O podpore neresu zubáča a inštalácii umelých neresísk bolo toho napísané, aj na stránkach Slovenského RYBÁRA, pomerne dosť. Je výborné, že sa do toho zapája čoraz viac rybárskych organizácií. Avšak nie vždy to zákonite prináša aj očakávaný úspech.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2019
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 84
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 02.09.2019.
Rybárski hospodári mi často kladú otázku, prečo, napriek všetkému úsiliu, snahe a množstvu vynaloženej námahy, je niekedy výsledok minimálny. Odpoveď na takúto otázku nie je ľahká, najmä, pokiaľ človek nepozná konkrétnu vodu, miestne podmienky, možné príčiny. Pokúsim sa na základe mojich skúseností, resp. skúseností niektorých priateľov a známych, vysvetliť niekoľko najčastejších vplyvov, ktoré môžu rozhodovať o úspechu či neúspechu neresu zubáča. Tieto vplyvy môžu pôsobiť samostatne, alebo častejšie vo vzájomnej kombinácii.
1. Chýbajú matečné ryby
Logicky, potom neres nemôže vôbec fungovať. Je to naozaj kritický problém a to nielen so zubáčom, ale aj inými druhmi rýb! Príčin môže byť veľa. Najčastejšou príčinou býva človek. Pri súčasnom extrémnom rybárskom tlaku na niektoré vody a mimoriadne účinných spôsoboch lovu už nie je problém vyloviť zo štrkoviska či menšej priehrady matečné ryby prakticky do jedného kusa. Pokiaľ by sme potom nainštalovali hoci aj sto prvotriednych neresísk – neresu sa nedočkáme. Vytrú sa akurát pleskáče, plotice a my sa tešíme ako sa neres podaril!? To, že sú na hniezde ikry ešte automaticky neznamená, že sa tam vytrel zubáč! Ten si vždy neresisko a ikry stráži, plutvami ho čistí a priháňa čerstvú okysličenú vodu. Ikry sú pri kontrole krásne čisté bez kalu. Navyše si zubáče na neresiskách môžeme vizuálne skontrolovať, v prikalenej vode je možné využiť podvodné kamery. Nie však príliš často, aby sme ich zbytočne nerušili. Vylovenie matečných rýb už, žiaľ, nie je len problém menších vôd, ale aj niektorých úsekov vodných tokov, dokonca aj rozľahlých priehrad! Typickým príkladom je Liptovská Mara, kde sa za prvé dni po otvorení sezóny lovu zubáča ulovilo viac ako dve tony tejto ušľachtilej ryby! Za celú sezónu to bolo viac ako desať ton! A to sú len ryby oficiálne priznané a zapísané v záznamoch o úlovkoch. Pokiaľ je vylovená väčšina matečných rýb, tak by sa to dalo označiť ako „prelovenie“ revíru. Veľmi ťažko sa potom takto narušená populácia obnovuje vysadzovaním násad, ktorých v požadovanej kvalite a veľkosti na trhu nikdy nie je dosť! Navyše sú poriadne drahé. Našťastie zubáč má mimoriadne vysokú plodnosť a pokiaľ sú vhodné prírodné podmienky a zostane aspoň pár rýb, tak sa populácia dokáže časom spamätať. Samozrejme, okrem človeka, môžu byť aj iné príčiny nedostatku matečných rýb. Pri silných mrazoch v zimnom období niekedy dochádza k úhynom rýb pod ľadom. Väčšinou to býva na zanesených starých riečnych ramenách, ale môžu to byť aj plytšie štrkoviská. Zubáč patrí k značne náročným rybám na obsah kyslíka vo vode, a tak hynie medzi prvými. Podobne aj letné horúčavy dávajú zubáčom poriadne zabrať. Hlavne pokiaľ je nádrž, alebo štrkovisko plytšie a bez trvalého prítoku. Pri teplotách vody nad 30 °C ešte ryby nemusia priamo hynúť, ale sú oslabené, neprijímajú potravu a sú sekundárne napadnuté parazitmi. Najčastejšie to bývajú žiabrohlísty, alebo kaprovec, ktorým môžu byť aj veľké matečné ryby doslova obsypané. Takéto ryby potom nájdeme uhynuté pri brehoch, alebo malátne postávať na plytčinách.
2. Lov priamo na neresiskách
Spočiatku som nechápal ako je možné, že po obsadení a očistení neresiska ho zubáč „opustil“. Až keď som našiel priamo na hniezde odtrhnuté twistre, alebo iné nástrahy, pochopil som. Je to forma pytliactva, ktorú praktizujú často aj bežní rybári. Ťažko povedať či sú riadení nevedomosťou, alebo chamtivosťou. Títo „rybári“ totiž zubáča vôbec nevnímajú ako odvážneho a nebojácneho rytiera a starostlivého otca, ochrancu potomstva. Naopak, zubáč je pre nich v prvom rade kus mäsa, ktorý je potrebné uloviť. A to dokonca aj priamo na neresisku! Práve odvaha a nebojácnosť pri ochrane potomstva sa tak zubáčom často stávajú osudnými... V snahe ochrániť neresisko sa mliečniaky agresívne vrhajú na všetko čo sa priblíži do ich blízkosti. Loviť ich v tomto čase – priamo na neresiskách je možné označiť doslova ako barbarstvo. Na jednej strane je tu obdivuhodná snaha prírody ochrániť novú generáciu a na druhej strane úplná bezohľadnosť, s ktorou sa stále častejšie na brehoch našich vôd stretávame.
3. Pytliactvo
Úzko súvisí tiež s nedostatkom matečných rýb. Kladenie nočných šnúr, tzv. „Balaton systém“, alebo žiabrové siete stále patria k realite našich rybárskych revírov. Často ide o dobre organizované skupiny pytliakov, pre ktorých sú takéto spôsoby lovu mimoriadne lukratívne. V spleti dunajských ramien (a nielen tam) sú len veľmi ťažko odhaliteľní a postihnuteľní. O dobách hájenia a lovných mierach je v tomto prípade asi úplne zbytočné hovoriť!
4. Nedostatok potravy
To je ďalšou bežnou príčinou neúspechu podpory neresu. Ryby sa vytrú, ale potomstvo niekde zmizne. U zubáča, ale aj ostatných druhov, je azda najkritickejším obdobím života čas, keď čerstvo vyliahnutý plôdik vstrebe zásoby zo žĺtkového váčku a začne prijímať potravu. Je to prechod z endogénnej na vonkajšiu, tzv. exogénnu výživu. Tu je potrebné obrovské množstvo planktónu a nielen to. Planktón musí byť úplne drobunký, pretože aj vyliahnuté zubáčiky sú extrémne malé. Pokiaľ planktón chýba, alebo má nevhodnú veľkosť, prípadne sa dokonca namnoží dravý zooplanktón, celá generácia zubáčikov doslova v priebehu pár dní až týždňov uhynie. Ďalšie kritické obdobie nastáva pri veľkosti rybičiek okolo 3 – 4 cm, keď im už drobné, väčšinou planktonické organizmy, prestávajú ako potrava stačiť. Zubáč pri tejto veľkosti prechádza na dravý spôsob života a nutne potrebuje ako potravu poter iných rýb. Pokiaľ poter chý ba, môže takisto nastať masový úhyn, alebo sa zoslabené jedince stávajú ľahkou korisťou ostriežov, sumcov, jalcov, šťučiek, ktoré majú pred zubáčmi malý náskok, alebo iných dravcov. Pozor, dokonca aj kapor si vďačne pochutná na malých zubáčikoch! Samozrejme, že aj u zubáčov je bežný kanibalizmus, a práve kanibali toto obdobie najlepšie prekonávajú. Planktón a poter iných rýb nie je jednoduché zabezpečiť. Najmä pokiaľ väčšina tokov bola zregulovaná a zanikli pôvodné riečne ramená. Všetky tieto slepé, alebo odstavené ramená, drobné zátoky, predstavovali prirodzené liahne planktónu a mlade množstvá rôznych druhov rýb. Je preto mimoriadne dôležité ich obnovovať, sprietočňovať a spájať s hlavným tokom! To je však dlhá a náročná cesta... Na priehradách je situácia podstatne lepšia, ale aj tu nám neres – či už na prirodzených, alebo umelých neresiskách, môže úplne pokaziť prudký pokles vodnej hladiny. Na to však oveľa viac dopláca napríklad šťuka, ktorá sa na rozdiel od zubáča, neresí do úplných plytčín.
5. Ďalšie vplyvy
Je tu ešte množstvo iných vplyvov, s ktorými sa zubáč musí vyrovnať, aby dospel a odovzdal svoje gény potomstvu. Množstvo rybožravých predátorov – kormoránov, čajok, vydier, ale aj zhoršujúca sa kvalita vody na mnohých tokoch sa tiež podieľajú na znižujúcich sa stavoch zubáčov. A aj keď, ako som spomínal, sa zubáč dokáže pomerne účinne „brániť“ – hlavne svojou mimoriadnou plodnosťou, ťahá za kratší koniec. Dokonca aj od samotných rybárov dostáva stále viac úderov „pod pás“. Loviť zubáče v januári, alebo februári, keď hlavne ikernačky potrebujú pre správne dozrievanie ikier dostatok potravy a minimum stresu, nepatrí k dobrým vizitkám žiadneho športového rybára. Ťahanie desiatok podmierových zubáčov z hĺbky, keď na nás mĺkvo hľadia svojimi vypúlenými očami, tiež nie je fér. Oči nemajú vypúlené od zvedavosti, ale od extrémnej zmeny tlaku, s ktorou sa ich plynový mechúr nedokáže porátať! Takáto ryba nemá žiadnu šancu na prežitie. Obzvlášť, pokiaľ má ešte aj žalúdok vytlačený do ústnej dutiny. Už mu nepomôže prepichovanie plynového mechúra injekčnou striekačkou, ani chirurgické zákroky pri vyťahovaní zažratých dvojháčikov z pažerákov. O chytaní zubáčov do suchých rúk ani nehovorím. Niektorým ďalším „rybárom“ zas vadia neresiská pri love na ťažko, alebo na feeder, a tak ich jednoducho vyhádžu na breh, alebo na plytčiny, aby im nezavadzali pri love!
Počas mojej praxe s podporou neresu zubáčov som sa stretol s množstvom rôznych pozitívnych, ale aj negatívnych príkladov. Klobúk dolu pred všetkými nadšencami, rybárskymi hospodármi a ich pomocníkmi, brigádnikmi – bežnými rybármi, ktorým nejde len o úlovky, ale sú ochotní obetovať svoj voľný čas a sily v prospech zubáčov... Žiaľ, je tu aj skupina iných – tiež rybárov, ktorí zmýšľajú úplne inak... Skúsme sa zamyslieť nad neľahkou cestou zubáča k dospelosti, k veľkosti, ktorá nás poteší. Tento ušľachtilý rytier našich vôd si jednoznačne zaslúži našu pomoc, ochranu a pozornosť. A to nielen pri samotnom love!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
