Ponáram sa k Ibimu a vidím, ako s celou silou vráža ostrú antikorovú harpúnu do diery medzi koralmi. Zo štrbiny sa vytiahli lepkavé chápadlá chobotnice a omotali sa mu okolo rúk. Vynárame sa na nadýchnutie a vraciame sa späť do dvojmetrovej hĺbky. Chobotnici sa z úkrytu nechce a vypúšťa atramentový oblak na odstrašenie nepriateľa. Opäť nádych nad hladinou a nazad pod vodu. Trieskam veľkým odumretým koralom po úkryte a zväčšujem otvor diery. Ibrahim ťahá chobotnicu za chápadlá, aj nerezovú tyč, ktorou je hlavonožec prebodnutý. Ten to po chvíli vzdáva a my sa vynárame držiac nad hladinou prebodnutú bezvládnu večeru...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MAREC 2012
Počet strán v magazíne: 7
Od strany: 68
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Prvými januárovými moreplavcami na lodi neboli žiadni začiatočníci, ale ostrieľaní borci a moji priatelia, ktorí už tropickú rybačku zažili minulý rok a pre veľký úspech sa ju rozhodli zopakovať. Hneď pri prvom koralovom rífe zaujali klasické bojové rozostavenie známe z minuloročných víťazných popingov. Juraj na špici lode, Jano s Milošom na streche a zostatok „mančaftu“ obsadil voľné pozície na prove lodi s možnosťou striedania. Nie všetci sme mali totiž chuť a fyzické danosti hádzať ťažkým poperom dve hodiny v kuse.
Len nič nezanedbať...
Stáva sa už skutočne pravidlom, že prvá chytená ryba na poping patrí medzi tie najväčšie, ktoré chytíme týmto spôsobom. Pri Jurajovej nástrahe vystrekla voda a nasledoval podvedomý zásek. Ďuri, poučený skúsenosťami z minulého roku, nenechal nič na náhodu a kompletne prezbrojil. Nová udica a nový navijak boli skutočne navrhnuté a vyrobené z materiálov zodpovedajúcich náročnosti morského rybolovu. Už vie, že to, čo sa u nás doma považuje za prehnane silné a zbytočne predimenzované náčinie, tak tu zvyčajne neprežije ani prvý útok solídne veľkej ryby.
Ani ja už dnes nepovažujem za zbytočnú pedantnosť, keď si moji priatelia pred prvým nahodením povymieňajú na úplne nových nástrahách krúžky, háčiky a použijú karabínky s nosnosťou nad sto kilogramov. Naučil som sa, že keď niekto zhodnotí svoj systém na udici „aaa, šak to je dobré“ a mávne rukou, je to predzvesť straty slušného úlovku. Už som videl roztiahnuté krúžky, vyrovnané háky a roztrhnutú hrubú spletanú sumčiarsku šnúru, ktorá doma slúžila bez problémov i niekoľko sezón.
Prvá a hneď 15-kilová
Medzitým sa Juraj so svojím kranasom prebojoval na zadnú časť paluby, kde mu ho Násir vylovil slučkou za chvost. Váženie nesklamalo. Digitálna váha hneď pri prvej rybe ukázala pätnásť celých šesť kilogramu.
Časť medzi jednotlivými zástavkami na prívlač sme využili na ťahanie nástrah za sebou – troling. Útok na Milošovu poskakujúcu chobotnicu bol razantný. Bohužiaľ, po sto metroch besného úniku ryby sa spletaná šnúra v multiplikátore zasekla a praskla ako niť z bratislavskej cvernovky. Podľa kapitánovho odhadu sme v tej chvíli prišli o marlina (mečiara), alebo veľkého tuniaka.
Milan, ktorý vsadil na zlatohnedý vobler, nás tri dni vyučoval ako treba chytať. Vôbec mu nevadilo, že z desiatich záberov vytiahol iba tri ryby. Po siedmom alebo ôsmom zdolanom wahoo (pelamida veľkoústa) sa sám pasoval za Mr. Wahoo a dokonca sa rozhodol zameniť nástrahu, aby nás ostatných sústavne nefrustroval.
Mr. Džíti Barakuda
Plávali sme úžinou medzi dvomi koralovými útesmi, kde sa hĺbka zmenšila natoľko, že sme vizuálne zaznamenávali dno. Jankova udica, ťažká trolingová medveďobíjka odrazu ožila. V prvom momente po Johnyho záseku nás všetkých napadlo, že to bude pravdepodobne zachytenie vobleru o koral. Nástraha zostala uväznená niekde pri dne a šnúra sa odvíjala iba rýchlosťou spomaľujúcej lode. „Visím“- konštatoval Janči a vôbec tým nemal na mysli sexuálnu narážku...
„Prd baraní, však sa to hýbe“- sledoval som jemne záchvevy udice. Nastalo zdolávanie niečoho ozaj veľkého. Žiadne prudké úniky, len z času na čas sme mohli počuť jemné pukanie brzdy ťažko skúšaného navijaka. Keď sme zbadali biele odlesky veľkého tela ryby, už sme tušili, o čo ide. Skutočne to bol nenormálne veľký kranas obrovský (GT). Hmotnosť dvadsaťšesť kilogramov a dĺžka stodvadsaťšesť centimetrov bola do tej chvíle najväčšia, akú som v prípade tohto druhu ryby doteraz zaznamenal. Janko si k svojmu rybárskemu menu ihneď pridal ďalšie. Od tej chvíle sa predstavoval zásadne ako Mr. Džíti Barakuda. Do toho dňa totiž vynikal hlavne nočným lovom barakúd na prívlač.
Hrozná predstava
Večerné lovy na kusy mäsa okorenil Milan mrazivou príhodou. Hneď po tom ako mu nejaká potvora vymotala z navijaka stopäťdesiat metrov šnúry a porúčala sa bez pozdravu, zobral si o niečo tvrdší prút a rozhodol sa uloviť si menšiu rybku, ktorú plánoval použiť ako živú nástrahu na žraloka.
Jemne nadvihoval kúsok mäsa v stĺpci vody, keď tu sa scenár opäť zopakoval ako cez kopirák. Veľmi rýchly únik ryby sa však po stopäťdesiatich metroch zastavil, ale prút zostal ohnutý do prasknutia. Opäť sme mali všetci pocit, že ryba skončila v úkryte medzi koralmi, keď tu zrazu napätie povolilo a udica sa dala bez problémov navíjať. „Som zvedavý, čo sa vlastne stalo“- hovoril sklamane Milan. To, čo vytiahol, bol čistý strach z nočného kúpania. Na háčiku visel kus chvosta z tuniaka, z ktorého ešte kvapkala čerstvá krv.
Rekapitulovali sme. Milan šťastný nešťastlivec najprv podsekol za chvost tuniaka (rozpätie chvosta 33 cm). Ten sa rozbehol oproti slobode, ale „držku“ si narazil o poriadne veľké čeľuste. Na udici chýbalo minimálne pätnásť kilogramov živého mäsa pôvodne patriaceho ku chvostu. Ozaj „milá“ predstava pred zajtrajším kúpaním; ale čo už, keď aj to je v cene. Ako my Slováci hovoríme - nech aj roztrhne - a tentoraz to môže byt aj doslovne.
Naháňačka sa začala
Veľké veci, ktoré sa dejú na lodi, prichádzajú bez ohlásenia. Raňajší troling bol rovnaký ako ten včerajší či predvčerajší, no jeden zo záberov bol predsa len iný. Záber, na ktorý sa teší každý, kto letí na rybačku na Maldivy.
Po bežnom trhnutí prúta počas plavby sa chytená ryba z ničoho nič objavila vo výskoku nad hladinou. Skoro trojmetrové telo, ktoré sa vnorilo späť do oceánu, nenechávalo nikoho na pochybách, že už je to tu. Juraj zvieral udicu v rukách a my sme už hľadeli raz na skákajúceho plachetníka a potom na cievku navijaka, z ktorého mizli metre šnúry šialenou rýchlosťou. Kapitán Ibrahim pochopil, že si sami neporadíme a okamžite skrútil loď v smere úniku ryby. Motor zaúpel a z výfuku vyletel kúdeľ dymu ako z horiaceho senníka na východnom Slovensku.
Naháňačka sa začala. Juri chodil po zadnej palube s ohnutým prútom a robil si v oblasti stehien jednu modrinu za druhou. Zdolávací pás bol - ako vždy - niekde inde ako by mal byť. Tentoraz zostal zabudnutý na Slovensku. My ostatní sme sa prekrikovali a mávali rukami nad hlavami ako na Newyorskej burze a snažili sa Ibimu ukazovať smer, ktorým má viesť loď.
Vodná korida
Miloš, jediný normálny šialenec našej výpravy, sa opäť rozhodol tak ako pred dvoma rokmi: sfilmovať zdolávanie plachetníka pod vodou. Nasadil si šnorchel, plutvy, prepol malý kompaktný vodotesný foťák do polohy kamera a hybaj do vody. V tej chvíli sa Juraj s udicou dostal z krátkodobého hľadiska až na druhé miesto v sledovanosti.
Všetko išlo ako po masle. Miloš „z bezpečnej vzdialenosti“ (ha-ha-ha) asi päť metrov filmoval ukonaného plachetníka, ktorý už stratil silu vyskakovať. Zrazu sa ryba otočila a namierila si to priamo na Miloša. Nebolo tej sily, ktorá by ju cez napnutú udicu otočila. Skutočne som nemal dobrý pocit, keď sa Miloš dostal medzi malý motorový čln a plachetníka.
Keď sa už ostrý meč dotýkal tela foťáku, Miloš švihom bokov vystrúhal bravúrny úskok, hodný obdivu najlepších španielskych toreadorov a elegantným pohybom dlaňou ruky odtlačil kópiu rybieho nosu mieriacu na jeho hruď. Miesto frenetického jačania nás divákov bolo počuť iba spoločný hlboký výdych. Nie sme asi stavaní na vodnú koridu.
Bolestivé sklamanie
Ryba sa dostala k boku lode, kde v pokľaku s natiahnutými rukavicami čakali kuchár Sadis a prvý dôstojník pre všetko Násir. Sadis chytil rybu za jej špicatý rypák a nastala mela. Ryba sa krútila okolo svojej osi a ulomený trojhák z voblera prepichol Sadisovi rukavicu. Ten vykríkol a rybu pustil. Držal ju len Násir na oceľovom lanku. „Niečo sa stalo“- kričal Jozef, ktorý kamerou filmoval celé dianie.
Videl som pomaličky klesať rybu do hĺbky. Násir držal v rukách oceľový nadväzec, na ktorom praskla hliníková spojka. Miloš síce natočil úchvatné vzďaľovanie sa už slobodného plachetníka v hlbinách, ale presvedčiť Juraja, že si môže urobiť čiarku za zdolanie ryby, sa mi nedarilo. Všetci sme pochopili, že fotky ako spomienka na túto chvíľu budú chýbať. Sklamanie bolo priam bolestivé.
Cestou k prístavu Jozef, ktorý jediný z nás má vek plus šesťdesiat, si okrem veľkej nočnej murény zaknihoval do svojho denníčka aj kranasa, ktorý bol rovnako veľký ako ten, ktorého sme chytili v prvý deň: pätnásť a pol kilogramu.
Striedanie partií
Po prvýkrát sa na letisku stretla odchádzajúca a prichádzajúca skupina. Opálení vítali belokožcov, ktorí vychádzali z letiskovej haly. Vyzerali ako tri pokrčené pivové tégliky po skončení ligového futbalu. Bolo vidieť, že desaťhodinový let z Viedne im dal zabrať.
„Vítam vás v tropickom raji“ – prihovoril som sa mojej novej trojici rybárov. Ešte pred vyplávaním chalani neodolali a s chuťou sa vykúpali priamo pri zakotvenej lodi. Požiadavku z minulého roka, aby na lodi visel veľký trs banánov, som splnil, ale to, že tieto zelené potvory sa zatnú a zožltnú až v deň návratu, tak to som netušil, a že mi to bolo každodenne obúchavané o hlavu, tak to si píšte!
Prvý deň prešiel bez mimoriadnych úlovkov, ale na druhý deň už visel na palici. Marek bol tým, ktorého by predchádzajúci chalani z Trnavy nazvali Mr. Sailfish. V priebehu dvadsiatich štyroch hodín zdolal dva nádherné plachetníky. Oba mali cez dva metre sedemdesiat. I tretie ráno, ktoré sme začali ranným trolingom, bolo mimoriadne akčné. Peťovi sa podarilo stratiť dva vytúžené plachetníky a Jano tiež nepremenil svoj záber. Zostali nám v pamäti len vyskakujúce ryby v úniku.
Neskutočný súboj vyhral Jano
Tiché bezvetrie na tretí deň vystriedalo rozvlnené počasie, ktoré však na početnosti záberov neubralo. Počas dňa sa chytilo niekoľko wahoo.
Na konci dlhého koralového rífu sa zhromaždilo množstvo domácich rybárskych lodí. „Chalani, kapitán hovorí, že sme práve na teritóriu, kadiaľ prechádza húf tuniakov žltoplutvých“ – konštatoval som pozorujúc rozhojdané rybárske lode. Na každej z nich stálo niekoľko miestnych rybárov a chytali na silon držiaci v ruke a ako nástrahu mali malé živé i mŕtve rybky, ktorými z času na čas zakrmovali priamo pri lodi. Plávali sme blízko týchto lodí, ale v dostatočnej vzdialenosti na to, aby sme u rybárov nevzbudili nevôľu z nepozvanej návštevy.
Vtom prišiel záber na Janovu udicu a ja som konečne videl, čo je to mať na udici tuniaka žltoplutvého. Táto ryba bola určite odkojená na red bulle. Sila, akou ťahala do hĺbky, tak tá sa len tak nevidí. Doteraz bol v hodnotení športového zdolávania za top číslo jedna vyhlásený plachetník. Ale pochopil som, prečo mi Ibrahim povedal, že ten je v tých vodách až na treťom mieste za marlinom (mečiarom) a tuniakom žltoplutvým.
Neskutočný boj, na konci ktorého sa stal víťazom Jano, ale poklonu si určite zaslúži aj dvadsaťpäť kilogramov vyšportovaného tela tohto rybieho torpéda. Skutočne si neviem predstaviť, ako túto raketu zdolávajú miestni rybári holými rukami i keď sú na jednu rybu minimálne traja v zástupe.
Bodka za jarnými výpravami
Za zmienku stoja ešte dva nočné úlovky, keď sa Marek a Janko rozhodli predčasnou oslavou urýchliť narodenie môjho očakávaného syna na Slovensku. Prvým úlovkom bol kranas ulovený na kúsok mäsa vážiaci rovných dvadsaťpäť kilogramov. Po drinku na počesť jeho pustenia na slobodu a prípitku na nezlomné zdravie budúceho rybára, prišiel ďalší záber, na ktorý sa len tak nezabúda. Bol to mŕtvy odpor, ako keď v prúde vody ťaháte návesnú diaľničnú tabuľu s ukazovateľom smeru do Košíc. Aj výsledok po vylovení bol podobný. Na palubu sme horko ťažko vyteperili raju trňuchu dlhú dva a pol metra.
Predposledný deň sa začal tak, ako iné. Ešte pred raňajkami zdolal Paťák barakudu – krokodíla – dlhú stotridsaťtri centimetrov a Marek po krátkom boji vytrhol z papule žraloka hlavu wahoo. Celá ryba by mala určite cez meter. Práve som si natieral druhý toast, ktorý som už nestihol ochutnať, keď skríkol Marek: „Záber!“ a vyletel od stola s raňajkami. Práve sme plávali oceánom medzi dvomi atolmi s hĺbkou okolo tisíc metrov. V tejto časti Indického oceánu je najbližší atol vzdialený tri hodiny plavby, a preto nikto nečakal útok ryby.
Už som videl v dokumentárnom filme zdolávanie marlina - mečiara, ale prežiť to na vlastnej koži, to je niečo úplne iné. Paťák držal ohnutú udicu, na konci ktorej bol zapriahnutý niekoľko stokilový rýchlik. Peter bol asi jediný z výpravy, ktorý zvyčajne bezútešnú plavbu cez otvorený oceán nepodcenil a namontoval na udicu cievku s novou japonskou stopäťdesiat librovou šnúrou, chobotnicu s novým hákom a čerstvým kusom rybacieho filetu. Príprava na sto percent a predsa málo.
Kapitán nestačil ani uskutočniť rýchly obrat lode v smere jazdy merlina, ktorý značil svoju únikovú trasu početnými výskokmi. Pri dopade tela do vody bolo cítiť, že toto je úplne iné „size“ ryby, ako tie najväčšie, ktoré sme doteraz zdolali. Odhad bol tristo kilogramov. Keď po minúte šnúra urobila nehlučné puk a nám zostali len smutné oči rybárov, bolo mi jasné, že takýto zážitok sa asi tak skoro nezopakuje. Cievka navijaka s dotiahnutou brzdou bola úplne horúca.
Tak, a toto bola skutočne najkrajšia bodka za jarnými výpravami v maldivských atoloch.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
