Maroko
Maroko – krajina, ktorá už očarila za posledné desaťročie tisícky ľudí, nielen ako krajina vhodná na dovolenku pri mori, ale aj ako krajina ideálna na akýkoľvek druh dobrodružstva.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: MAREC 2018
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 07.09.2018.
V posledných rokoch sa stáva čoraz viac populárnejším športový rybolov kaprov na jednej z najväčších priehrad Afrického kontinentu – Bin El Ouidane. Pravda je však taká, že príprava na takú výpravu nie je až taká obyčajná ako sme zvyknutí. Dôvod je prostý – Maroko nie je krajina za „rohom“.
VIDEO K ČLÁNKU NÁJDETE NIŽŠIE
Deň 0 – myšlienka skúsiť niečo nové – iné
Vlani nám zopárkrát vybehli nejaké videá na internete s krásnymi kaprami chytených v Maroku, tak sme si začali postupne zisťovať nejaké info, ako to tam funguje. Samozrejme, dostupnosť nebola až taká, ako sme očakávali, a veľa ľudí bolo lakomých na slovo, na videách stará klasika „bol som tu, skúsil som to, chytil som – nechytil som“. brátili sme sa preto na Maroco carp club. Zavolali sme tam, zistili si všetko potrebné, najmä či je niečo voľné a v júni kúpili letenky na december. V základnej cene máte napr. kemp, ležadlá, čln, 3 prúty na osobu, stravu, povolenku atď. Ale čo so sebou? Do batožiny si musíte vziať a rátať napr. s vašimi navijakmi, signalizátormi, bižutériou, váhou a hlavne 2 najdôležitejšími vecami ako je spacák a kvalitné oblečenie. Podľa toho si musíte zariadiť aj vašu potrebnú hmotnosť batožiny.
1. deň – deň „D“
My sme sa rozhodli práve Vianoce a Nový rok 2018 stráviť nevšedne ako po iné roky a vyhnúť sa tomu všetkému zhonu, ktorý panuje pred sviatkami. Popravde, let trval večnosť a už som sa nevedel dočkať, kedy vystúpim z tej „klietky“. No teplotný rozdiel vyše 25 stupňov oproti Švajčiarsku zmenil pohľad na všetko. Cesta z letiska trvala takisto vyše troch hodín, no zbehla veľmi rýchlo a my sme sa nestačili diviť, aká je táto krajina úžasná a ako je zabezpečená.
Okolo 13-tej miestneho času sa nám spoza kopcov vynoril nádherný pohľad na priehradu a jej úchvatnú scenériu v pohorí Atlas. Po príchode sme si zakúpili marockú SIM kartu, aby sme boli v spojení s našimi blízkymi počas sviatkov, čakal nás ešte jeden presun jeepom k malému prístavu a preprava na naše lovné miesto. Sprievodca nám vybral miesto na konci priehrady, prvý pohľad bol skvelý. Ticho, žiadne rušivé elementy, proste super. Bolo už popoludnie a pokiaľ nám postavili kemp a zariadili všetko potrebné, tak sa už aj pomaličky stmievalo. Silný vietor, ktorý sa stále stupňoval nám už na vodu neumožnil ísť, preto sme sa rozhodli prichystať všetko potrebné na ďalší deň, dať si večeru a ísť si ľahnúť, aby sme na ďalší deň boli „ready“.
2. deň – deň prieskumu
Budík nám zazvonil skoro ráno a nám sa naskytol nádherný pohľad na marocký východ slnka, ktorý bol fascinujúci. Spravili sme si výdatné raňajky a dali si čerstvú marockú zeleninu, ktorá či mi veríte alebo nie, chutila ozaj ako zelenina, nie ako kus plastu. Čln bol pripravený, tak sme išli nájsť nejaký potenciálny „hot spot“. Aktivita rýb nebola žiadna, na echolote veľmi prudké klesanie z 3-6 až na 17 m, žiadne atraktívne miesto v blízkosti brehu. Naše možnosti sa zužovali každým metrom na vode. Predsa sme len niečo našli, zakŕmili sme boilies a kukuricou, ktorú sme mali vopred objednanú. Pre väčšiu atraktivitu sme si priniesli so sebou nejaké boostre a aminokoncentráty. Na háčik sme dávali, samozrejme, naše osvedčené nástrahy ako aj koncoročnú novinku 2017 Chilli Tuna! Z opačnej strany jednej zátoky nás sledovali miestni, po zopár hodinách sme pochopili aj prečo, boli to miestni rybári, ktorý rozhadzujú siete. Pri ich prvom výjazde sme vedeli, že to nič dobré pre nás neznamená. No zatiaľ sme si s tým až takú veľkú hlavu nerobili. K večeru prišiel ďalší krásny pohľad na západ slnka a my sme si vychutnali k Maroku neodmysliteľný kus‑kus.
3. deň – Vianoce – realita
Žiadny náznak aktivity a pri popíjaní rannej kávy som postrehol, aká je taktika miestnych rybárov. Presne v okolí, kde sme ukladali naše montáže rozhadzovali siete. V poriadku, náhoda – pohoda, preto sme si naše miesta išli označiť H‑bójkami, ktoré sme si vzali so sebou. Priehrada mala veľmi nízky stav vody. Najnižší za posledných vyše 20 rokov. Veď náš kemp bol postavený skoro v strede priehrady na vyschnutej a popraskanej pôde bez života. K večeru si rybári dali ďalšie kolo na vode a nás totálne odrezali. Veľké siete robili poloblúk smerom k nášmu brehu a nevadili im ani „háčka“ na vode.
4. deň – dostupnosť informácií
Štedro‑večerná noc bola pokojná a ráno šiel okolo nás jeden z miestnych, tak som sa s ním snažil nadviazať kontakt. Samozrejme, prvá otázka z jeho strany bola či nechceme ako ináč, známy marocký hašiš. Odmietol som, keďže nie som fanúšik akejkoľvek zábavy tohto druhu a skúsil som zistiť pre náš niečo viac užitočné. Podarilo sa mi získať nejaké info, kde by sa mohli nachádzať kapry, pomocou suchej vetvy mi nakreslil akúsi mapu, kde by mohlo byť aktuálne najlepšie, resp. že o našom mieste nepočul žiadne pozitívne správy. Rybári na vode „makali“ ako včeličky a ja som vedel, že treba ísť ďalej. Po príchode „servisu“ som hneď začal riešiť náš presun na iné miesto.
5. deň – všetko proti nám
O tom či bol záber alebo aspoň pípnutie je zbytočné písať, nebolo nič. Sprievodca mi povedal, že okolo obeda prídu, aby sme si stihli všetko pripraviť na nové miesto, pokiaľ nepríde večerný silný vietor. Vzal som ho za slovo a podľa toho sme boli aj nachystaní. Žiaľ z „neznámeho“ dôvodu prišli až o pol tretej poobede. Nové miesto vyzeralo nádejne a pri rozhovore s Angličanom, ktorý odchádzal, sa javilo ako sľubné. Za 10 dní chytil 3 kapry do 13 kg. Troška som sa nad tým pozastavil, no nedával som tomu až takú váhu, predsa vieme, aké skúseností majú Angličania s lovom kaprov na veľkých vodách. K dispozícii sme mali 2 plne vybavené člny, aspoň niečo, čo nám pomohlo k rýchlejšiemu položeniu našich montáží.
6.- 8. deň – konfrontácia – vlastná cesta
Určite by ste čakali, že napíšem už aj nejaké pozitívum, resp. výsledok, bohužiaľ, opak je pravdou. Počas týchto dní sa absolútne nič nedialo, čo by stálo za zmienku. Na ďalší deň som si vyšliapal na vyschnutý skalný previs, ktorý je za normálnych podmienok pod vodou. Pomocou techniky, ktorú som mal k dispozícii, som pozoroval celý priestor nášho nového lovného miesta. Prišiel som na to, že sme tam, kde sme boli na začiatku, ba ešte horšie. Boli sme v stiahnutej zátoke medzi dvoma prístavmi, z ktorých pravidelne vychádzali rybárske, či iné plavidlá. Horšie na tom bolo, že jazdili v tesnej blízkosti našich šnúr. Šťastím bolo, že sme mali prúty „zabackleadované“. Aktívnych miestnych rybárov na vode bolo dvojnásobne viac. Preto som sa rozhodol konať v rámci svojich možností. Porozprával som sa priamo s Mikom, ktorý je šéfom tohto celého projektu „Maroco carp club“. Mike prišiel za nami a ja som si s ním sadol a povedal mu, že sa chceme zasa sťahovať. Ako dvaja dospelí ľudia sme sa normálne dohodli a v piatok na 8. deň sme sa opäť sťahovali. Počas týchto dní, ktoré vyšli nazmar, sme však s Anikou mali dostatok času vybrať si z dostupných zdrojov miesto a informácie, kam pôjdeme. Vybrali sme si preto jeden cíp, zistili aká je tam teoretická aktuálna hĺbka a od miestnych nazbierali čo najviac informácií. Krmivo sme mali nachystané, ako aj všetko ostatné, čo sme potrebovali na to, aby sme čím skôr po presune začali chytať. BINGO! Po necelých 4 hodinách na novom mieste držala Anika v náručí behom hodiny dvoch krásnych šupináčov 11 a 19,8 kg. Neodolali nastraženému Biokrillu.
9. deň – v plnom nasadení
Po predošlom fantastickom večeri už bola noc pokojná a ráno sme sa pustili do mapovania našej lokality. Rozkŕmili sme väčším množstvom boilies a kukurice, kapry sa tiež ukazovali na cca 200-250 m od brehu. Montáže sme ukladali medzi 6 až 9 m. V blízkosti brehu sme mali veľmi plytko, a preto neoceniteľnou vecou bolo dobré mať so sebou čižmy na brodenie. Po výdatnom obede prišiel konečne aj mne razantný záber. Po krátkom súboji som podobral svojho prvého marockého kapra (9,8 kg), ktorý neodolal plavačke Pepper. Nedosahoval žiadne rekordy, ale veľmi som si ho cenil. Nakoplo ma to len ďalej, aby som spravil všetko preto, aby sa mi podarilo prekabátiť aj jednu z miestnych legiend, po ktorú som sem prišiel. Mojím cieľom bol lysec s hmotnosťou nad 15 kg. Lyscov je tu veľmi málo, 90 % obsádky ich tvoria poväčšine šupináče. Ale ako sa vraví, každá ryba má svoju cenu – aspoň v našom prípade.
10. deň – nečakaný zvrat
Silvester – posledný deň v roku sme si už užívali od rána, keďže na takýchto výpravách sme väčšinou od skorého rána na nohách. Deň, ako každý, sme začali prevezením prútov a kŕmením. Keď slnko ukazovalo svoje prvé lúče, prišlo jedno pípnutie a bolo ticho. O hodinu prišla jazda a začal sa súboj. Vietor, ktorý v ten deň bol, to neuľahčoval, pri jednom pohľade som zbadal mohutné telo pod hladinou a ja som vedel že je to ON – môj vytúžený kapor, po ktorého som prišiel do Maroka. Súboj bol obojstranný, no aj napriek tomu moja montáž a nadväzec vydržali a po 20-tich minútach som podobral krásneho lysca. Vedel som, že ryba určite atakuje magickú hranicu 20-tich kilogramov. Váha sa zastavila na 22,5 kg a ja som si od tej všetkej radosti schuti zakričal. Neodolal nastraženému Chilli Tuna s pop‑up. Môj obľúbený Submerge opäť nesklamal a 6-tkový háčik spolu s nadväzcovou šnúrkou Coretex Matt (25lb) bol pekne pichnutý v spodnej pere. Po zdokumentovaní kapor putoval do svojho domova. Predvečerom však prišiel ďalší záber na rovnaký prút a súboj nemal konca. Bol to síce „len“ 14,4 kg šupík, no nevzdával sa do poslednej chvíle. Pravdou je, že kapry v Maroku majú svoju silu, a preto treba byť na to aj dobre pripravený. Anika bola 2. deň bez záberu, a tak začala pripravovať opäť niečo špeciálne zo svojej „kuchyne“. Pokiaľ prišiel silný vietor, stihla si ešte previezť prúty a nasadiť svoje topky. Do polnoci sme prehodili zopár slov s našimi rodinami, popriali si všetko dobré a štrngli si aspoň na zdravie cez webkameru. Mal som aj ďalší dôvod prečo si štrngnúť, keďže od 1. 1. 2018 som sa stal členom tímu Fox International, ďakujem!
11. deň – skvelý štart
Ráno sme si troška dlhšie pospali a z postelí nás dostal môj odposluch. Bol to pekný budíček do nového roka. Trinásťkilový krásavec, ktorý neodolal Biosquidu, mi zavčas rána spravil veľkú radosť. Anika do hodiny už ťahala tak isto svojho novoročného kapríka. Čo dodať? Skvelý začiatok nového roka. Počas dňa sme si spravili nové krmivo, aby sme minuli všetko, čo sme mali objednané a čo sme si so sebou priniesli. Nadrvené boilies spolu s kukuricou a zaliate CSL‑kom bola skvelá kombinácia.
Veľkou zaujímavosťou bolo to, že doposiaľ ani jeden z nás nedosiahol záber na kukuricu, či už samotnú alebo s pop‑up penou, preto sme sa rozhodli chytať ako stále, našou vlastnou cestou – boilies. Počas nášho obeda nás prerušil ďalší záber na priateľkin prút. Na Biokrill sa jej ulakomil ďalší šupináč s hmotnosťou tesne pod 15 kg. Deň nám ubehol ako voda a večer sme si unavení zo slnka a po poslednej prebdenej noci, išli skôr ľahnúť.
12. deň – odmena za tvrdú prácu
Ako ste postrehli, tak noci sme mali veľmi pokojné, bez záberu. V tento deň sa to však zmenilo a Aniku o 4. nad ránom dal do pozoru ďalší 10 kg kaprík. Mne sa cievky neroztočili, no Biokrill na Anikiných prútoch nenechal v pokoji asi žiadneho kapra, kam to Anika rozkŕmila. Z necelých 9 m jej počas dňa prišli ešte ďalšie ryby a aj jeden 17 kg macko, ktorý stál za to. Ja som troška relaxoval, čítal knihu a natáčal ešte materiál do videa, ale pozor, ak máte v pláne si robiť videá a fotky z vtáčej perspektívy s pomocou drona, tak ho radšej nechajte doma. V Maroku sú drony zakázané a len so špeciálnym povolením vám ho nevyhodia do koša rovno pri prvej kontrole na letisku.
13. deň – koniec dobrý, všetko dobré
V predposledný deň našej výpravy sme si vytiahli doobeda „double“ a sv. Peter doprial aj Anike. Za svoju námahu a snahu sa jej podarilo zdolať veľkého šupináča s hmotnosťou 20,3 kg. Úsmev na jej perách a radosť v očiach neskrývala ani ona, predsa takéto kapry na veľkých vodách sa cenia dvojnásobne. Tieto ryby boli aj takou akousi skvelou bodkou za našou výpravou do Maroka na Bin El Ouidane. Do odchodu sme už boli bez záberu a kontaktu s rybou, avšak s bilanciou 13 kaprov mala naša výprava veľký úspech. Poslednú noc sme si zarezervovali v hoteli, keďže už o pol piatej ráno sme museli odchádzať na letisko. Hamidov hotel má krásny výhľad na celú priehradu a personál nám bez problémov aj o 4. ráno spravil raňajky, ako sa patrí. Na záver by som dodal asi len to, že ísť si svojou cestou je dôležité, veriť tomu čo človek robí ako aj získavať vlastné poznatky a skúsenosti, ktoré vám nikto nevezme. Vedieť ich podľa potreby správne využiť – byť sám sebou, to je to naj! Pozrite sa, s rukou na srdci vám poviem úprimne, že na kukuricu sa nám ani nepodarilo chytiť žiadneho kapra, dokonca sme spotrebovali asi len polovicu. No už teraz vieme, že Bin El Ouidane je miesto, kam sa budeme vracať a stále sa snažiť objaviť jeho skryté poklady. Peknú sezónu, priatelia Petrovho cechu.
Video k článku
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
