Som veľmi šťastný, že som sa dožil takého veku a v takej pohode, že mi stále dobre slúžia hlava a nohy. Hovorím to preto, lebo sa stále dokážem v hlave vrátiť do minulého storočia, keď som so športovým rybolovom začínal, a nohy stále zabrodím do každej riavy.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: MAREC 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 14
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Nie som si celkom istý, či názov „športový rybolov“ je korektný, ale zatiaľ nás tak volajú. Ešte som nepočul pomenovanie ako športový poľovník, športový záhradník, športový hubár atď., hoci každý z nich sa „nabehá“, aby zastrelil zver, nazbieral hríby alebo zasial a vypestoval zeleninu. Ak sa však chlap poháda so ženou, zájde pár kilometrov k vode, samozrejme autom, uloví si dvoch kaprov, zastaví sa v krčme, dá si prinajmenšom dve pivá a ide domov – dá sa to nazvať „športovým“ rybolovom?
Škoda, že sa z naších vôd vytráca pstruh potočný.
Návraty do minulosti…
Prvýkrát som sa stretol zo sladkovodným športovým rybolovom v roku 1978. Ako inak, začalo to lovom kapra na rybníkoch. Bola to naozaj nuda – zakŕmiť, nahodiť, zavesiť policajta (ako sa tomu vtedy hovorilo) a čakať, kým ryba spácha samovraždu. Nechcem v žiadnom prípade uraziť kaprárov, ale stacionárny rybolov ma nikdy neoslovil. Rozprával som to kamarátovi Jurajovi, ktorý je už žiaľ v rybárskom nebíčku, a ten mi navrhol, aby som skúsil loviť ryby na umelé mušky – muškáriť. Slovo dalo slovo a tak sme sa vybrali na nákup základných vecí do vyhlásenej predajne u Viazanicu na námestí SNP v Banskej Bystrici. Aj keď pán Viazanica bol Jurajov dobrý kamarát, nekúpili sme nič, lebo nič ani nemali. Objednali sme však prút (neviem ani ako sa volal), navijak TOKOZ a zopár mušiek, aby sme ich obrezali a mohli naviazať niečo z Jurajovej dielne. Silon LESKA bol však iba 0,25 mm a Juraj mi sľúbil, že má známeho chirurga, od ktorého vypýta chirurgickú niť – a to bola šnúra! Nebola to ani Intermedialka, ani DT‑čka, ani WF‑ka, ani STečka… Jednoducho, bola to veľmi, veľmi dobrá šnúra! Lebo nebolo inej. Konečne objednaný tovar prišiel v polovici leta, nuž sme išli najprv k Jurajovi zrezať mušky, ktoré sme kúpili, uvoľniť háčiky a naviazať „tutovky“. Nato sme sa vybrali na skusy na Horehronie. Začali sme v Polomke. Bolo to také zaujímavé, že by som to chcel ešte raz prežiť… Akokoľvek som sa snažil, tá šnúra lietala úplne opačným smerom, než som ja chcel. Raz na vŕbu, raz na špičky čižiem, raz na šiltovku. Jediný raz sa mi podarilo nahodiť šnúru zhruba 5 až 6 metrov od seba a jeden lipeň, pre mňa trofejný, bol tam. Lipník mal hádam 40 cm, ale pre mňa to bol Moby‑Dick. Od tej chvíle som vedel, že je to „to pravé orechové“.
Rád muškárim aj na jazerách.
Nedostatok bol výhodou
Samozrejme, vtedy nebolo na muškárenie nič. Celá rodina na dedine vedela, že všetky kohútie a slepačie skalpy treba odkladať Leovi. Doniesli mi aj rozstrieľaného bažanta, a to už bola frajerina. Háčiky nám nosili tiráci zo ZSSR (CCCP) a na tie som začal motať moje prvé Reduprejtky, Kočmeny, Trikolóry, Vrbovky, Zlaté tipky, olivové Jepice, Rettagi, Jelovtaggi, Prokurátory, Vojačiky, Listokazy, Vikhamky a tak ďalej. Vizuálne to vyzeralo hrozne, ale rybám to chutilo. Vlastne vtedy bolo tých rýb veľa. Na riekach, ako sú Orava, Váh, Poprad a Hron som v tom čase bol šťastný, keď som stretol muškára. Naozaj to bolo ojedinele a v podstate sme sa poznali všetci navzájom. Vymieňali sme si skúsenosti a užívali si rybolov… (musím to trochu skrátiť, lebo som to doslova začal prežívať) Časopisy a literatúru, ktorá bola dostupná, som si zaobstaral. Aj tak to nebolo nič v porovnaní s osobnými stretnutiami a výmenou skúseností s ľuďmi, ako boli pán Lehotský, Jožo Króner, Juraj Szabo, Palo Mamatej, Jožo Bajnok, Fero Taubinger, Zolo Išteneš, Emil Križo a tak ďalej. Bohužiaľ, všetci už muškária v rybárskom nebi. To boli hotové chodiace encyklopédie muškárenia. Dozvedel som sa od tých ľudí veľké množstvo informácií, ktoré som v muškárskom živote naozaj zužitkoval. A tak som si urobil zveráčik na volant, zobral pár skalpov a išlo sa na muškárske avantúry. Chytil som do hrsti hmyz, ktorý pravé lietal okolo a podľa neho naviazal niečo ako mušku – a bolo! Naozaj to bolo účinné.
Statný pstruh dúhový.
Ešte trochu melanchólie
Neviem, ako by som to správne pomenoval… Vývoj sa, bohužiaľ, nedá zastaviť alebo, vďaka Bohu, že je taký intenzívny. Niekedy vidím v rybárskom športe taký progres, že z toho behá človeku mráz po chrbte. Mnohokrát mi príde ľúto, že som už v takom veku, že nestíham ten vývoj zužitkovať. Potom si poviem: „Kľud, chlape! Tí mladí vôbec nevedia, aké to kedysi bolo krásne.“ Kolegom‑rybárom dnešné muškárske výbavy a možnosti trošku závidím, ale keď som na rybárskych výstavách videl, aké neuveriteľné napodobeniny mušiek sa dnes vyrábajú, pripadal som si ako na strelnici nejakého jarmoku alebo v obchode našich ázijských spoluobčanov. Naše staré mušky mali krásne názvy, napríklad: Červenoritka, Vrbovka, Dorotka, Zlatá tipka, Vikhamka, Vojaček, Trikolóra, a dnes, keď chcete vysloviť názov mušky, musíte dávať pozor, aby ste si nezauzlili jazyk. Lovili sme klasikou. Poznali sme dva spôsoby lovu – suchá a mokrá. Niektorí dnešní muškári si vôbec neuvedomujú, ako sú Česká nymfa a Francúz blízko bagrovaniu na červíka, tarhoňu alebo geršňu. Podľa mňa v muškárení nemôže byť nič lepšieho, ako podvečerné chytanie lipňa na potočníka na hladine.
Lipeň, moja srdcovka.
A teraz súčasnosť…
Konečne prišiel rok 1989 a začali sa otvárať hranice a s nimi aj trh. Jednoducho, objavili sa obrovské možnosti pre tých, čo disponujú prostriedkami. Vybavil som sa o niečo kvalitnejším náradím a tým som si začal muškárenie viac užívať. Je totiž rozdiel držať v ruke 5-6 hodín sedmičkový prút alebo dvojkový. Naozaj som začal aj ja využívať nástup moderných materiálov, ktoré boli prístupné na trhu. Háčiky, dubbingy, holografické lametky, skalpy, silony atď. Veru, chudiatka ryby!
Aj v zimnom období má muškárenie svoje osobitné čaro.
Začiatky „závislosti“
Keď som už aplikoval na vode všetky nazbierané vedomosti, zistil som, že stagnujem, a to bol dôvod, aby sme založili družstvo a začali pretekať. V deväťdesiatych rokoch sa otvorili hranice a tým aj možnosť zbierať skúsenosti po Európe. Začal som zdokonaľovať svoje spôsoby muškárenia. Je zaujímavé, že som sa vždy tešil z návratu domov na naše rieky. Napríklad som sa vracal z Bosny a Hercegoviny po 10 dňoch muškárenia a po návrate domov som sa obliekol do broďákov a išiel na Hron. Vtedy som myslel, že ma manželka dá na psychiatriu. Jednoducho som cítil absenciu mojej milovanej rieky. Naozaj, už za pár sezón bolo cítiť pokrok a tak sme sa dostali ako mužstvo z divízie do ligy. Svojím málom som k tomu prispel aj ja. Sem‑tam sa mi podarilo vyhrať aj nejaké pohárové preteky a vtedy som si začal namýšľať, že o muškárení už niečo viem. Veľa rybárov tvrdí, že muškárenie je maturita rybolovu. Ja si dovolím tvrdiť, že je to vysoká škola. Celý život sa človek učí a stále sa má čo učiť. Stále objavuje niečo nové, a to vlastne posúva muškára dopredu. Muškár sa nikdy nesmie uspokojiť s tým, čo vie, vždy sú ešte lepší a od nich treba zbierať skúsenosti – ak sú, samozrejme, ochotní sa podeliť.
„Moje“ Majstrovstvá
Po rokoch zbierania skúseností som sa kvalifikoval na Majstrovstvá Slovenskej republiky. Zhodou okolností sa konali na rieke Hron a vtedy som si povedal, že sa idem tomu intenzívne venovať. Trinásť dní pred začiatkom pretekov som s teplomerom v ruke a notesom chodil po trati a zapisoval všetko. Počnúc rannou teplotou vody až po ulovené ryby. Zaznamenával som spôsob ulovenia, v akej hĺbke, na akú mušku sa ryba chytila, kde sa sťahovala, keď sa na obed oteplilo atď. Za tých 13 dní som pri úplne triezvom uvažovaní zistil, že tú Republiku môžem vyhrať. Pomaly som si tykal s každým lipňom, pstruhom a jalcom v tomto toku. Poznal som každú prekážku a kde a kedy sa vyskytuje a zdržiava ktorá ryba. Ten úsek Hrona som poznal lepšie ako vlastnú obývačku.
Leo vo svojom kráľovstve.
Stálo to za to!
Nastal veľký deň. Ráno sme vylosovali stanovištia a mne to bolo v podstate jedno. Pri tom som mal šťastie. Aj dnes si kladiem otázku: ako je to možné, že som nebol vystresovaný a nervózny? Inak som totiž veľký trémista. Pravdepodobne naozaj tá príprava bola dokonalá. V prvom kole som to vyhral s 15 rybami. Druhé kolo som vyhral tiež a už som si bol istý, že sa umiestnim v top desiatke. Keď som vyhral druhý deň aj tretie kolo, už som sa začal obávať, ako sa to skončí… Záver bol z môjho pohľadu fantastický. Keď mi pred posledným kolom Igor Hríbik ako skúsený pretekár povedal, že som určite majstrom republiky, nechcel som tomu veriť. Starí „koumáci“ to však vedia. A naozaj, vyhral som majstrovstvá Slovenska v muškárení za rok 2018 ako najstarší účastník, ktorý sa kvalifikoval. Som na to veľmi hrdý. Nikdy nezabudnem na slová Tóna Hroša: „Kamaráde, a teraz to pôjde samé.“ Dlho to trvalo, ale som šťastný, že to naozaj po 40 rokoch už ide ako‑tak ale nie samo.
Hrdý na muškársky klan
Muškárenie, to nie je o ulovení ryby na panvicu, to je okrem iného aj o stretnutiach s fanatikmi ako ty sám, o výmene skúseností, o priateľstve, podrazoch, zvadách. Na každých pretekoch sa stretne 40 až 70 ľudí z celej republiky. Najprv sa stískajú, objímajú, trasú si rukami, ale keď sa odpíska začiatok pretekov, nepozná brat brata. Každý chce vyhrať. Naháňame dvadsaťcentimetrové jalce, lipne a pstrúžiky v zakalenej vode a pri tom sme šťastní. Preto hovorím, že je to diagnóza alebo, ak chcete – životný štýl. Keď sa muškári bavia o rybách, máte pocit, že rozprávajú o kamarátoch, a nie o rybách. Muškári sú súčasne aj ochranári. Lovíme ryby na háčiky bez protihrotu, používame najtenšie silony. V podstate má ryba rovnakú šancu ako rybár. Všetci vedia zaobchádzať s ulovenou rybou pri jej vracaní do vody. Jednoducho – je to klan, do ktorého patrím a som na to veľmi, veľmi pyšný. Verím, že mi zdravie a kondícia vydržia ešte pár rôčkov, aby som ich mohol tráviť v našej krásnej prírode v kruhu ľudí, ktorých si vážim, a dokazovať aj sebe aj okoliu, že so mnou musia ešte počítať.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
