Môj mimoriadny osobný zážitok z prvého stretnutia s kráľovnou našich vôd bol taký intenzívny, že sa chcem oň s vami podeliť. Komu sa podarí s hlavátkou stretnúť, pochopí a s úctou potvrdí, že jej tento titul právom patrí. Aj mňa očarila. Povedal by som, že niet mystickejšej ryby než hlavátka podunajská.
nezadaný
03.03.2024 (3/2024)
0
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MAREC 2024
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.09.2024.
Druhý deň som oželel raňajky v penzióne a šiel som k vode, aby som tam bol už o 7.00 (najskorší povolený čas lovu). Zostavu som zmenil a vzal som prút 40 – 100 g a prehodil som naň Fuego z predošlého dňa. Vzal som väčšie a ťažšie nástrahy. Keďže som to tam vôbec nepoznal, začínal som na mieste ako deň predtým. Pomaly, potichu som sa priblížil k vode. Už pri aute som si pripol najväčší vobler, cca 20 cm. Prvé nahodenie a sledujem prácu voblera. Vravím si, že celkom pekne pracuje v tej silnej vode. Druhý náhod opäť sledujem, pridržiavam chvíľu v prúde a sledujem kmitanie nástrahy. Pomaly doťahujem a nahadzujem tretíkrát. Vobler sa zanoril a náhle oťažel, akoby uviazol. Prisekol som a bola tam. Neveľká, ale predsa ďalšia hlavátka dlhá 70 cm. Neuveriteľné. Veľká radosť!
Na 17. november nikdy nezabudnem
Posunul som sa nižšie. Zopár nahodení a znovu som sa pomaly a potichu posunul na miesto, kde som včera zamotal vobler a dostal záber od obrovskej ryby. Opatrne som manévroval prútom a snažil sa nahadzovať na miesto, kde som si myslel, že by mohla byť ryba. Možno na desiatykrát prút oťažel, ale riadne. Hneď mi bolo jasné, že mám dočinenia s hlavátkou obrovských rozmerov.
Teraz už bol zásek kvalitný a začal sa boj. Srdce mi búšilo a adrenalín doslova striekal z uší. Ryba vkuse brala metre a metre šnúry. Kry a stromy mi bránili posunúť sa po brehu dole. Rozhodol som sa vojsť do vody s tým, že ľavou rukou som chytal konáre stromov a pridržiaval sa ich, aby ma prúd nezobral. Miestami som strácal dno pod nohami. Bolo to doslova o život. Obmedzoval ma podberák, ktorý som po niekoľkých minútach proste hodil do konárov a nechal tak. Takto som sa posunul asi 50 – 60 metrov, keď som opäť vyšiel na mokrý trávnatý breh a sledoval rybu takmer v strede rieky asi 50 – 70 m odo mňa. Šnúra sa stále odvíjala. Postupoval som dole a snažil sa dovinúť nejaké metre. Aj sa podarilo, ale ryba stále šla po prúde dole. A ja s ňou ďalších asi 100 metrov.
Sem-tam som musel zase obísť nejaký krík. Dovinul som ju asi na 20 metrov. Bola neuveriteľne hrubá a veľká. Moje stehno asi nie je hrubšie.
Dostal som ju na plytčinu, kde som sa nádejal, že ostane, keďže už sme bojovali celkom dlho. Držal som jej hlavu nad vodou a dovíjal. Asi 1,5 – 2 metre za ňou bol opäť veľmi silný prúd a už skutočne veľké stromy nad vodou, kam by som sa už bál zabrodiť. Asi po 30 minútach neuveriteľného zápasu hlavátka nabrala už asi piaty dych a vyrazila opäť do stredu rieky. Nemal som už inú možnosť, iba pribrzdiť cievku ešte viac. Povedal som si – buď to vyjde, alebo je koniec. Len jemne som priložil dlaň na cievku, ryba už chytila vlny valiacej sa rozvodnenej rieky. Ešte som ju pridvihol hore, no odpor bol taký silný, že to proste povolilo a bola voľná... Ja už som nemal kam ísť. Padol som na kolená do podmáčanej trávy, pozrel na nebo a kričal z plného hrdla – nieeeeeeee! Slzy mi vybehli, z ľavej ruky mi tiekla krv. Prsty a dlaň som mal doškriabané od šípkových tŕňov, ktorých som sa pridržiaval pri brodení. Bol som premočený a unavený, v tej chvíli aj nešťastný.
17. november si budem teda navždy pamätať. Ten zážitok je silný. Aj napriek prehre ďakujem sv. Petrovi za tento zážitok. Bola to Kráľovná, minimálne 1 meter dlhá a možno aj 120 cm mohla mať. Nechcem preháňať, ale videl som ju viackrát a ten boj bol väčší, ako som zažil na rieke na prívlač so sumcom 160 cm+. Vrátil som sa asi o 200 m vyššie, našiel podberák aj brašnu s nástrahami.
Dumal som, čo ďalej. Či ísť na izbu oddychovať a smútiť alebo to celé predýchať sporadickým nahadzovaním. Dal som si menší vobler (16 cm) a rozhodol som sa ešte hodinu hádzať. Asi na piate nahodenie, bum(!) a bola tam ďalšia. Princezná asi 65 cm ako náplasť na dušu za predošlú hodinku. Bola tiež nádherná a veľmi ma potešila. Tretí záber, tretia ryba v jedno dopoludnie, no tá trofejná bola nezdolaná. Na druhú vychádzku v živote to však nebolo zlé, a tak som sa spokojný vracal na ubytovanie. Doprial som si jedlo aj oddych. Poobede som sa vybral úplne inde do divočiny, kde som sa doslova predieral hustým pobrežným porastom, aby som sa dostal k vode, resp. k rieke, lebo vo vode som bol už v príbrežných oblastiach. Našiel som krásne miesta, ale záber som už nemal.
Konečne aj niekto iný
Tretí deň som sa motal inde. Konečne som stretol aj iného rybára. Trikrát nahodil a skonštatoval, že to nemá zmysel pri takom vysokom stave vody. Zbalil sa a šiel preč. Skrátim to. Chytil som štvrtú krásnu princeznú do 70 cm. V priebehu dňa som sa skontaktoval s Jarom, ktorý loví hlavátky už 40 rokov. Patrik nám dal vedieť, že obaja brázdime rovnaký revír, aby sme sa stretli. Jaro je majster a skúsený hlavátkar. Za štyridsať rokov ich nachytal dosť a má ich prečítané, no nechápal, čo tu stváram ja. Všetko bolo proti... Vysoký stav, nedalo sa brodiť, silný prúd. Každý druhý náhod lístie alebo tráva či konáre. A popritom všetkom som vytiahol 4 ryby a 30 minút bojoval s mega rybou. Fajn sme sa porozprávali. Som rád, že ho poznám a ostali sme v kontakte.
Ďakujem
Posledný deň som mal na lov už len ráno. Opäť som si privstal a už som nevymýšľal, kam inam ísť, proste som šiel tam, kde som to už ako-tak poznal. Došiel som na miesto, kde som poslednýkrát videl moju mega rybu. Analyzoval som, kde som asi spravil chybu. Stále rozmýšľam, no asi najväčšia chyba bola, že som ťahal podberák a ten ma obmedzoval, ušli mi cenné sekundy. Nemal som parťáka, ktorý by mohol podbehnúť rybu po brehu a podobrať ju, ak by som ju dostal ku kraju. V týchto podmienkach, pri takej silnej vode som mal asi „smolu“, že som chytil takú veľkú rybu a voda hrala v jej prospech. Na nadväzec sa počas toho zápasu zachytilo veľa lístia a trávy, čo tiež sťažovalo situáciu. Ja som sa snažil doslova o život, no mám sa ešte čo učiť.
Paťo bol asi jediný, ktorý od začiatku veril, že môžem niečo chytiť a dával mi nádej. Jeho rady mi veľmi pomohli. Ďakujem aj mojim rybárskym kamarátom, ktorí môj príbeh zdieľali so mnou. Roman, Feky, Suňo, Tiby, Maťo, Zdenko a Noro. Bolo cítiť, ako mi držíte palce a prežívate to so mnou, čakajúc na moje ďalšie správy. V neposlednom rade ďakujem mojej drahej manželke, ktorá mi tento pobyt venovala ako darček k Vianociam.
Vrátim sa ešte k poslednému ránu. Voda trochu poklesla, bola aj čírejšia. Miestami som videl dno. A spätne si vravím, že mal som ísť do tej vody ďalej – možno by to vyšlo. No čas nevrátim a môžem len spomínať, smútiť a zároveň sa radovať. Ešte som trochu pohádzal, poposúval sa ďalej, pozrel zase aj trochu novej vody. A ako z rozprávky – na rozlúčku aj posledné ráno mi prút oťažel a zdolal som piatu hlavátku. Nebola veľká, mohla mať okolo 65 cm. Neuveriteľné, ani jeden deň to nebola Nula. Poslal som fotku Jarovi, že tá včerajšia nebola posledná. Náhoda? Asi viac vecí dokopy.
Dobrý guru Patrik radil, sv. Peter ma odškodnil za zlý začiatok s povolenkou, nadšenie, odhodlanie, výdrž a nepochybne obrovský kus šťastia, plus verím, že aj môj prívlačový inštinkt prispel k tomu všetkému. Nebolo to o jednej geniálnej nástrahe. Päť rýb na štyri rôzne nástrahy. Nástraha, s ktorou som si robil najväčšie nádeje, žiaľ, nebodovala. Jednoducho neustála ten silný prúd vody a bokom brázdila hladinu. Ale verím, že jej čas príde inokedy.
Asi preto december...
Po tomto pobyte som pochopil, prečo preferujú hlavátkari december pred novembrom. V decembri je nižší stav vody, slabší tok celej rieky, čistejšia voda (hlavátku možno zazrieť aj okom), lístie už nepadá, dá sa zabrodiť a prechytať oveľa viac miest.
Môžem povedať, že aj pri novembro-vých neduhoch sú ryby stále pri chuti a netreba sa nechať odradiť. Dážď a sneh patria k tomu. Aj mne pršalo alebo snežilo takmer celý čas. A napodiv mi to vôbec neprekážalo. Vrátil som sa dojatý. Je to najkrajšia ryba na svete, pre mňa mystický tvor a máme ju tu na Slovensku! Žiadna iná ryba nebojuje ako hlavátka. Tá rotuje a robí niečo ako krokodíl „otočku smrti“. Využíva silu vody vo svoj prospech. Jej oči sú neskutočné. Pohľad, ktorý sa človeku navždy vryje do pamäti. Niečo neuveriteľné! Osobne si neviem predstaviť privlastniť takúto rybu, resp. vziať jej život pre kus mäsa na tanieri. Jej veličenstvo – hlavátka podunajská – patrí späť do vody!
Toto bolo moje Mongolsko. Málokto veril, ale motyka vystrelila. Maturitu som zložil hádam s vyznamenaním a štátnice azda inokedy. Dovolenka na december je už schválená. Keďže článok bol rozdelený do dvoch čísel, tak v krátkosti ešte stihnem dodať, že v decembri sa odysea neopakovala. Akurát sa opakoval vysoký stav vody a opäť veľmi silný prietok rieky, čo už. Ale neodradilo ma to, iba som pokrčil plecami, zagúľal očami a skúšal šťastie. Bol som rád, že som opäť v blízkosti kráľovnej, aj keď opäť len na brehu. Bez ryby to nebolo, ale nebola to hlavátka, no zabral pán hlavatý (jalec).
PaedDr. Vladimír PAJKOŠ
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
