Úprimne povedané, ani sám neviem, z akého dôvodu ma dokážu poblázniť prvé ozajstné, jarné slnečné lúče, veď chytám aj v zime a využijem každú príležitosť na to, aby som mohol byť pri vode, alebo aspoň vo voľnej prírode. Samozrejme, aj počas zimných mesiacov máme možnosť prežiť pekné zážitky a pamätné vychádzky, ale čaro jari je predsa len iné a prvé jarné rybačky aj po toľkých rokoch dokážu byť mimoriadne a nezabudnuteľné.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: MAREC 2013
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Už dávno som sa naučil, že jarný lov sumcov nikdy nemôžeme začať dostatočne skoro. Konáre len začínajú vyháňať puky, objavujú sa ešte len prvé smelé zelené steblá trávy, keď sa v hlbinách našich vôd pohnú páni tmavých nocí. V tomto období, s nimi „randím“ najradšej na stojatých vodách a mŕtvych ramenách riek. Množstvá pamätných jarných nočných lovov sumcov ma veru obdarili skutočne nezabudnuteľnými dobrodružstvami.
Takéto bolo aj moje stretnutie s Čiernym leopardom. Hneď na začiatku musím konštatovať, že Čierny leopard je v skutočnosti starší sumec. Pravdupovediac, to čudné pomenovanie nepochádza celkom odo mňa, ale začnem radšej úplne od začiatku…
Dokázal som aspoň nahodiť
V marci sa počasie otepľovalo veľmi rýchlo. V pobrežnom lese už voňali fialky. Na otepľujúcej sa zemi sa slnili piskory, na stromoch oddychovali pestrofarebné rybáriky, opäť k nám dorazilo večné znovuzrodenie. Skúmal som strmý breh, chcel som totiž objaviť vyhovujúce lovné miesto. Preto práve tam, lebo strmosť, nepriechodná hustota a spleť previsnutých stromov a konárov dávali tušiť stanovištia sumcov. Ba dokonca, z protiľahlej strany som už aj počul, že tu pri strmom brehu, je veru nočný život poriadne rušný.
Dohodiť na vyhliadnuté miesto z náprotivného brehu bolo nemožné, a tak som musel na tomto ťažkom teréne nájsť riešenie. Úplne k vode som sa vedel dostať iba v jednom jedinom bode, a tak som svoje nočné miesto začal vytvárať práve tam. Aj napravo, aj naľavo boli previsnuté konáre a podmyté korene, na brehu totiž rástli kríky a stromy. Zdolávať alebo prenasledovať rybu z tohto miesta bolo nemožné, ale z vyhliadnutej čistinky veľkosti stola som dokázal aspoň nahodiť.
Moje náčinie je dostatočne pevné, na tomto ťažkom teréne môžem premôcť aj lepšie sumce – utešoval som sa. Cítil som, že prípadný súboj môže byť veru poriadne ťažký, avšak nakoľko som sa chystal iba na kratšie dobrodružstvo, rozhodnutie bolo jednoduchšie. Výber lovného miesta súril aj preto, že súmrak som už mal na krku.
Svoju výbavu a všetko možné pre nočné pohodlie, som na breh mŕtveho ramena musel priviezť z niekoľko stometrovej vzdialenosti, no už čoskoro bolo všetko hotové. Avšak moje nové lovné miesto objavili aj červené mravce a na ich útok som nechcel ani pomyslieť. Za prvú a najdôležitejšiu úlohu som považoval odklonenie smeru ich štipľavého tiahnutia.
Okolnosti boli sľubné
Následne som musel vytypovať miesta mojich nástrahových rybiek; vzápätí som skonštatoval, že okolnosti sú sľubné. Hĺbka vody pod strmým brehom sa pohybovala okolo jedného metra, noční návštevníci tento úsek mohli „presnoriť“ ako takú stenu. Práve zvuky tohto snorenia a lovenia som počul pred niekoľkými dňami.
Prvý karas na plavákovej zostave pristál na pravej strane, asi na meter od ílovitého brehu. Druhého som nahodil opačným smerom a trocha ďalej, ale aj tak ešte pod previsnuté konáre. Svoje prúty na vidličkách som umiestnil tak, aby som ich rúčky mal presne pred sebou. Na vlasce som ešte zavesil zaťažené krúžky. Použité plaváky tentoraz slúžili iba na vyhovujúce udržanie nástrahových rybiek a nie na signalizáciu záberu. Avšak akýkoľvek pohyb umelých krúžkov by okamžite prezrádzal prípadný útok sumcov.
Na tento napínavý okamih a, samozrejme, na rôzne hlasy a zvuky týchto čarovných nocí nesmierne rád čakám počas týchto skorých jarných nočných rybačiek. Apetít sumcov v tomto období rastie zo dňa na deň, a možno sú aj trocha menej obozretné ako inokedy. Potom, ako sa nástrahové rybky dostali na svoje miesta, som ešte dokonale všetko videl. Hladinu miestami sčerili krúžky: znamenalo to, že menšie ryby sa už prebrali zo zimného spánku. Vôbec teda nie je vylúčené, že sa tu objavia aj páni mŕtveho ramena, a tak sa moja taktika s nástrahovými rybkami ponúknutými v blízkosti hladiny zdala byť správnou.
Čierny mustang z Ráby
Niekoľko pomôcok som si prichystal pod ruky, čelová lampa zatiaľ putovala do vrecka a spokojne som sa oprel o operadlo mojej malej rybárskej stoličky. Stromy na protiľahlej strane už boli vtedy odeté do purpurových svetiel. Po zvážení okolností a po podrobnom preskúmaní lovného miesta, nastala tá chvíľa, keď som „pokrstil“ svoju rybu, ktorá mi však ešte ani len nezabrala.
Spomenul som si totiž na jednu pradávnu príhodu, v ktorej rybár so zaseknutým sumcom bojoval za vyslovene nemožných okolností. Na vysokom brehu rieky Rába, stála hustá spleť rastlín v ceste rybárovi, ktorý tak nemohol prenasledovať svojho protivníka. Unikajúca ryba nezastaviteľne brala metre vlasca a súboj trval mimoriadne dlho. Lovec sa však nevzdával, a na konci tvrdého boja – pravda s pomocou ďalšieho sumčiara – predsa len zdolal dravca vážiaceho 42 kg. Počas nekonečného zdolávania svoju rybu pomenoval Čierny mustang.
Spomenul som si teda na túto malú príhodu. Keby som mal záber ja, svojho sumca by som pomenoval Čierny leopard – pomyslel som si, a usmial sa nad touto myšlienkou. Ba dokonca, potom všetkom, som sa pohral aj s myšlienkou, že aj pohyb týchto dvoch odlišných dravcov je podobný. Veľmi často sa aj sumec prikráda ku svojej koristi opatrne a nenápadne a taktiež aj on dokáže bleskovo zaútočiť. Oba dravce sa dobre schovávajú, aby následne nečakane udreli a kým sa vyhliadnutá korisť spamätá, už je dávno koniec pesničky.
Možnože je to on
Takto som teda celebroval krstiny v skorom jarnom súmraku, kým som čakal na záber svojho sumca – leoparda. Medzitým som si užíval pach zeme, ktorý bol okorenený aj vôňou fialiek. Žaby síce ešte mlčali, no niektoré vtáčiky už oznamovali, že svet sa čoskoro prebudí a rozkvitne. Aj trochu nočného hmyzu trénovalo lietanie, a pekne pomaly sa zotmelo. Zakrútil som sa do teplého kabáta, pohodlne sa oprel a cez ešte priehľadné koruny stromov pozoroval zobúdzajúce sa hviezdy.
Sníval som o dávnejšie ulovených jarných sumcoch, a následne som videl pred sebou svoj hladinový plavák, pod ktorým, pochopiteľne, víril vodu sumec. V týchto, už skoro úplne tmavých minútach, dal o sebe vedieť jeden spomedzi tunajších dravcov. Zradným znamením útoku sumca bolo iba toľko, že nad hladinu sa vymrštilo zopár menších bielych rýb, ale napriek tomu ma to dokázalo poriadne uchvátiť. „Možnože je to on“ – pomyslel som si a ešte viac som sa snažil sústrediť na svoje prúty.
Takto teda plynul čas, ale nič mimoriadneho sa neudialo. Večer ubehol a pomaly sa už blížila polnoc. „Policajti“ zavesení na vlascoch občas poskočili, ale prezrádzalo to iba čulosť mojich nástrahových rybiek. O krátku chvíľu sa však krúžok na mojej pravej udici nečakane pustil do tanca. Ale, ale zľakla si sa niečoho? – pýtal som sa iba tak sám seba. Nervozita nástrahy a jej nečakaná aktivita je väčšinou dobrým znamením. Ani teraz to nebolo inak.
Sumec zistil, že čosi nie je v poriadku!
O chvíľku nato sa umelý krúžok bleskurýchle prilepil k prútu. Záber! – ozval sa vzrušený hlas v mojom vnútri. V tom istom okamihu som schmatol prút a tvrdo zasekol. Na konci udice som zacítil tvrdý odpor. Na sekundu sme ostali v nehybnej póze, môj dlhý a pružný prút sa však ukázal byť silnejším a zaseknutá ryba vyrazila smerom ku mne. Krátku chvíľu sa mi zdalo, že silnejší z nás dvoch budem ja, ale ani zďaleka to nebolo tak.
Namotal som prvé metre vlasca, opäť zapumpoval a znova pootočil kľučku navijaka. Tu sa však „leopardova“ trpezlivosť skončila. Po dvoch zapumpovaniach sa nechal pritiahnuť asi o 5 metrov bližšie, ale keď už bol skoro predo mnou zistil, že voľačo asi nie je v poriadku. Otočil sa a nezastaviteľným ťahom sa vydal do stredu mŕtveho ramena. Vtedy sa už ozvala aj brzda navijaka. V nočnom tichu plakala, rapkala, ale musela obslúžiť unikajúceho sumca.
Zaseknutý dravec unikal dobre rozoznateľným hadovitým pohybom.
Kým som stihol zaujať stabilnú pozíciu, môj protivník už vytiahol pomerne veľa vlasca. Teraz ma, samozrejme, nenapadlo, aby som ho nazval leopardom, snažil som sa iba odvrátiť jeho silu a šikovnosť.
Prút bol čoraz ťažší...
V prvých okamihoch nekompromisného ťahu sumca som cítil, že na únik má oveľa väčšie šance ako ja na jeho zdolanie. Ani s mimoriadne pevným náčiním som ho nedokázal udržať pri brehu, bez akýchkoľvek ťažkostí totiž vytiahol zopár metrov vlasca a zastavil sa až v strede koryta. Srdce som cítil kdesi v krku, svoj pohľad som uprel do tmy a z celej sily sa snažil udržať čoraz ťažší prút. Vedel som, že ak sa vráti ku brehu, aj napravo, aj naľavo môžu byť menšie či väčšie prekážky pod vodou. Musel by som ho držať priamo pred sebou, tu je totiž trať oveľa čistejšia.
Zapumpoval som, na čo mi odpovedal poriadne tvrdým úderom. Ledva som dokázal udržať ohnutý prút. Ryba zatiaľ stála na jednom mieste. Otáčala sa na menšej ploche. Zdalo sa, že sa snaží okolo seba omotať vlasec. Pokúsil som sa ju zneistiť a viesť smerom ku brehu. Sumec si to však rozmyslel a vyrazil bočným smerom. Snažil som sa namotať čím viac vlasca, ale išlo to neuveriteľne ťažko.
Nebezpečne sa približoval ku brehu. Jeho nekompromisný ťah som už nedokázal kontrolovať. Zapol som si čelovku, chcel by som totiž vidieť, kde môže byť presne môj vlasec. Veru, aj počas napätia bolo dokonale vidieť, že sumec si to namieril rovno ku brehu, medzi husté kríky. Ťahal som, dvíhal, už na hranici nosnosti svojho náčinia, ale vôbec to nepomáhalo. Ej, keby som len mohol teraz prebehnúť nad strmým brehom s navysoko zdvihnutou udicou. Ale darmo, bolo to nemožné prianie, ktoré sa nedalo zrealizovať. Breh je aj za vidna hotové bludisko, nie to ešte teraz za tmy, navyše s prútom v ruke, na konci ktorého je ktovie aký veľký dravec.
Iba na dva-tri metre odo mňa
Napriek tomu všetkému by som náramne chcel zdolať prvého, skutočne veľkého jarného sumca. Už som si aj predstavil ako leží predo mnou na machovom brehu. V hlave sa mi preháňali myšlienky, vôbec som netušil, čo by som mal spraviť. Pomôže už iba šťastie, možnože ho dokážem pritiahnuť sem, pred seba.
Ostávalo mi veľmi málo času na to, aby som voľačo podnikol. Sumca totiž od pobrežných prekážok, delil už iba kratší výpad. Ak sa náhodou dostane medzi podmyté korene, alebo obmotá vlasec okolo previsnutých konárov, zdolávanie sa okamžite skončí. Hlavou mi vírili rôzne finty. Podľa niektorých by sa zaseknutá ryba nemala zdolávať nasilu, lebo sa zľakne a bude sa brániť zo všetkých síl. Pôjde potom tam, kam sa jej iba zachce. Možnože aj tohto sumca by som mal zdolávať jemnejšie, a skôr by sa tak nechal pritiahnuť bližšie? - aj takáto možnosť mi prebehla hlavou.
No a keby som ho už mal celkom pred sebou, opäť by som pritvrdil – pomyslel som si. A naozaj, zdalo sa mi, že sumec ma poslúchne a nechá sa priťahovať. Opäť som dokázal zapumpovať prútom a navinúť zopár metrov vlasca, a to dokonca viackrát za sebou. Pomaly sa blížil, už bol skoro predo mnou – konštatoval som s radosťou, pričom som znovu navinul trocha vlasca. Monofil s hrúbkou 0,70 mm mal byť dostatočne silný na to, aby som sa ho pokúsil udržať na krátkej uzde.
Keď som opakovanie zasvietil na vlasec, nachádzal sa už iba na dva-tri metre odo mňa. Hĺbka vody v týchto miestach je asi poldruha metra, svojho leoparda som priťahoval pomaly, ale rázne. Dostal sa bližšie ku brehu, ale cítil som, že sa už pomaly dvíha. Na konci oblúka dvíhania sa na okamih objavilo čierne čelo, svetlejšia spodná čeľusť, alebo radšej spodný okraj úst, teda predná časť hlavy veľkého sumca. Na niekoľko desatín sekúnd sme si hľadeli zoči-voči… Vtom však nasledovalo silné trhnutie, brzda navijaka zarapkala a v rukách som cítil obrovskú hmotnosť alebo radšej silu, ktorá sa na krátkej uzde zdala byť mnohonásobne väčšia a sumec ufujazdil preč.
Panebože, čo sa to stalo?
Panebože, čo sa to stalo? Že by odtrhol vlasec? Od bolesti som skoro zakričal, lebo v rukách som už necítil ani tú tiaž, ani tú neopísateľnú silu. Hladina osvetlená čelovkou sa ešte trocha vírila a asi meter predo mnou sa pohojdával aj môj veľký plavák. Pretrhol sa vlasec! – konštatoval som ubolene, ale o niekoľko sekúnd neskôr mi už bolo jasné, že sa stalo niečo iné. Háčik bol pravdepodobne slabo zachytený a pri nečakanom výpade môjho Čierneho leoparda sa jednoducho vypol; alebo možno sa vytrhol z tlamy dravca.
Vôbec netuším ako som si mohol myslieť, že túto kapitálnu rybu dokážem udržať, tu tesne pri brehu. Veď celý súboj mohol trvať iba dve minúty, ešte musel byť celkom pri sile, a možno sa teraz zľakol prvýkrát. S trasúcimi rukami som sa spustil do kontrolovania háčika a vlasca, ale všetko bolo v poriadku. Aj veľký háčik ostal dokonale ostrý. Utešoval som sa tým, že aj tak to je oveľa lepšie, ako keby bol odtrhol celú montáž.
Na brehu som ešte ostal dobrú hodinu. Zalovenie už však bolo počuť iba z protiľahlého brehu. Bolo to zanemením, že jar už skutočne prebrala žezlo od pani Zimy. Ešte tam, počas noci, som začal kuť plány. Vedel som totiž, že s mojím Čiernym leopardom sa musím stretnúť. Okamžite som sa rozhodol, že na najbližší lov si pripravím aj svoje plavidlo, ktoré počas dlhej zimnej prestávky trocha vyschlo, a na naše nasledujúce rande prídem na člne.
Vďaka týmto plánom sa moje prvé stretnutie s Čiernym leopardom síce skončilo neúspešne, ale predsa len v nádeji nového stretnutia. Počas nasledujúcich dní som ho často videl pred sebou, to nočné zjavenie ma doslova mátalo. Už som sa nesmierne tešil na pokračovanie.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
