Rieka je súčasťou povodia veľkého toku Amuru, takže sa tu vyskytujú aj iné druhy rýb než v ostatných riekach. Pramení na západných svahoch Veľkého Chinangu a z väčšej časti vytvára hranicu Mongolska s Čínou. Nie je to typická horská rieka, skôr voľne plynie a komplikovane sa kľukatí ťažko prístupnými údolnými nivami.
nezadaný
03.03.2024 (3/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2024
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 26
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.09.2024.
Návrat k čínskej hranici
Nie je to tak dávno, čo som si povedal, že už by som mal s výletmi do ďalekých krajín prestať. Lenže ono sa to ľahko povie. Potom sa dostaví nápad a v človeku to hlodá a hlodá... Samozrejme, že si za všetko môžem sám, pretože už keď som pred štyrmi rokmi odchádzal od brehov rieky Chalchyn, tak som pred kamarátmi povedal, že sem by som sa pokojne niekedy vrátil. A prišiel zrejme vhodný okamih a moje slová boli pripomenuté. A zrazu bol pred nami nový plán, nová výzva...
Rieka Chalchyn
V mongolskom názvosloví sa rieka správne nazýva Chalchyngol. Tok rieky sa neuveriteľne kľukatí a prediera údoliami, no aj tak je prúd celkom silný a voda chladná. Rieka sa veľmi často rozlieva do viacerých ramien a orientácia tu nie je vôbec jednoduchá. Brehy sú z veľkej časti úplne neprístupné, čo je pre nás (rybárov) veľmi zaujímavé. Pohyb je teda možný hlavne na raftoch.
Naša partia
Pôvodný plán bol taký, že pôjdeme iba s kamarátmi z nášho okolia, ale postupom času niektorí odpadávali, tak sa partia celkovo rozrástla na osem ľudí. Z toho traja sme už v Mongolsku boli a ostatní boli nováčikmi. Zloženie bolo napokon aj vcelku medzinárodné... Ja s Martinom z Čiech, Marek, Vlado a Peter sú Slováci žijúci v Írsku, Tomas a Mare zo Slovinska a Hans doletel z Belgicka. Tak trochu skok do neznáma, ale tušil som, že si budeme rozumieť. Ja, Marek a Vlado sme Chalchyn už absolvovali.
Prípravy
Chystal som sa do Mongolska už veľakrát, takže by to malo byť úplne automatické a jednoduché. Žiaľ, nie je. Je mnoho faktorov, ktoré v Mongolsku neovplyvním a nebyť pripravený, by bola strašná chyba. Jediné, čo proti tomu všetkému stojí, je povolená hmotnosť batožiny. Keď sme tu boli naposledy, tak sme sa chystali na veľké chladno a nevyšlo to. Navyše nás trápila veľmi vysoká voda. Lenže tentoraz som si hovoril, že už tá zima príde a musíme byť na to veľmi dobre pripravení.
Začnem s vybavením, bez ktorého by som už nikdy nešiel. Základom je naozaj veľmi kvalitný spacák, ktorý bude hriať aj v silných mrazoch. Tento rok som k nemu pribalil aj úžasnú karimatku, pretože som z toho spania na tvrdých doskách vždy dosť rozlámaný. A dobre som urobil! No a potom sú na rade dobré brodiace nohavice a topánky. Pokiaľ človek jazdí na rafte, musí, žiaľ, vynechať klince v podrážkach. Kvalitná termobielizeň, bunda a všetko, čo vie ochrániť proti vetru, chladu a dažďu. Bez toho to nejde. Tam sa ešte len ukáže, čo je pod slovom „kvalitné“ myslené. Našťastie toto už mám dávno vychytané. Zoznam by bol celkom jednoduchý, ale s dôrazom na účel. Tiež viem, že tam neprežijem bez slnečných okuliarov, krému na tvár a jelenieho loja.
Rybačka je tiež oriešok. Keď človek niečo nemá alebo zabudne, tak v obchodoch to veru nedoplní. Samozrejme, ak kolegovia majú, tak sa rozdelia. Lenže takto nikdy nepremýšľam a snažím sa mať všetko skutočne skvele pripravené. Možno chystám až priveľa prútov, ale čo keď ho zlomím alebo utopím? Kufor a tubus to znesú. Základom sú pre mňa prúty 80 – 150 g. Poddimenzovanie vybavenia nie je namieste a býva vždy zaslúžene potrestané. Navijaky veľkosti 4000 – 5000 s kvalitnými šnúrami a vlascami. Veľa nástrah, veď čo ak by náhodou nejaká chýbala, a k tomu potrebná bižutéria a nadväzcové materiály. Nikdy nezabudnem vziať nôž a kliešte na uvoľňovanie nástrah. Nikdy nevyberám háčiky rukou, nestojí to za prípadné problémy.
Tiež je dobré vyraziť nachystaný na drobné zdravotné problémy. Takže, čím som starší, tým viac liekov so mnou ide. Nejaké vitamíny a dobroty tiež musia byť a zrazu človek má úplne plný kufor a musí ubrať. A to sa robí veľmi zle...
Cesta
Ospravedlňujem sa vopred, ale cesta je dlhá a určite stojí za zmienku. Pretože ten, kto tam ešte nebol, bude aspoň trochu v obraze. Naozaj to nie je výlet na Kokořín.
Je koniec septembra a nastal deň D. Ja s Martinom skoro ráno vyrážame do Prahy na letisko. Chalani z Írska už museli letieť o deň skôr a absolvovali asi 20 hodín čakania v Istanbule, kde sa spolu stretneme. Samozrejme, aj so zvyškom výpravy. Odbavenie v Prahe je veľmi rýchle, ale aj tak riešim komplikáciu s tubusom. Nehorázne zdražili odbavenie. Ale prúty potrebujeme, takže to zaplatím a vyrážame do „bezcelky“. Lietadlo má trochu meškanie, v Prahe je veľká hmla. Letíme inak v pohode a tešíme sa na kamarátov v Istanbule. Už sa mi stalo osudom, že s Markom trávime posledné roky kdekade po svete a teraz zase spolu do Mongolska. Máme už v Istanbule obľúbený bar.
Zostáva niekoľko hodín do odletu do Ulanbátaru, tak trochu popíjame to ich strašné pivo. Medzitým dorazí Hans z Belgicka. Hneď v úvode bolo zrejmé, že zapadne do partie. Úplne sme pri tom rozprávaní zabudli, že v Turecku je hodinový posun a zrazu počujeme výzvu z rozhlasu. Však v pohode predsa, „Gate“ máme hneď vedľa. Lenže medzitým bol zmenený a navyše aj terminál! Dvadsať minút behu a už som skoro neveril, že by na nás čakali. Vyšlo to na posledné sekundy. Ufff! Tak a teraz už rýchlo do vzduchu a otvoriť záchody, aby sme vypustili trochu piva. Turci majú skvelé lietadlá a dokonca aj personál bol veľmi v pohode. V Prahe som vybavil, aby nás poskladali dohromady, takže tých takmer 9 hodín letu sa dalo celkom dobre prežiť.
V Ulanbátare nás privítali mongolské delegátky Enkhee a Zaja. A vonku, samozrejme, veľký teplotný rozdiel. Bolo tesne nad nulou a fičal ľadový vietor. Rýchlo sme vybavili formality a nasadli do dvoch áut smerom Čojbalsan. Hneď po výjazde začalo parádne snežiť a nám začala chutiť vodka. Chingis, ako sa vodka volá, celkom dobre urýchľuje cestu. Prekvapilo ma, že sme celú cestu išli po asfalte. Bolo to fajn, až na množstvo retardérov. Keď si ho vodič nevšimol, tak sme obúchali hlavami strop auta. Cesta do Čojbalsanu trvala 12 hodín. Najesť sa v meste okolo 22. hodiny bolo prakticky nemožné, tak sme vzali útokom otvorený market a nakúpili pár miestnych dobrôt, popili Chingis a šli spať.
S raňajkami v miestnom hoteli to vyzeralo dosť zaujímavo. Sme zvyknutí na bohatšie raňajky a hlavne kávu. Tú sa nám nepodarilo vôbec zohnať. No nič, veď do Chalchynu zostáva maximálne 7 hodín... Lenže šoféri neboli veľmi zohraní. Náš vodič skvelý, ale druhý bol veľká brzda. Stále sme na neho niekde čakali. Navyše sa mu podarilo z auta stratiť kufor. Ešteže ho Slovinci upozornili, že tam asi niečo chýba. Tak sa poň v stepi vrátili. Keď nám to na zastávke rozprávali, tak som sa smial, ale len do chvíle, než som zistil, že ten kufor bol môj... To by bol poriadny problém, byť úplne bez všetkého. Cesta sa vďaka tomu pretiahla na 12 hodín a došli sme až za tmy a úplne zmorení. Našťastie nás čakalo milé privítanie, skvele pripravené jurty, teplo vnútri a dobrá večera. Myslím, že sme zaspali všetci veľmi rýchlo.
Prvé dni pri vode
Ráno bola poriadna zima, na ktorú sme neboli zatiaľ zvyknutí. Ja som sa však radoval, pretože na ryby to je vždy dobré. Rieka bola oproti poslednej výprave hádam skoro o meter nižšia a predpoveď sľubovala stabilné počasie a ochladzovanie. Žiaľ, aj veľmi silný vietor. Všetci sme začali s prípravami a po rannom rozdelení posádok sme sa dohovorili, že prvý deň pôjdeme na každom rafte štyria. Ja s Vladom podľa GPS vyznačíme konce úsekov, kde sa bude dať dôjsť autom a zastaviť s raftom. Na ďalší deň sme sa chceli už rozdeliť na 3 posádky, čo sa napokon nestalo – vysvetlím to o chvíľku. Marek vyrazil so Slovincami a Hansom od kempu dolu a my s Vladkom, Martinom a Petrom sa pripojíme na rieku o niekoľko kilometrov nižšie. Na tom mieste ich potom vyzdvihne auto, ale najprv zájde po nás na spodný koniec úseku. Trochu sme sa zdržali chystaním úsekov a hľadaním cesty k rieke, ale podarilo sa. Lenže náš úsek bol o niečo dlhší, okolo 13 km, takže dosť miest sme nakoniec prešli bez zastávky. Výdatne sme sa potrápili aj so silným protivetrom.
Voda bola neuveriteľne čistá, obloha modrá a na hladine plávalo plno lístia. Ale ryby boli pri chuti. Hneď pri prvých hodoch na mieste, kde sa spájala rieka s ramenom, mi vo výskoku odpadla amurská šťuka okolo 85 cm a chlapci mali tiež nepremenené zábery. Na ďalšej zastávke hneď dostávam prvú menšiu bodkovanú šťuku a už viem, že som maximálne spokojný. Žiadny signál, žiadne správy, žiadne telefóny. No hurá! Prichádzame k slepým ramenám a až teraz si uvedomujem, o koľko menej je vody ako kedysi. Zachádzame do ramien a skúšame chytať aj z raftu. Fúka vietor, tak s Vladkom udržiavame raft stabilný a Martin s Petrom si zdolávajú svoje prvé šťuky, tajmeny a lenoky. Spoločná radosť nemá chybu. Som rád, že sa im takto darí!
Musíme trochu viac pádlovať, pretože čas sa kráti. Ale zastavujeme aj tak na pekných miestach a všade sa podarí uloviť nejakú rybu. Svoj vplyv má určite aj nováčikovské šťastie, tak im s Vladkom nechávame čo najviac priestoru, aby bolo večer o čom rozprávať.
Deň sa veľmi rýchlo skrátil a my prichádzame na koniec úseku pri zapadajúcom slnku. Vodič nepochopil dohodu a išiel najskôr po chlapcov, takže máme ešte asi pol hodiny navyše a využívame to všetci až do tmy. Podarilo sa uloviť niekoľko menších tajmenov, krásne lenoky, šťuky a hlavne Peter ulovil mongolského boleňa, ktorý sa tu už chytí len veľmi zriedka. Tak aspoň vieme, kto bude musieť večer všetkým naliať „na zdravie“. Prichádzajú chlapci s podobným výsledkom. Marek mal smolu a prišiel o pekného tajmena. Tak či onak, teraz už s radosťou do kempu na večeru, pivko a panáčika!
Následne riešime, ako budeme pokračovať ďalej. Museli sme pristúpiť na kompromis, ktorý sa neskôr ukázal ako veľmi dobré rozhodnutie. Podľa predpovede má stále veľmi silno fúkať proti vode. A dnes sme mali občas problém to vo štvorici upádlovať. Pokiaľ sa rozdelíme na tri rafty, tak to môže byť veľký problém. A naozaj by bol. Niekedy to bolo fakt husté. Zmeníme posádky a ja na druhý deň vyrážam s Markom a Slovincami vysoko nad kemp a Vladka s Hansom, Petrom a Martinom vysadíme o niečo nižšie a do kempu potom dôjdu. Nakoniec sme toto zloženie posádok držali počas celej výpravy, čo bolo iba dobre.
Nezabudnuteľná atmosféra
Ešte dlho do noci sme diskutovali o tom, na čo a ako chytať a čo pripraviť. Centrála už dávno nebežala a my sme si pri sviečkach chystali nástrahy a prúty na ďalší deň. Milujem túto atmosféru v jurte – s dobrou náladou, vtipmi a panáčikom Chingisa.
Ráno nás prebudil zase mrazík a inovať. Úžasný výhľad na oranžové stromy a modrú oblohu hádam nikdy neomrzí. Sme po raňajkách a vyrážame k vode v ústrety novým úlovkom, zážitkom a dobrodružstvám...
Ale o tom viac v nasledujúcej časti. Petrov zdar!
David MAIXNER
Foto: autor a kolegovia
Pokračovanie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
_5364_6h1b0d4mt9_30830.jpg)
PrihlásenieRegistrácia 
