„Pura Vida“ je národné heslo Kostariky a v preklade znamená „čistý život“, no je to viac ako len tieto dve slová. Je to životný štýl, rešpekt k prírode, pozitívny prístup ku všetkému, čo sa vám prihodí a čím ste obklopený. Pura Vida je mottom Švajčiarska Strednej Ameriky – Kostariky.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2023
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 02.09.2023.
Keď si dôsledne naplánujete rybačku v ďalekom svete, je to základ toho, aby sa niečo zmenilo. Let nám posunuli o tri hodiny neskôr, a to už bol čas, keď požičovňa áut pri malom letisku v kostarickej Libérii bude zatvorená. Volám tam ešte pred odletom a po španielsko‑anglickej konverzácii som neznámeho muža na druhej strane linky prosil, či nás nemôže čakať v kancelárii dve hodiny po pracovnej dobe. Veselým hlasom mi oznámil: „Si, señor Hachik.“ (pismeno „j“ sa v španielčine číta ako „ch“). Jednoducho Pura Vida!
Penzión v džungli
Je polnoc, leje ako z krhly a reflektory auta majú čo robiť, aby presvietili hmlu nad cestou popri kostarickej džungli. Dvanásť hodín letu nám zatvára oči a berie chuť rozprávať sa. V penzióne na pobreží už na nás čakal usmiaty majiteľ a vítal nás – ako inak?! – so slovami: „Pura Vida!“ Tu zastal čas a hodiny tikajú stále v rytme „dnes je dobre, zajtra bude lepšie“.
Penzión je budova postavená v klasickom koloniálnom štýle, keď sa ešte teplo vyháňalo z izieb vetraním a využíval sa tieň a prúdenie vzduchu. Dnes kvôli požiadavkám amerických turistov tam bola namontovaná klimatizácia. Únava‑neúnava, narýchlo pripravujeme udice, lebo ráno už vyrážame na ryby.
Popri pobreží polostrova
Po raňajkách, ktoré boli príliš sýte na môj vkus (praženica a ryža s čiernou fazuľou), sa autom premiestnime do zátoky, kde nás už čaká čln s mladou dvojčlennou posádkou. Plavíme sa popri polostrove dlhom 30 kilometrov, ktorý je celý prírodnou rezerváciou s najväčšou hustotou jaguárov na tomto kontinente. Jeho pobrežie tvoria dažďové lesy, ktoré schádzajú do mora v podobe strmých úbočí a vytvárajú v príbojových vlnách zoskupenia kamenných ostrovčekov a vysokých solitérnych skál. Nič iné vám pri tomto pohľade nenapadne, iba spomienka na Jurský park. Pohľadom hľadáte miesto na bralách, kde hniezdia pterodactyly. Dnešný deň zasvätíme prívlači.
Moji dvaja slovenskí spolubojovníci Peter a Silvo nie sú typickými ostrieľanými rybármi, ale ich cieľom je prostredníctvom rybolovu vo svete spoznať prírodu a kultúru krajín. Ušľachtilé! No pre mňa to znamená pripraviť tri udice, trojitý výber nástrah a neustále povzbudzovanie kamarátov v štýle „Neboj sa, už ti to ide lepšie, nabudúce už hodíš ďalej“. Prichádzajú prvé úlovky. Nie sú veľké, ale pre mojich kamarátov výsostne exotické. Metrová ihlica na povrchový popper, rôzne druhy ostriežovitých rýb a malý tuniak. Slnko sa už po desiatykrát skrylo za mrak, ale nám dážď nezotrel úsmev z tváre.
Obedňajšiu prestávku sa naši sprievodcovia rozhodli urobiť mimo lode, na okraji piesočnej pláže, ktorá končí v džungli. Verím, že vedia, čo robia, ale… Ku kuraciemu rizotu s čiernou fazuľou dostávame kukuričné sušienky nachos. Popoludňajšia rybačka prebieha podobne ako ráno, no stále sa nám nedarí chytiť našu cieľovú rybu kranasa – kohútovca. Medzi silné momenty dňa však patrí zdolávanie obrovskej ihlice, ktorej určite veľa nechýba do metra a pol, ale pri jednom z výskokov jej tenké ostré zuby poľahky prerežú milimetrový nadväzec a ryba mizne v Tichom oceáne.
Silvo predstavuje svoje prvé dorádo.
Pohľad na kostarické pralesy.
Peter s úlovkom ryby
z druhu ostriežovitých.
Nový sprievodca
Na druhý deň nastáva zmena. Mladú dvojčlennú posádku vystriedal majiteľ člnov, ostrieľaný rybár. Hneď na úvod nám vysvetlil, že treba zmeniť taktiku lovu. Silné dažde, ktoré už týždeň bičujú pobrežie, majú síce o dva dni skončiť, ale rieky vtekajúce z vnútrozemia do oceánu príliš kalia vodu, preto je povrchová prívlač málo účinná. Nasadili sme ťažšie zbrane, vzdialili sme sa od pobrežia a skúsili sme hľadať ryby vo vodnom stĺpci. Chytáme na pilkre – jiggy, ktoré púšťame až na dno a ťaháme ich k lodi rýchlymi kmitavými pohybmi. „Je tam!“– zvýskne Silvo a v hĺbke 30 metrov zasekáva prvú rybu. Rýchle výpady do strán dávajú tušiť, že to nebude lenivec zvyknutý ležať na dne, ale dravec, ktorý naháňa korisť od večera do rána. O chvíľu vidíme záblesky pod hladinou a šťastný lovec vyťahuje dvojkilového tuniaka. V tej chvíli máme záber Peter i ja.
Po mojom siedmom zdolanom tuniakovi sa náš sprievodca pýta: „Chlapci, chcete ochutnať čerstvé sashimi?“ „Jasné!“ – odsúhlasil som za všetkých. Popri chytaní očkom sledujem, ako sa z čerstvej ryby po chvíli stáva delikatesa. Kapitán kladie tenké pásiky surového tuniaka na drevenú podložku, v ktorej sú vydlabané priehlbiny na wasabi a sójovú omáčku. K tomu priložil drevené čínske paličky a ochutnávka mohla začať. Naša vrodená slovenská pohostinnosť nám zavelila mávaním privolať českú polovicu našej výpravy, aby ochutnali kostarického tuniaka na japonský spôsob, jednoducho – Pura Vida.
Okraj džungle.
Silvo s usmiatym tuniakom.
Turistický domček na okraji pralesa.
Machuľa leňochoda
Po dvoch dňoch rybačky popri
polostrove plnom jaguárov sme sa sťahovali do prímorského turistického centra v oblasti Samara. Na popud Zdenka sme sa cestou zastavili na farme, ktorú obhospodaruje jedna švajčiarska rodina. Turistom je tu umožnené ubytovanie v malebných domčekoch na pokraji džungle i vychádzky do nej. Majiteľka bola staršia dáma, ktorá nás obula do gumených čižiem a na otázku, čo chceme vidieť, sme jednohlasne odpovedali: „Leňochoda!“ „Žiadny problém,“ usmiala sa a vyšla pred dom ukazujúc prstom do koruny stromov. Vyvaľujeme očiská, ale žiadny leňochod tam nie je. „Sofia,“ zakričala smerom k domu, odkiaľ vyšlo mladé indiánske dievča. To namierilo laserové ukazovátko do tmy listov a vetví, kde sa nachádzala nejaká hrča chlpov. Peter to odfotil a celý deň nám ukazoval zväčšený obrázok s vysvetlením, že toto je ňufáčik a toto je nožička. Neverili sme mu, bola to iba machuľa.
Dorádo po desiaty krát.
Úlovok marlina.
Kranas.
Chyť si zlatú rybku
Prechádzka džungľou bola plná strachu, ktorý sme nazývali obozretnosťou. Potoky sme brodili čo najrýchlejšie, nedotýkali sme sa žiadnych vetvičiek a konárov (čo keď ožijú?!) a veľkú rieku s aligátormi sme obišli v úctivej vzdialenosti. Rybačka v Samare bola úžasná. Vyplávali sme dvadsať kilometrov od mútnej pobrežnej vody a ťahali sme za člnom štyri chobotnice. Prvý útok na nástrahu bol razantný. Dorádo vyskočilo vysoko nad hladinu a vzápätí unikalo do hĺbky. „Hej, chlapci, keď stojíme, hádžte poppery popri lodi,“ hovorí po anglicky francúzsky kapitán oženený v Kostarike. V tej chvíli sa mi začal plniť sen. Na môj popper špliechajúci po hladine zaútočilo dorádo. Výskok, únik, výskok, únik… „To na tento jemný prút nezdolám,“ hovorím trasúcim sa hlasom chalanom. O minútu majú ten istý problém aj oni. Zdolávame naraz tri zlaté rybky. Tento deň bol neprekonateľný. Vyhrali sme nad osemnástimi dorádami a ďalších dvanásť nám ich ušlo. Nenormálne!
Lovíme...
Dúha nad jaguárím polostrovom.
Nečakaná návšteva.
Výlet v nočnej divočine
Tri dni pred odletom sme dostali na výber. Zaplatiť si jeden deň rybačky navyše – tak sa rozhodli naši českí priatelia (to sme ešte netušili, že okrem množstva dorád chytia aj marlina – alebo ísť hľadať odvahu do kostarickej džungle. Vyhrali dažďové pralesy. Vyrážame hľadať penzión v turistickom centre uprostred divočiny v Monteverde. Odporúčané sú nám nasledujúce atrakcie – spustenie sa po kilometrovom lane, visiac a letiac ponad koruny stromov – zamietnuté! Potulka nočnou džungľou so sprievodcom – odsúhlasené s obavami. Už pri vystupovaní z auta pred penziónom Svätá Elena uprostred pralesov som si všimol, že sme jediní turisti, ktorí ťahajú kufre na kolieskach a nemajú trekový batoh a dredy. Ubytovňa bola určite postavená ešte v časoch hippies a atmosféru, ktorú tu zanechali deti kvetov, je cítiť z každého kúta (kde na svete si po raňajkách musíte po sebe poumývať riad a odložiť na poličku, aby si ho mohol ďalší zobrať…?). Tehotná slečna na recepcii jemne zacinkala siedmimi náušnicami na pravom uchu a kývla na privítanie rukou, ktorá bola celá potetovaná v štýle „street art“.
Zubatá morská ihla.
Lovci a ich budúce sashimi.
Pura Vida
Omladli sme. Absolvovali sme nočnú džungľu, pili sme sladkú trstinovú šťavu, ktorú sme si sami vylisovali, túlali sme sa cestami‑necestami… Však už viete, ako sa tomu hovorí – Pura Vida!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
