Práve sa začal nový rok a zamrznutá vodná plocha všade navôkol mi nedovoľovala uchýliť sa do lona mojej najkrajšej milenky. Príroda ešte spala, a tak som si krátil čas nostalgickými spomienkami nad fotkami z minulej sezóny. Nebolo to tak dávno, koncom septembra, keď sa ešte dalo chytať a s mojím parťákom Erikom sme noc čo noc trávili pri Malom Dunaji. Neboli to dlhé výpravy, práve naopak. Na lov sme mali vždy len zopár hodín, a tak sme využívali končiacu non - stopku ako to len šlo.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: MAREC 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Výber loviska na Malom Dunaji bol veľmi náročný, keďže obaja preferujeme miesta, kde nikto nechytá a ryby sú oveľa viac dôverčivejšie. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli pre tzv. „aktívny lov“, keď sme na jednom mieste chytali maximálne tri noci za sebou. Následne sme stanovište opustili a vydali sa v ústrety novým dobrodružstvám o kus ďalej.
Pre začiatok sme si teda vybrali horný úsek tejto prekrásnej rieky. Aj keď nás znechutil veľký počet rybárov, dokázali sme sa usadiť. Po nekonečnom hľadaní sa nám podarilo nájsť cca 200-metrový, nedotknutý úsek rieky. Bez akéhokoľvek zásahu niekoho pred nami. „Krása!“ Hovoril som si, aj keď nám za chrbtom vrčal zvuk pusteného bagra a ťažkej techniky, miesto vyzeralo viac než sľubne. Rovná planina ukrytá za pásom stromov ponúkala perfektné útočisko pre tábor, bez toho, aby sme svetlom či pohybom po brehu plašili ryby.
Vo vode to už tak skvele nevyzeralo. Síce sa tu nachádzali dva potopené stromy, avšak dno klesalo len pozvoľne a nájsť nejakú hranu koryta bolo priam nemožné. Rozhodli sme sa preto pre tzv. vejárovitú taktiku lovu, keď Erik loviaci hore mal vrchný prút pod brehom a spodný v strede koryta a moje prúty smerovali zasa opačne. Vrchný v strede a spodný dole prúdom pod brehom.
Konečne montáže vo vode
Prvá noc sa niesla v znamení nespočetných záberov; akoby aj nie keď predipovaný Kill Krill spolu s malým výrazným PVA vreckom plným krillových peliet lákali všetko, čo v danom úseku plávalo. Výber PVA som nechal na Erika, ktorý priniesol ďalšiu vychytávku v podobe rýchlo plniacich vreciek s názvom Rapid load. Tento produkt od Foxu nám výrazne skrátil čas prípravy montáží a kŕmnych „balíčkov“, a tým aj zjednodušil lov.
Pestrosť úlovkov nás presvedčila o rozmanitosti života v tejto krásnej rieke, keď sme počas jednej noci vytiahli od pleskáčov cez jalce, mreny ba dokonca aj šťuku. Avšak hmotnostná kategória ulovených kaprov (do 12 kg) nebola práve to, čo sme očakávali.
Skoro ráno sme všetko pobalili a vydali sa na milosť a nemilosť povinnostiam, ktorých bolo viac než dosť. Celý deň som sa cítil ako na ihlách a netrpezlivo čakal na večer. Tentoraz prišiel Erik po mňa neskôr než obvykle. Znovu sme sa rozbalili tam, kde sme minulú noc mali také krásne zážitky. Dúfali sme, že to bude lepšie. Nebolo! V noci prišla doslova desivá búrka, ktorá nám premočila všetky veci. Síce sme chytili jedného malého kapríka, avšak premočené veci nás skoro stáli zdravie.
Ďalší deň ubehol ako voda a znovu som sedel spolu s Erikom v aute - smer Malý Dunaj. Prvotné miesto sme nechali na pokoji a presunuli sa o hodný kus ďalej. Cez zákaz vjazdu sme sa dostali do zákutí, ktoré nie sú normálne prístupné. Vedomí si veľkého rizika sme pokračovali cez pole tam, kde by sa už na prvý pohľad dala očakávať lepšia ryba. Prišli sme tam už za tmy, a tak sa obhliadka konala za svitu čelovky.
Pes baskervillský
Vystúpil som z auta tesne za Erikom, keď vtom sa z kríkov vynoril obrovský pes. V okamihu som sedel naspäť v aute. Zamkol som dvere a cez okno kričal na Erika: „Poď, sadaj do auta, odchádzame!“ Keď tak nad tým premýšľam, som rád, že ten pes bol vycvičený a kúsok za ním šiel majiteľ, ináč si neviem predstaviť, ako by sa Erik cez zamknuté dvere do toho auta dostal.
S majiteľom sme prehodili niekoľko slov. Témou rozhovoru bolo práve naše auto a zákaz vjazdu, ktorý sme porušili. Po chvíľke vysvetľovania pochopil, že nám nejde o ničenie prírody, a tak nás opustil.
O týždeň nato sme už obaja s Erikom stáli na úrade a podávali si žiadosť o povolenie na vstup autom do tejto oblasti, avšak našu požiadavku zamietli...
Odchod poľovníka bol pre nás znamením, aby sme začali rozbaľovať. V momente sme mali obaja pripravené všetky potrebné veci a prúty už netrpezlivo čakali na to, až sa ohnú pod tiažou poriadnej ryby. Pod Continental hook č. 6 som napichol Kill Krill a Tuniaka z nového radu Ocean secret, ktorý sme plánovali vyskúšať. V tomto úseku je všade vo vode napadané extrémne množstvo stromov, preto sme uložili prúty čo najbližšie k nim tak, aby bolo stále možné kapra po zábere úspešne zdolať.
Pripravené ležadlá a spacáky nás po nahodení všetkých prútov už netrpezlivo čakali. Po minulej skúsenosti s nečakanou búrkou sme sa obaja poučili. Erik ako provizórny bivak používal podlahu od bivaku, ktorou sa zakrýval. Ja som tento problém vyriešil veľkým igelitovým vrecom, do ktorého som sa celý zabalil. Problém nastal až pri zábere, keď sa rozozvučal Erikov signalizátor. Zatiaľ čo on pohotovo vyskočil z ležadla, ja som zvádzal boj s igelitovým vrecom.
Tvrdý boj trvajúci zhruba 10 minút dával tušiť slušného protivníka. Konečne sa ocitol v sieti podberáka a obaja sme nechápavo krútili hlavou: ako to, že taký malý kapor mohol narobiť takú paseku. Ach, ako sme sa mýlili, ryba sa totiž zdala malá, keďže sme jej videli len vrch chrbta. Až po vytiahnutí na podložku vyšlo najavo, čo je to za obra. Nádherný šupík neodolal dvom predipovaným guľôčkam Kill Krillu spolu s malou výraznou PVA-čkou naplnenou peletkami.
Na naše prekvapenie sa ručička váhy zastavila na úctyhodných 16 kg čistej hmotnosti. Obaja sme boli veľmi šťastní, že nám nové miesto dalo bez akéhokoľvek predkrmovania takú krásnu rybu.
Ráno sme znovu balili. Tentoraz sme však miesto ľahko prikŕmili preboostrovaným Kill Krillom.
Zajatie malých rýb
Cez deň mi zazvonil mobil, na druhom konci bol Erik, ktorý mi oznámil, že okolo piatej príde po mňa. Nevedel som sa dočkať, a tak až do piatej som netrpezlivo sledoval hodinky. Pol hodinková cesta na „magický flek“ cez dediny, po hrboľatých cestách a cez zákaz vjazdu a znovu sme „zaparkovali“ na rovnakom mieste ako deň predtým. Akoby na potvoru opäť nás stretol ďalší poľovník. Tentoraz bol našťastie bez psa, a tak som sa s ním pustil ako prvý do reči.
Po chvíľke sa ukázalo, že ide o môjho bývalého majstra praxe zo školy. Pol hodinková debata ubehla ako voda. Pri odchode nám zaželal veľa úspechov s prosbou, aby sme, okrem iného, skúsili sledovať, či už tiahnu kačky, keďže on ich večer nestihol odsledovať.
Voda doslovne vrela a my sme tušili, že dnes bude zaujímavá noc. Zábery prichádzali ihneď po nahodení, ale hmotnosť rýb sa akoby zmenšovala. Po treťom malom kaprovi som našil pod háčik dve 24 mm gule na dlhý vlas tak, aby sa malá ryba nemohla chytiť. Odmenou mi bola približne 80 cm mrena. Nešlo nám do hlavy, čím to je, že malé ryby boli v ten deň také aktívne. Že by to bolo tým ranným kŕmením?
Noc sa niesla v znamení akčných jázd od malých rýb, a tak ráno celí unavení sme len s nechuťou balili. Nevedeli sme si vysvetliť, čím by to mohlo byť. Rozhodli sme sa teda ešte pre jednu noc. Tá nám však žiaden lepší „kontakt“ už nepriniesla.
TIP: Pokiaľ chodíte k vode iba na pár hodín alebo na krátku dobu, tak ako my, nie je potrebné predkrmovať. Pokiaľ sa vám podarí nájsť úsek rieky, na ktorom sa málo chytá, je viac než pravdepodobné, že ryby budú práve tam. Masívnym kŕmením by ste dosiahli úplne opačný efekt a veľké ryby by skôr odplašili než prilákali.
Týždenná pauza pomohla
Týždeň ubehol ako nič a pri poobednom rozjímaní ma vyrušil telefón. Kto iný než Erik by to mohol byť? Nepovedal nič konkrétne, iba: „Ideme na ryby.“ Síce som bol unavený z práce a pravdu povediac sa mi naozaj nikam ísť nechcelo, nakoniec ma prehovoril. Doma som si pre istotu dopredu pripravil atraktívne PVA-čka naplnené Krilom a Krillovými peletkami preliatymi Krillovým liquidom. V duchu som si ešte hovoril: „Aspoň budem mať o jednu starosť menej a budem sa môcť vyspať.“
Tentoraz sme dorazili k vode až okolo deviatej večer. Tak potichu, ako sa len dalo, sme rozbaľovali veci, keď vtom nás vyrušil veľký šplechot. Niečo obrovské sa buď vyhodilo alebo skočilo do vody. Pýtal som sa Erika či to počul. Na odpoveď som dlho čakať nemusel, suverénne mi odpovedal: „Áno“. Síce som neveril, že by to mohla byť ryba a tento zvuk som pripisoval bobrovi, ktorý skočil do vody, ale intuitívne som do miest tohto „veľkého tresku“ poslal jednu montáž.
Po hodine ticha prišla jazda ako z učebnice. Rýchlo som sa vyhrabal zo zajatia igelitového „bivaku“ a zasekol. Tak toto malá ryba nebude, okamžite som oznámil Erikovi, ktorý pohotovo držal v rukách podberák. Prešlo vyše pätnásť minút, keď odrazu sa na hladine vo svite mesiaca ukázalo obrovské lysé telo. „Lyséc!“, zvestoval som Erikovi. Môj odhad bol niekde okolo 19 kg, no Erik mi oponoval, že to bude dvacka.
Krásny lysec síce tvarom tela tých dvadsať kilo v mesiacoch pred neresom pokojne mohol mať, avšak my sme mu navážili bez podložky krásnych 17 kg. Moja radosť bola obrovská. Tešil som sa ako malý chlapec vytúženému darčeku. Po toľkých rokoch, čo na Malý Dunaj chodím, sa aj mne dostalo odmeny v podobe takej krásnej ryby. Ihneď som prijal gratuláciu od Erika a spoločne sme túto správu oznámili niekoľkým blízkym priateľom.
Keď tak nad tým premýšľam, som rád, že ma vtedy Erik na tie ryby prehovoril, za čo mu patrí moje veľké „ďakujem“.
Nech žije Pirát!
Kapor nemal poriadne vyvinuté ľavé oko, namiesto celej zreničky mal len malú čiernu bodku. Zjavne mu však ani to neprekáža v plnohodnotnom živote v tejto úžasnej rieke. Po krátkom fotení som sa s ním rozlúčil s prosbou, aby si na seba dával pozor a nenechal sa chytiť žiadnym prevážačom či mäsiarom. Dve hodiny na to dostal záber aj Erik a vytiahol veľmi pekného, odhadom 8 kg šupináča. Ten uzavrel sériu krásnych zážitkov a akčných záberov, pri ktorých sme sa často poriadne zapotili.
Posledný večer tejto série sme plní očakávaní dorazili na miesto, ktoré nám vydalo dve prekrásne ryby, no už sme nenašli to, čo predtým. Poľovníci vykonali svoju prácu a na kedysi sľubné miesto navozili množstvo obilia ako krmivo pre kačky a dokonca si na brehu vystavali lavičku ako príhodný posed pre doslova „kačací holokaust“, ktorý sa tu podľa krvavých stôp už vykonal.
Obom nám bolo takmer do plaču. Už nikdy to tu nebude také ako predtým, znovu prišiel človek a zničil to, čo príroda budovala dlhé roky. A prečo? Pre svoju vlastnú potechu, či skôr plnú mrazničku/peňaženku.
O niekoľko týždňov na to som zistil, že „môjho“ lysca ulovili pred desiatimi rokmi a vtedy vážil 10 kg. V tom čase dostal aj príhodné meno „Pirát“, ktoré mu zostalo dodnes. Som veľmi rád, že v našich vodách stále plávajú ryby, ktoré sa síce zdajú zabudnuté, ale v tých tmavých hlbinách čakajú na niekoho, komu vyčaria úsmev na tvári nielen raz, ale vďaka fotkám ešte veľmi, veľmi dlho. Tak ako mne.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
