Po hladine naskakuje popper a zanecháva vo vode zvlnenú brázdu. „Čo to je?“ skríkne Michal. Za nástrahou sa šinú nozdry s prižmúrenými zelenými očami. Bleskový útok a na pokojnej hladine vidieť iba odraz pekelného slnka. „Peter, mám kajmana,“ hovorí Michal hlasom plným strachu a odhodlania.
nezadaný
03.03.2024 (3/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2024
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 70
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.09.2024.
Slovník cudzích slov uvádza, že „pastorále je pieseň alebo hra oslavujúca dedinský život.“ Partia šiestich chalanov ošľahaných mestským pohodlným životom sa rozhodla v čase štvrtého adventného týždňa okúsiť život obyčajných ľudí žijúcich na brehoch rieky Orinoko. Tá tečie hlboko vo vnútrozemí Kolumbie a je hraničnou riekou s Venezuelou. Ale poďme pekne po poriadku...
Lietadlom, tereňákom aj člnom
Let Viedeň – Paríž – Bogota trvá s prestupom rovných 24 hodín. Po polnoci prichádzame do hotela, aby sme už o šiestej ráno odlietali z domáceho letiska k rieke Orinoko. Miestne letisko, ktoré je menšie ako leopoldovská železničná stanica, nás privítalo neznesiteľným lepkavým teplom (Bogota – 2500 m n. m./18 °C, Orinoko – 150 m n. m./35 °C). Keď služobný pes sprevádzaný ozbrojenými vojakmi, idúc po batožinovom páse poovoniaval batožinu všetkých päťdesiatich cestujúcich, mohli sme nastúpiť do terénnych áut čakajúcich pred budovou. Cesta autom bola ešte väčšie dobrodružstvo ako let lietadlom. Po hodine skončila rozbitá asfaltka a my sme plynule prešli do vyjazdených koľají zarezávajúcich sa do trávnatej savany. Začalo pršať a z cesty sa stali rieky a riečky, v ktorých sa vyznal iba náš šofér. Autá už dávno nešli pohromade a náš rely jazdec si vždy vybral cestný prúd vody, ktorý sme najmenej čakali. Päť hodín jazdy, počas ktorých som skoro odtrhol držadlo v aute nad hlavou, bolo nič proti tomu, keď náš šofér zistil, že na zadnom kolese auta zostali iba tri skrutky. Doplnil ich jednou z predného kolesa a leteli sme ďalej.
Stmieva sa a my prichádzame k rieke. Trávnatá step sa zmenila na dažďový prales. Pokračujeme za tmy trojhodinovou plavbou malými člnmi do tábora. Ak sa pýtate, čo to má spoločné s rybačkou, tak aj toto k tomu patrí. Tábor je postavený na veľkej piesočnej pláži. Čelovkou zasvietim do neznáma popri okraji rieky a z tmy na mňa žmurkajú zlovestné oči kajmanov, odteraz našich spolubývajúcich. „No, tu sa ja kúpať nebudem!“ hundrem si popod nos a hneď zamietam Zdenkove odporúčanie na osviežujúci kúpeľ v rieke.
Cez prales na lagúnu
Na druhý deň vstávame ešte za tmy o piatej ráno a po raňajkách vyrážame v dvojiciach na vodu. Prales popri rieke je plný zvukov. Škriekajú papagáje, vrieskajú vrešťany, píska mladý tapír a čuduj sa svete, keď sme sa priblížili k brehu, ešte aj kajmany syčia a výstražne chrčia. Náš lodivod Riveras zamieril z prúdu rieky do pobrežných porastov so slovami „lagúna“. Špica člna s Vítom sediacim vpredu sa vnára do húštiny konárov a lián. Čupiac a kľačiac sa rukami načahujeme za haluzami a posúvame čln dopredu. Zozadu nám pomáha Riveras veslom. Vtedy mi napadne Zdenkovo upozornenie „Dávajte pozor, niektoré konáre môžu byť živé“. Povzbudzujúce, však ?
Po dvadsaťminútovom pretláčaní sa húštinou otvorí sa pred nami lagúna. Toto jazero napájané riekou je obrovské. Brehy sú pokryté zaplavenými stromami a kríkmi. Podvodný život sa odohráva práve v týchto úkrytoch. Počujeme útoky dravcov a špliechanie unikajúcej koristi. Vhodiť nástrahu pod prevísajúce vetvy stromov nie je práve najjednoduchšie. Prvý náš úlovok zaútočil na malú rotačku. Je to tridsaťcentimetrová piraňa červenobruchá. Nie je to akurát obor, ale jej zuby bez problémov prehrýzli vobler, s ktorým som začal chytať. Postupne pribúdajú ďalšie úlovky. Cichlida mataguarre, šťukovka gujeta a naša cieľová ryba cichlida chvostooká. Nie každý hod skončí vo vode. Niektoré stromy a kríky sa priam načahujú po našich nástrahách, tak sa pri vyslobodzovaní malého poppera z konárov stromu stavia Vít na špicu člna. My si ideme svojou cestou. Pád do vody bol neodvratný. Prežil. Vytiahli sme ho na zlosť piraňám a kajmanom.
... a doma je studený advent!
Každodenný rybolov prerušujeme vždy na poludnie siestou. Oddych je potrebný pre všetkých. Slnko páli tak nepríčetne, že aj ochranný faktor krému No. 50 je na spáleniny prikrátky. Nevzdávajú to iba miniatúrne muchničky a komáre. Môžete mať oblečené nohavice, dlhé rukávy, ponožky, vždy si nájdu cestu, aby vás mohli uhryznúť. Vyzeráme ako po osýpkach. Už prvý deň po raňajkách v tábore hlási Marián, že má teplotu a kašeľ je počuť aj u Michala a Zdenka. Lukáš sa tiež necíti úplne v pohode. Prechod z klimatizovaného lietadla a auta do prehriatych stanov má prvé obete. Chalanom bol nariadený oddych v hamakoch (siete na ležanie medzi stromami).
Meriam a strácam dych
Po obedňajšej sieste sa s Vítom vraciame do jednej z lagún a zapadajúce slnko v predátoroch prebúdza hlad. Aktivita rýb sa zvýšila a nastal čas pre hladinové nástrahy. Na špliechajúci popper mi zaútočila cichlida takou silou, že úniku do húštiny konárov zabraňujem iba pridŕžaním cievky na udici ohnutej do oblúka. Nasledujú výskoky. Jeden, dva, tri a únik do hlbiny. Riverasovo „grande“ (veľká) dáva na vedomie dve veci: vie hovoriť a toto zdolávanie ho nenecháva chladným. Keď lodivod vytiahol zdolávacími kliešťami rybu do člna, Vít ma musel buchnúť po chrbte, aby som sa nadýchol. Meriam a opäť strácam dych. Rovných 80 cm! Túto veľkosť sa až do konca zájazdu nepodarilo prekonať. Možno vás to prekvapí, ale veľkosť ryby cez 60 cm je vždy malým víťazstvom. Bojovnosť a množstvo prekážok sú dôvody, prečo večer pri sumarizovaní úlovkov každý hlási rybu nad 70 cm s hrdosťou v hlase.
Rybacie menu
Na tretí deň sme s Michalom chytili úlovok dňa až pri zapadajúcom slnku. Krásny sumec leopardí zaútočil na vobler hlboko pod vodou a keďže ho Riveras zobral do člna, vedeli sme, že okrem obdivovania jeho exteriéru budeme môcť zhodnotiť aj jeho kulinársku výnimočnosť. Inak, len aby sa nezabudlo, piraniu polievku sme mali každý druhý deň a niekedy aj dvakrát. Zaprisahal som sa, že doma na otázku „Jedli ste aj piraňu?“ budem vraždiť.
Kolumbijské kuriozity
Zopár detailov, ktoré doma nie všetci zažijete. WC, ktoré je kúsok za táborom, tvorí plastová stolička s vyrezanou dierou, na ktorej je elektrikárskymi sťahovacími páskami upevnené záchodové sedadlo. Splachuje sa prihrnutím piesku nohou do diery. Večer, keď nebolo cítiť vánok ani od motýlích krídiel a ja celý spotený som lapal po dychu, padlo ťažké rozhodnutie, že sa okúpem v rieke. Bolo treba splniť iba tri veci. Prvá – vycikať sa na brehu, aby sa vám cez nemenovaný otvor nedostal do tela neželaný podnájomník (sumček krandélia). Druhá – pri vchádzaní do vody šúchať nohami po piesku, aby ste nestúpli na sladkovodnú raju pávookú, obdarenú jedovatým tŕňom. Tretia – pokojne špliechajte vodou okolo seba a veselo si spievajte. Kajmany to nenávidia. No a teraz sa už môžete namydliť, našampónovať a príjemný pocit vám vydrží možno aj pol hodiny.
Ryba grófa Drakulu
Na deviaty deň sa vraciame z divočiny do mestečka pri rieke Orinoko, aby sme chytali ryby priamo na širokom toku rieky. Je to obrovský veľtok, z ktorého nad hladinu vyčnievajú monolitické balvany vo veľkosti ležiaceho desaťposchodového činžiaka. Pristávame s člnom pri týchto ostrovčekoch a lovíme po ich obvode. Naša cieľová ryba je pajara – upíria ryba. Jej veľké špicaté zuby vzbudzujú určite závisť aj u grófa Drakulu. Hádžem plandavky a plytko potápajúce sa voblery do miest, kde je vidieť rýchlo prúdiaci tok a tvoria sa víry na hladine. Predstavte si moju frustráciu, keď mi po niekoľkých výskokoch padla už štvrtá pajara za sebou. Každý si chytil dva-tri kúsky, okrem mňa. Pod nos som si tíško zašomral, že zase chytili iba tí, čo si najmenej zaslúžili.
Štedré zážitky pred Štedrým dňom
Desať dní v prírode ubehlo ako voda. Poslednýkrát nás budí spev Mariah Carey a jej „džinglbels“. Rýchle nákupy darčekov v Bogote a letíme domov k štedrovečernému stolu. Určite ani jeden z účastníkov zájazdu na tento pobyt nezabudne, lebo patril medzi tie, ktoré vytvárajú priateľstvá až za hrob.
Peter HÁJIK
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
