad dnom (kým sa neunavil) a nakoniec opäť pookrial s prívlačovým prútom v ruke, keď na každé druhé nahodenie zasekol nejakú menšiu rybu (kým sa rybársky neukojil).
Toto trojfázové striedanie techník rybolovu používal celý posledný deň nášho pobytu a výsledkom bolo, že stále predlžoval fázu prívlače. Nakoniec prívlačovku v ten deň lovil nielen tresky tmavé, obyčajné a jednoškvrnné, ale aj morského vlka, mieňovca a malého, asi šesťdesiatcentimetrového halibuta. Od zážitku zo zdolávania veľkého halibuta na prívlač Fandu delil len krôčik - pri zdolávaní jedného z mieňovcov sa už ryba objavila pod loďou, keď mu pohľad na ňu čosi odrazu zakrylo.
To „čosi“ bola takmer dvojmetrová plachta, ktorá sa zrazu objavila priamo pod loďou. Veľký halibut chvíľu váhal, či Fandovho mieňovca zožrať alebo nezožrať. Potom, bohužiaľ, zvolil tú druhú možnosť a majestátne zmizol v modrastej hlbine, čím nás pripravil o zážitok a odpoveď na otázku „čo urobí päťdesiatkilová ryba so stogramovým prívlačovým prútom“.
Avšak onoho júlového dňa ešte mala prísť chvíľa, keď halibut zabral na prívlačový prút. A nemalo zostať len pri jednom zábere. O tom však zase niekedy nabudúce...
Foto: www.rybolov.com
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
