Asi väčšina z nás vníma zimné obdobie ako rybársku prestávku. V chladnom a sychravom počasí je často príjemnejšie tráviť čas doma v teple. Ryby sú menej aktívne, záberov je pomenej, a tak mnohí dajú prednosť pohodliu. Avšak stále sa nájde veľa takých, ktorí si radi odskočia na pár hodín k vode za relaxom v podobe rybačky. Pokiaľ nie je silný mráz, vlasce a šnúry neprimŕzajú na očká prútov, tak to môže byť celkom aktívna a zaujímavá rybačka.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MAREC 2019
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.08.2019.
Metropola východu – načas môj prechodný domov
V poslednom období často jazdím medzi východom a západom Slovenska. Pred každou cestou sa snažím prihodiť si do kufra aspoň prívlačovú výbavu. Ak počasie praje a čas mi to dovolí, snažím sa nájsť si chvíľku pre seba, vybehnúť k vode a trochu si zarybárčiť. Okolnosti si vyžiadali, aby som pár dní strávil aj v Košiciach. Nocľah mi ponúkol kamarát Ivan, a tak som niekoľko decembrových nocí strávil v metropole východu. Ako vášnivý rybár som hneď zisťoval, kde by som sa mohol vybrať s prútom v ruke. Cez Google mapy som si približoval okolie toku Hornádu a snažil som sa vytypovať si ako‑tak vhodné miesto. Najprv som zvažoval, že pôjdem smerom na juh mysliac si, že tam bude tok väčší a silnejší, no potom som si povedal, že čistejší Hornád bude zrejme nad Košicami, a tak som bádal smerom na sever. Na mape ma zaujal úsek pred obcou Ťahanovce. Okolie vyzeralo menej industriálne a tok celkom sľubný.
Utrhnutý vobler – daň za rybačku v neznámych vodách
Ráno som nasadol do auta, vyzbrojený teplým oblečením a prívlačovou výbavou, ktorú tvoril jeden prút s vrhacou záťažou 7-32 g, k tomu malý prívlačový navijak s vlascom s priemerom 0,22 mm, podberák a taška s nástrahami. Auto som nechal na parkovisku pred ťahanovským mostom a vybral som sa nižšie pod, tzv. Ťahanovskú perej na Hornáde. Netušil som, čo v danej vode žije, ale predpokladal som, že ostrieže, jalce a možno aj nejaká zubatá. Začal som teda voblermi pár metrov pod kaskádou. Navíjal som pomalšie, pričom som cítil, že nástraha občas zarýva do dna. Trochu som sa preto obával, že zachytím voblery o prekážky na dne a budem nútený ich utrhnúť, takže som v neznámej vode radšej použil lacnejšie modely. Ale čuduj sa svete – o dno som neutrhol nič. Prišiel som iba o jeden vobler, ktorý sa mi paradoxne zachytil nie pod vodou, ale na šnúre pre vodácke brány. Brány tam už neboli, šnúra splynula s prostredím, nevšimol som si ju a prehodil ju. A, žiaľ, tak nešťastne, že som to nedokázal na diaľku odmotať ani rozhojdaním nástrahy. Ale to už patrí k loveckej dani. Poznáme to všetci.
Hneď mi bolo veselšie
Po chvíľke vláčenia som mal pocit, že nástraha uviazla na dne. Tou „prekážkou“ bol pekný ostriež približne 33-35 cm dlhý. Hneď mi bolo veselšie. Asi 10 nahodení na to som ťahal ďalšieho krásavca. Zhruba o 5 cm menšieho. Aj ten pohladil moju rybársku dušu. Kedysi to boli ryby, ktoré sme v detstve lovili bežne a hnevali sme sa, keď nám nasali červíky, ktoré sme prichystali kaprom alebo úhorom. Dnes je to, naopak, vzácnosť, ak niekto uloví ostrieža nad 30 cm. Šetrne som ich zbavil háčika a zaprial im šťastnú plavbu v studených vodách Hornádu. Chvíľku som ešte prečesával vodu, no na danom mieste sa okrem asi dvoch nepremenených záberov už žiaden úlovok nedostavil, aj keď som obmieňal viacero typov nástrah. A tak som sa rozhodol pohnúť proti prúdu. Autom som sa presunul asi 500 m vyššie po ľavej strane Hornádu. Okolie mi pripomínalo rekreačnú zónu pre obyvateľov Košíc a okolia. Zopár ľudí tam venčilo psov alebo sa vybrali zabehať si.
Skôr než sa úlovok dostal ku brehu, sám sa stal nástrahou
Objavil som aj jedného rybára, ktorý pre zmenu feedroval. Medzitým prišiel kamarát Paľo – taktiež vášnivý rybár, spolužiak z gymnaziálnych čias, momentálne už niekoľko rokov žije a pracuje v Košiciach. Dali sme sa do reči a dozvedeli sa, že chytil na feeder malú rybku, ktorú mu pri vyťahovaní vzal veľký pstruh, vraj až 60 cm. Možno to bol výmysel – možno pravda. Osobne nemám dôvod neveriť mu. Prečo nie? Sám som bol raz svedkom, ako chlapík ťahal karasa a cestou ho schmatla takmer metrová šťuka. Tak tvrdohlavo ho držala, až skončila v podberáku spolu s karasom. Bolo to v súkromnom revíri, a tak ju rybár pustil pekne späť. Príroda je nevyspytateľná a plná prekvapení. To je to čaro a napätie, ktoré zažívame, keď ešte nevieme, s akým protivníkom na opačnom konci vlasca bojujeme. S napätím čakáme, aké „monštrum“ z hĺbky vytiahneme a modlíme sa, aby sme súboj zvládli bez straty úlovku. Ešte predtým, ako ma prišiel pozrieť kamarát Paľo som stihol zdolať na vobler pekného asi 40 cm jalca hlavatého. Po informácii, že sú tam aj zubaté krásavice, som prečesával oblasť viacerými nástrahami, ale žiadna šťuka sa neulakomila. V ten deň sa mi podarilo oklamať už len menšieho jalca hlavatého. Meral zhruba do 30 cm a zabral v prúde na medenú rotačku. S Paľom sme sa ešte zastavili pri hati, kde sme v čistej vode z lávky sledovali krásne podustvy, mreny aj jalce. Dohodli sme sa, že si večer zavoláme a možno sa vydáme k vode i v nasledujúci deň, ak nebude silnejší dážď. Obaja sme sa pobrali svojou cestou.
Medená rotačka zabodovala
Ráno bolo sychravo, ale bez výdatnejších zrážok. Mrholilo a teplota bola tesne nad nulou. Trochu sme vláčili okolo mosta, a potom prišiel Paľo s návrhom presunúť sa vyššie až za Družstevnú pri Hornáde. Bol tam dávnejšie a vraj sú tam príjemné zákutia, kde by sa dalo loviť prívlačou. A tak sme zamierili smerom k Malej Vieske a k obci Sokoľ. Voda bola čistá, povedal by som, že mala až jemne smaragdovú farbu.Nad Malou Vieskou sme natrafili na hať, ku ktorej nebol najlepší prístup z našej strany toku, a tak sme to nesilili a skúsili vláčiť asi 50 m pod haťou. Pár nahodení nasledovalo jemné šklbnutie. Za ním ďalšie, až protivník neodolal medenej rotačke s červenými bodkami. Zahryzol sa a na moje veľké potešenie sa už o chvíľku tesne pod mojimi nohami prevaľoval krásny pstruh potočný. Nebol to žiaden kapitálny kus, ale bol nádherne sfarbený a dobre stavaný. Meral asi 30 cm. V kútiku duše som si v to ráno želal chytiť práve potočáka, keďže Paľo ma deň predtým navnadil, že by tu mohli byť. Lovili sme ďalej. Šklbnutie bolo, ale už sa žiaden pstruh neukázal. Ak nepočítam jedného podobne veľkého pstruha, ktorý šiel za nástrahou do takej plytkej vody, že mu chrbát vyčnieval z vody. Tesne predo mnou sa však otočil a zamieril späť do prúdu. Presunuli sme sa kúsok ďalej k obci Sokoľ a tam sme to ukončili asi piatimi menšími ostriežmi. Zložili sme prúty, z batohu som vybral poriadne vychladenú štrúdľu, ktorú sme zapíjali teplým čajom a kochali sa pohľadom na pomaly tečúci Hornád. Nezmokli sme, aj sme niečo ulovili, takže sme to zhodnotili ako úspešnú vychádzku.
Želanie pre „zlatú“ rybku
Všetky ryby sme zakaždým šetrne zbavili háčikov a pustili späť na slobodu. Po rybačke som mieril do nemocnice za mamou. Keď som jej oznámil, že sme boli s Paľom na rybách a chytali sme „zlatú“ rybku, aby nám splnila želanie, tak sa schuti pousmiala. Našim želaním bolo, aby sa ona uzdravila. Studený decembrový Hornád nám dokázal rozprúdiť krv v žilách a dožičil nám niekoľko milých úlovkov. Ďakujeme. A na záver ešte odkaz pre rybičky, prosím nezabudnite na naše želanie.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
