Pred rokom som sa zamýšľal nad svojimi skúsenosťami a znalosťami s lovom pekných pstruhov potočných. Odvtedy som prešiel zopár nových revírov a vyskúšal si nové techniky i nástrahy. Niektoré skúsenosti a názory zostali platné, ale niektoré by som rád trošku poopravil.Prírodné farby stále uprednostňujem. Dokonalejšie splyniem s prírodou a niekedy sa účinnejšie ukryjem pred zvedavými pohľadmi okoloidúcich. Lesklé a svetlo odrážajúce predmety sa snažím obmedziť najmä počas slnečného počasia. Pean mám skrytý a „cvikadlo“ je nenápadné plastové tmavozelené. Čiapka, či klobúk a kvalitné polarizačné okuliare sú nevyhnutné.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Menej býva viac - oblečenie
Prírodné farby stále uprednostňujem. Dokonalejšie splyniem s prírodou a niekedy sa účinnejšie ukryjem pred zvedavými pohľadmi okoloidúcich. Lesklé a svetlo odrážajúce predmety sa snažím obmedziť najmä počas slnečného počasia. Pean mám skrytý a „cvikadlo“ je nenápadné plastové tmavozelené. Čiapka, či klobúk a kvalitné polarizačné okuliare sú nevyhnutné.
Dobré je mať niekoľko druhov polarizačných okuliarov. Žlté zjasňujúce využijete pri zamračenom počasí a večer. Tmavé naopak. Lepšie je si ich tesne pred rybačkou vyskúšať. Môže sa totiž stať, že hoci slnko bude pražiť ako na Sahare, vy budete chytať v hlbokom tieni tunela zo stromov.
Polarizačných okuliarov je nepreberné množstvo a existujú dokonca aj titánové, či plávajúce. Nezabúdajte, že okuliare zároveň chránia váš zrak pred vlastnými i cudzími muškami. Pri hľadaní veľkého pstruha sa tiež budete predierať kríkmi a vtedy vám môžu zachrániť oko.
Menej býva viac - nadbytočný výstroj
Väčšina muškárov nosí veľa zbytočných vecí. To platí stále, ale tuším sa to lepší. Tie časy, keď moja muškárska vesta vážila takmer 10 kilogramov, sú minulosťou. Nechal som vzadu len mini lekárničku zo škatuľky na cukríky a nôž na krájanie slaninky, aby vesta bola trošku vyvážená.
Kedysi som tiež nosil všetky škatuľky s muškami, hoci to nemalo žiadnu logiku. Načo mať pri sebe strímre, keď chytám na dvojku prútik!? Napriek tomu vesta mi znovu oťažela. Môže za to volfrám. Hlavičky z volfrámu nahradili olovené záťažovky, čomu som veľmi rád. Olovo je oveľa jedovatejšie a v Škandinávii je zakázané ho používať. „Zdravšie“ volfrámové hlavičky nám umožňujú dostať sa hlbšie a to je pri love veľkých potočákov niekedy veľmi dôležité.
Dnes je módne a aj veľmi praktické používať namiesto vesty náhrdelník. Môžete naň zavesiť pean, cvikadlo, sušič mušiek, vazelínku,
alebo floatant, zopár koncových silonov. To všetko môže byť usporiadané na náhrdelníku spolu s jednou, dvomi škatuľkami. Myslite na to, že dobrý náhrdelník nahradí vestu, je skladnejší, menej prekáža v daždi. Úplne najlepší je v lete, keď slnko pečie a vy môžete ísť na ryby len v šortkách. Dbajte na to, aby sa vaše potrebné maličkosti, či už na veste, alebo na náhrdelníku, minimálne ligotali a plašili ryby.
Menej býva viac - bičovanie vody
Veľké potočáky sú opatrné. Akýkoľvek pohyb, tieň vrhnutý preletivším vtákom, ho môže odplašiť. Ak je to možné, vždy sa radšej riadne poobzerajte a snažte sa najprv rybu nájsť zrakom. Ak sa vám to podarí, tak ho chvíľu sledujte a rozmýšľajte, odkiaľ by bolo najlepšie ponúknuť mu vašu mušku. Niekedy sa oplatí dokonca zmeniť techniku lovu. Veľký pstruh je ryba prvých dvoch, troch hodov. Dva, tri nepodarené hody a pstruh zmizne a viac ho nezazriete, alebo ho uvidíte až o pár dní.
Častejšie však budete loviť na miestach, kde veľkú rybu skôr vytušíte ako uvidíte. Účinnejšie je v tomto prípade chytať s dlhšou šnúrou. Predsa len šnúra vyplaší ryby o niečo menej ako pohyb človeka vo vode. Nezabúdajte, že váš pohyb rozhýbe malé ryby a tie odplašia aj tie veľké. Kvôli malému odplašenému jalcovi môžete stratiť možnosť bojovať s kapitálnou rybou. Niekedy vás veľký pstruh môže prekvapiť na neočakávanom mieste. Ak sa cíti bezpečne, tak vytiahne zopár metrov zo svojho domova. Môže zbierať na hrane jamy, pred kameňom, alebo pred pilierom mosta.
Keď je zakalená voda...
Jeho inštinkty a pudy ho nútia hľadať bezpečné miesta s dostatkom úkrytov a potravy. To sú dve hlavné potreby, ktoré si pstruh musí väčšinu roku uspokojovať. Zmena nastáva, keď ho ovládne túžba po rozmnožovaní. Mení svoje prirodzené stanovište a postupne stráca záujem o potravu. Potočáky ulovené počas trenia obraňujú svoje teritórium – neresisko, a preto útočia na nástrahy. Nie sú výnimkou 40-centimetrové ryby ulovené na 10-15-centimetrový vobler. Ja im dávam v čase trenia pokoj. Nech si robia to čo majú. Prirodzený výter je to najlepšie, čo rieka môže dostať.
Zakalenie vody má veľký vplyv na lov pstruha. Najväčšie kúsky som mal na prútiku, keď bola voda ako biela káva, keď sa zakaľovala, alebo odkaľovala. Pstruhy vtedy nemôžu používať svoj zrak a aj bočná čiara im pri množstve častíc plávajúcich vo vode veľmi nepomáha. Vtedy ho nájdete tesne pri brehoch, alebo v zátočinách v rohoch splavov. Samozrejme, keď je zvýšený stav a prietok vody.
Prirodzené maskovanie
Krík, strom, alebo aj vysoká tráva vám môžu pomôcť pri približovaní k veľkej rybe. Pomôže to najmä na menších potokoch. Rybári, ktorí brodia stredom malej rieky, niekedy nemajú šancu stretnúť veľkého potočáka.
Občas si treba ľahnúť a vystrčiť len kúsok prúta. S muškárkou je to zložitejšie. V tomto majú vláčkari obrovskú výhodu. Ak sa vám podarí v polohe ležmo, alebo v hustých kríkoch pekného pstruha okabátiť, tak následne vznikne problém pri jeho zdolávaní. Často sa mi stalo, že pstruh okamžite zamieril pod vymletý breh. Veľakrát som sledoval koniec vlasca divo sa trepúceho pod brehom a zachytávajúceho sa o rôzne korienky a trávy. Nie vždy sa mi podarilo nad rybou zvíťaziť. Ak lovím takýmto spôsobom, tak dávam hrubší vlasec a snažím sa maximálne využiť moment prekvapenia.
Na Slovensku nie je veľa riečok a potokov, ktoré pretekajú lúkami a poľami bez stromov a kríkov. V tomto prípade existuje viacej taktík lovu. Môžete sa pomaly pohybovať stredom toku, hľadať aktívne zbierajúce ryby a vyhadzovať horúce miesta. Tento spôsob je obvyklejší, ale podľa mňa menej úspešný. Lepšie je kráčať v dostatočnej vzdialenosti popri rieke. Z brehu vyhľadajte potenciálne miesta a tie potom dôkladne preštudujte. Ale bez chytania. Päť, ani desaťminútový pohľad na rieku vám neuškodí a odmenou vám môže byť jeden z najkrajších pohľadov pre muškára. Zbierajúci kapitálny potočák.
Na niektorých našich riekach sú na brehoch trávy, ktoré padajú do vody a priamo pod nimi sú skryté ryby, ktoré z brehu vôbec nevidíte a ak áno, tak len na protiľahlej strane. Vtedy chytajte radšej z vody, alebo z protiľahlého brehu. Skúšajte triafať každú medzeru medzi trávou, každú, aj tú najmenšiu zátoku, úzky záhyb, ktorý tam je a môžete zostať prekvapení. Na týchto miestach môžete nájsť veľkého pstruha, lipňa, ale často
i veľkého jalca.
Druhá možnosť je skúsiť lov na trepačku so suchou muškou, alebo aj s nymfou. Znova treba veľmi opatrný prístup, pretože lovíme ryby takmer pod našimi nohami. Dôležité je viesť mušku čo najbližšie ku brehu. Nymfa je v tomto prípade trošku lepšia, lebo sa vám ju môže podariť nahodiť aj pod breh a dostať ju do väčšej hĺbky.
Iste som neopísal všetky možnosti ako dostať pekného pstruha. Lov na strímre,
lov francúzskym štýlom, či dlhá mokrá muška sú fantastické spôsoby, ktoré vám môžu zabezpečiť neopakovateľný súboj.
Vráťme vode, čo nám dáva
Príroda stráca svoje revitalizačné schopnosti a môže za to človek. Je silná, ale niekedy je takmer bezbranná, najmä proti ľudskej hlúposti. Staviame malé vodné elektrárne, kvôli ich efektivite a rýchlej návratnosti, čiže kvôli rýchlemu zisku.
To, že zmenia charakter a biotop rieky, nás nezaujíma. To, že sedimentáciou vzniknú nánosy, ktoré musia byť likvidované ako obzvlášť nebezpečný odpad, tiež prevádzkovateľov nezaujíma. To, že sa zmení habitát pôvodnej ichtyofauny, je nezaujímavé.
V prvom rade je predsa človek, jeho zisky a životný komfort, ktorý si vďaka elektrárni môže dovoliť. Čo koho do podeniek, potočníkov, pošvatiek, pstruhov, či lipňov!? Keď budeme takto rozmýšľať, tak tu, zjednodušene povedané, zostaneme sami so sliepkami, prasatami, kravami a ostatnou človeku užitočnou faunou a flórou.
Pstruhy potočné síce vieme rozmnožovať umelo, ale nie je to ono v porovnaní s prirodzeným výterom. Preto je lepšie dobrovoľne si zdvihnúť miery potočákov vyššie a púšťať späť aj 50-centimetrové ryby. Nie ako jeden nemenovaný „predseda“ východoslovenskej organizácie, ktorý berie „prezidentské“ pstruhy, ktoré nedosahujú ani 18 centimetrov
a potočákov v decembri nazýva jalcami, ktoré dostali kiahne, aby ich mohol brať. Toto je neospravedlniteľné a neprípustné. Nielenže porušuje zákon, vyhlášku, ale tiež rybársku etiku. A ešte sa tým aj chváli! Je to veľmi zlý príklad, ale, chvalabohu, poznám veľké množstvo rybárov, ktorí sa správajú presne naopak.
Zmena na našich vodách nastane vtedy, ak sa zmeníme my, ľudia, a hlavne my, rybári. Aby sme mohli chytať päťdesiatky, tak musíme púšťať štyridsiatky. Pomohlo by zakázať lov na mŕtvu rybku na pstruhových revíroch a na revíroch „chyť a pusť“. Bezpodmienečné používanie háčikov bez proti hrotov na „chyť a pusť“ je predsa logické a racionálne. Tiež povinnosť každej jednej organizácie vytvoriť aspoň jeden takýto revír. Inak môže väčšina z nás o veľkých potočákoch iba snívať. A naši vnuci ich budú poznať iba z dokumentárnych filmov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
