Keď som dostal ponuku na študijnú cestu do južného Chile - Patagónie, vôbec som nerozmýšľal. Zarezervoval som letenku z Prahy cez Madrid a Santiago de Chile do Puerto Montt a svoju účasť obratom potvrdil. Predstava teplého letného počasia a skvelej pstruhárčiny uprostred zimy bola jednoducho neodolateľná. Pavla, ktorý sa dozvedel o plánovanej výprave, som nemusel nijako prehovárať.
A tak sme 7. januára odleteli do Južnej Ameriky dvaja.Ráno som pred našou pražskou kanceláriou odhádzal čerstvo napadnutý sneh, popoludní som si s Pavlom vychutnával kávičku na madridskom letisku a druhý deň ráno, keď sa po dvanástich hodinách letu zobúdzam, dvíhajú sa pod nami hrebene Ánd, ktoré niekde v diaľke práve prekonávajú účastníci rely Paríž-Dakar.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2009
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ráno som pred našou pražskou kanceláriou odhádzal čerstvo napadnutý sneh, popoludní som si s Pavlom vychutnával kávičku na madridskom letisku a druhý deň ráno, keď sa po dvanástich hodinách letu zobúdzam, dvíhajú sa pod nami hrebene Ánd, ktoré niekde v diaľke práve prekonávajú účastníci rely Paríž-Dakar. Po ďalšej hodine letu zo Santiago de Chile sa okrem hrebeňov Ánd objavujú aj zasnežené vrcholky sopiek - konečne sme v cieli. Keď v Puerto Montt vystupujeme z lietadla, vonia vzduch letom.
V muškárskom raji
Rybársky penzión Patagonian Basecamp, ktorý je cieľom našej cesty, leží dve hodiny letu malým lietadlom od Puerto Montt. Spolu s nami zamieri do penziónu ešte sedem amerických muškárov, ktorí priletia až večer. Aspoň máme dosť času zájsť si na skvelý obed a pretiahnuť si nohy a chrbát pri prechádzke okolo ľadovcového jazera, nad ktorým sa týči silueta sopky Osorno.
Po nocľahu v hoteli, už v plnom počte, nastupujeme do aerotaxi a pred nami je doslova vyhliadkový let do centrálnej Patagónie. Čoskoro miznú z dohľadu posledné políčka. Vpravo sa do nedohľadna tiahnu modré vody Tichého oceánu a vľavo sa vypína k nebu masív Ánd. Oblietame aktívny vulkán, ktorý chŕli do atmosféry kvantá dymu a popola, pilot stáča stroj od mora medzi hrebene hôr a čoskoro už sledujeme tok rieky Palena.
Z vidieckeho letiska je to autom do Patagonian Basecamp len pol hodina. Slnko ožaruje okolité hory, na kvitnúcej lúke sa popása stádočko koní, pani domu servíruje čerstvé mäsové koláčiky, rozlieva vynikajúci čílsky kabernet a my všetci sledujeme neuveriteľne tyrkysový riečny prúd, kde na nás čakajú patagónske pstruhy. Ak si nejako predstavujem muškársky raj, potom presne takto.
Kým Pavel nedočkavo dráždi malé pstrúžiky na prahu nášho dočasného domova, plánujem s manažérom penziónu program na nasledujúcich šesť dní. Zajtra vyrazíme na dvojdňovú plavbu po rieke Figueroa, potom skúsime niektoré z okolitých jazier, a potom sa uvidí. Vždy nás bude sprevádzať jeden z profesionálnych muškárskych sprievodcov. Všetci sprievodcovia sú Američania - v lete pracujú na Aljaške alebo na Kamčatke, v septembri sa presúvajú do Colorada a Kalifornie a od decembra do apríla pôsobia v Chile. Po večeri otváram svoju škatuľku s muškami a snažím sa za pomoci Marcela, majiteľa ubytovne, vybrať vhodné vzory. Ubezpečuje ma, že sprievodca nám vhodné mušky dá. Keď zdôrazňujem, že by som dal prednosť vlastným muškám, vyberá mi zo škatuliek niekoľko strímrov, nymfy podeniek, imága podeniek a potočníkov a pár jigov.
Len nekonečné hory a lesy
Po raňajkách čaká pred penziónom trojica terénnych áut. Náš pick-up má na korbe upevnený raft. S Pavlom nakladáme tašku s náhradným oblečením i rybárskymi vecami a nakoniec vyrážame. Najprv ideme niekoľko kilometrov po transamerickej „diaľnici“, ktorá je tu široká necelých päť metrov a jej povrch namiesto asfaltu tvorí štrk a kamene veľké ako päsť. Potom odbočujeme k jazeru Rosselot a ďalej smerom k argentínskej hranici. Občas stojí pri ceste malá farma, niekoľkokrát čakáme, až kravy alebo kone opustia komunikáciu. Domy farmárov sú stále menšie a chatrnejšie a v závere cesty nás už obklopujú len nekonečné hory a lesy.
Rieka vyzerá nádherne - tyrkysová voda ubieha v kaňone medzi skalami. Len mi nie je jasné, ako raft s rámom dostaneme z cesty k rieke. Vodič Claudio je však pripravený a čoskoro pomocou lana spúšťa naše plavidlo zo strmého svahu. Sprievodca Dan kontroluje naše vybavenie a opakovane nám zdôrazňuje, že si dnes nemáme broďáky obliekať. Čaká nás prejazd kaňonom, kde sú dve kaskády a množstvo veľkých a extrémne klzkých balvanov - pri plavbe, chytaní z raftu i pohybe na brehu je určité riziko nedobrovoľného kúpeľa, ktorý by sa v broďákoch mohol skončiť tragicky.
Nedôverčivo pozorujem ľadovcovú riečku a predstavujem si, aká asi studená tá voda musí byť. Aké je však naše prekvapenie, keď zisťujeme, že teplota vody je 15-18 °C. Claudio vezie naše rezervné oblečenie aj zásoby jedla a pitia do tábora, kam plánujeme prísť večer a my odchádzame. Dan vedie raft stredom rieky, takže pohodlne nahadzujeme ku skalnatým brehom, kde občas zazrieme zbierajúce pstruhy. Na brehu som videl potočníky, preto skúšam CDC - potočníka.
Tučný Albert
Asi po desiatich minútach mám na udici prvú rybu alebo skôr rybku. Zbavujem dvadsaťpäťcentimetrového pstruha háčika pri boku lode a nahadzujem opäť na rozhranie dvoch prúdov, kde sa na hladine hromadia plávajúce vetvičky a pena. Druhý pstruh má necelých dvadsať centimetrov. Pavel je zatiaľ bez záberu, a tak mení mušku. Dan mu podáva mušku zo svojej škatuľky a Pavel prepuká v chechot: „Videl si to?“
Ukazuje mi skoro päťcentimetrovú mušku - čierneho chrobáka s dlhými nožičkami a červeným chrbtom. „To si snáď robí žarty, chytať na takúto potvoru“ - dodáva pochybovačne. „Ja myslím, že si žarty nerobí. Vraj 70 % potravy tunajších pstruhov tvorí suchozemský hmyz a pavúky. Toto vyzerá ako chrúst s dlhými nohami, ja by som to skúsil“ – upokojujem Pavla.
A tak Pavel nadväzuje veľkú mušku, ktorá, ako sa neskôr dozvedáme, sa volá Fat Albert (Tučný Albert). Asi na tretí hod prichádza prvý záber, ale rybu sa Pavlovi nedarí zaseknúť. To isté sa opakuje po niekoľkých minútach. Muške chýba pár nožičiek, ktoré pravdepodobne zostali v pstruhovej tlame a nám je jasné, že tieto veľké mušky musíme rybám chvíľku nechať, inak budeme zasekávať do prázdna.
Dan pribrzďuje raft, aby sme mali dosť času nahadzovať do vytypovaných miest - ku skalnatým brehom, do tíšin za kamene, do pásov peny medzi prúdmi a vo vracákoch i k hromadám naplavených kmeňov. Prvýkrát muškárime na rieke z idúceho raftu a čoskoro sme dosť unavení. Tento štýl rybačky vám totiž nedopraje chvíle pokoja. Zanedlho prichádza raft k nádhernému stanovišťu, kde môžeme čakať pstruha z rodu veľkých. Nie je čas váhať - nahodenie musí byť rýchle a presné. Zároveň je potrebné vyrovnávať balans, čo pri jazde medzi kameňmi a v kaskádach nie je práve jednoduché. Na čele i v zadnej časti raftu je síce v konštrukcii zabudovaná plastová sedačka, ale mne aj Pavlovi sa akosi prieči pri muškárení sedieť.
Černobyľský mravec
Predpoludním začína pršať. Podľa Danových slov tu dážď nikdy netrvá dlho, čo potvrdzuje aj tým, že si ani nevyberá bundu. Občas vylovíme pstruha potočného alebo dúhaka, ale žiaden nie je dlhší ako 30 cm. Blížime sa k prvej kaskáde. Pre istotu obliekame záchranné vesty a usilovne bombardujeme muškami okolie každého väčšieho kameňa, pri ktorom by mohol číhať veľký pstruh.
„Tesne pred kaskádou stoja najväčšie pstruhy“ - informuje nás Dan a zrakom sleduje cestu. Pavel zostával verný Tučnému Albertovi, ja som vystriedal potočníky, jigy a nymfy, aby som nakoniec nadviazal jednu z Danových mušiek - trojcentimetrového Černobyľského mravca. Náhle sa od skalnatej steny odlepil veľký tieň a k mravcovi prichádza veľký pstruh. Jemne nasáva mušku pod hladinu, ale keď po sekunde zasekávam, necítim žiadny odpor. Ryba mizne opäť v hĺbke.
To už nás prúd vtiahol do kaskády a Dan kľučkuje medzi balvanmi. Radšej si sadáme a nahadzujeme až po niekoľko sto metroch, keď prah prechádza do pomaly prúdiacej hlbokej vody zovretej po oboch stranách niekoľko desiatok metrov vysokou skalnou stenou. Prestáva pršať a Dan zachádza s raftom na piesčinu medzi dvoma balvanmi.
Kým pripravuje obed, preliezame s Pavlom kamene na brehu rieky a nahadzujeme na tyrkysovo modrú hladinu, pod ktorou sú chvíľami vidieť korzujúce pstruhy. K záberu sa nám však darí vyprovokovať len tie menšie. Vôňa obeda nás napokon núti prerušiť rybačku a čoskoro si na brehu rieky pochutnávame na šťavnatých morčacích steakoch.
Dan nám opisuje, ako bude vyzerať rieka v najbližších hodinách, pripravuje nás na miesta, kde už boli vylovené veľké pstruhy a vysvetľuje nám, aké robíme chyby. Prekvapivo nás Dan nenúti robiť dlhé hody, ale nabáda k častým a krátkym nahodeniam - k rieke dorazí každoročne len niekoľko rybárov a ryby tu nie sú nijako opatrné a plaché.
Strácame ostražitosť...
Niekoľko minút po vyplávaní vyráža na Pavlovu mušku z úkrytu v podmletom brehu slušný pstruh. Zásek sedí a meter ukazuje 45 cm. Zatiaľ najväčšia dnešná ryba. Až do večera trpezlivo prehadzujeme každé sľubné miestečko, ale veľké pstruhy sa nám vyhýbajú a čím ďalej viac rýb nám padá. Dan si všimol, že strácame koncentráciu a čas od času sa nás snaží vybudiť k rýchlejším a presnejším hodom.
Únava sa nás však nekompromisne zmocňuje a sme celkom radi, keď sa na pravom brehu objavujú dva veľké stany na drevených podestách. Keď sme včera večer rozprávali o stanovom tábore, nečakal som, že v každom stane budú dve čisto postlané postele a umývadlo s tečúcou vodou. Po večeri si však tento komfort labužnícky vychutnávame a čoskoro nás šumenie riečneho prúdu uspáva.
Z postele ma dvíha až slnko, ktoré sa prediera pomedzi vrcholky stromov. Obloha je bez jediného mráčika, Dan si číta pri ohni knižku. Pavlovi trčí spod periny len jedna noha a pravidelné dýchanie napovedá, že hneď tak sa vstávať nebude. Pripájam sa k Danovi, ktorý pri rannej káve rozpráva o svojej práci sprievodcu v americkom Colorade. Pracuje predovšetkým pre muškárov, ale robí aj odborného sprievodcu na extrémne náročných raftárskych expedíciách.
Na vodu odchádzame až po desiatej. Dnes nás nečakajú žiadne nebezpečné kaskády a rieka sa rozlieva do širšieho koryta. Pavel si obliekol broďáky a je pripravený tráviť dnes viac času brodením. Chvíľu sme ráno váhali, či namiesto sedmičkových prútov nevybaliť radšej päťku, ale s ohľadom na veľkosť nahadzovaných mušiek zostávame u AFTMA 7. Navyše nám Dan sľubuje niekoľko pasáží ideálnych pre strímrovanie.
Máme čo doháňať
Po desiatich minútach chytania prekonáva Pavel pstruhom potočným štyridsaťcentimetrovú hranicu a čoskoro k jeho úlovku pribúdajú ďalšie, tentoraz menšie pstruhy. Jasná obloha, ostré poludňajšie slnko a priezračná tyrkysová voda rieky mi nepripadajú ako ideálna kombinácia, ale tunajšie pstruhy sú iné ako tie naše. Na pravé poludnie lovím pstruhy potočné i dúhaky. Konečne si aj ja môžem na konto pripísať slušného pstruha - 43 cm. Stále to však nie je ono. Počas plavby sme videli pár naozaj veľkých rýb, naši predchodcovia na tejto rieke zdolali a pustili na slobodu viacero pstruhov vo veľkostnej kategórii 60-80 cm!
Muškárenie na extrémne čistých vodách má jednu nespornú výhodu: ryby sú v rieke vidieť - nielenže si rybár môže vychutnávať súboj so zdolávanou rybou, ale často vidí rybu, ktorá sa zo vzdialenosti niekoľkých metrov blíži k jeho nástrahe. To napokon využívame pri prechytávaní jednej pláne, kde zo skalky čnejúcej nad vodou hľadám pstruhy snoriace pod hladinou. Následne navigujem Pavla, ktorý stojí medzi stromami a nahadzuje tak priamo pred obedujúce pstruhy.
Keď v podvečer nakladáme raft na pick-up, mám na konte sedem pstruhov potočných a tri dúhaky, Pavel dnes chytil 15 rýb. Najmenej rovnaké množstvo rýb sa oslobodilo pri zdolávaní. Čo je však dôležité, obaja začíname mať pocit, že nám chytanie z pohybujúceho raftu začína prechádzať do krvi. Pri večeri porovnávame naše výsledky s ostatnými rybármi. Nie sme na tom práve najlepšie - traja z Američanov už prekonali šesťdesiatcentimetrovú hranicu a nikto z nich nešiel pod dvadsať rýb denne. Nuž, máme čo doháňať!
To by malo byť ono!
Pretože si potrebujeme napraviť sebavedomie, plánujeme na ďalší deň muškárenie na jazere, kde údajne lovia len veľké pstruhy. Nie že by do neho niekto nasypal veľké ryby, ale z nejakého dôvodu sa v jazere malé pstruhy nevyskytujú. Odmietam Marcelovu ponuku na zapožičanie dvoch koní, na ktorých môžeme k jazeru prísť a radšej nakladáme naše „nádobíčko“ do auta. Po štvrť hodine odbočujeme z hlavnej cesty na pozemok farmy a cez niekoľko závor a ohrád prichádzame na pasienky, z ktorých sa nám otvára idylický výhľad na jazero obklopené horskými velikánmi.
V potoku, ktorý ústi do jazera, nás čaká veslica a čoskoro už plávame na pokojnú hladinu jazera. Zakrátko sa objavujú kolieska zbierajúcich rýb a ja začínam cítiť, že to bude ono. Nie nadarmo ma Milan Jenča učil muškáriť na jazere - tu všetko zúročím! Na hladine sa občas objavujú podenky, a tak nadväzujem nymfu a spent. Dlhými hodmi opatrne kladiem šnúru na hladinu, ale ryby nikde. Dvojica obrovských, asi polmetrových rybárikov zatiaľ posedáva na kroví neďaleko našej loďky, akoby čakali až im hodíme čerstvo uloveného pstruha. Zatiaľ čo ja sa tvrdohlavo držím vlastných mušiek, Pavel ani na chvíľku nezaváhal a nadviazal osemcentimetrového „cigánskeho kráľa“ (Gipsy King), ktorého mu odporučil sprievodca.
„Čo má, preboha, imitovať táto príšera?“ - pýtam sa Marcela.
„Tu, v okolitých lesoch, je veľa veľkých chrobákov - roháčov a fúzačov. Keď veľký chrobák spadne na vodnú hladinu, je to pre pstruha taký veľký kúsok, že mu jednoducho nemôže odolať. Však uvidíš...“- usmieva sa Marcel. A videl som!
Demonštrácia rýchlosti a sily
Chvíľu chytáme v miestach, kde ústie potoka vytvorilo piesčitú naplaveninu strmo klesajúcu do priezračne čistých hlbín jazera. Niekoľkokrát sa na hladine pri okolitých porastoch sitín a krovia ukázal pstruh, ale záber žiadny. Meníme miesto a Marcel vesluje do medzery medzi travinou, ktorá tvorí prstenec okolo jazerných brehov. Voda je tu však plytká. V polmetrovej hĺbke by bola vidieť každá šupina, ale tu nie je vôbec nič.
Kladiem šnúru asi desať centimetrov od okraja zaplavených tráv a v plytčine pátram zrakom po siluetách ryby. Márne. Toto je bez šance, chce sa mi povedať, keď tu náhle Pavlova muška akoby explodovala. Z vody vylieta pstruh a Pavel ľaknutím inštinktívne zasekáva. Do prázdna. Síce prišiel o rybu, ale všetci traja sa na lodi smejeme. Ryba zrejme plávala skrytá medzi trávou a do plytkej vody vyštartovala za muškou maximálnou možnou rýchlosťou, čo sa, samozrejme, neobišlo bez zvukového efektu. Po tejto demonštrácii rýchlosti a sily sme plní optimizmu.
Marcel vedie loďku pomaly okolo brehu jazera, na dohodenie od okraja sitín. Pod nami je najmenej päťmetrová hĺbka, z ktorej ku hladine vystupujú bujné porasty vodných rastlín. Pstruhy tu majú tisíce prístreškov a nemenej možností, ako pretrhnúť vedľajšiu šnúru. Asi tridsať metrov od nás zobral pstruh. Marcel posúva loďku na dohodenie a vzápätí už naše mušky dopadajú k sitinám.
Dorovnávam šnúru a udržujem kontakt s muškami na konci. Pavlova muška náhle úplne nečujne mizne pod hladinou. Pavel pokojne čaká, až sa šnúra začne napínať a jemne prisekáva. Ryba sa vymršťuje ku hladine a potom mieri do hĺbky. Marcel bez váhania vesluje do hĺbky
a nabáda Pavla, aby držal rybu vyššie od dna.
V čistej vode je čoskoro vidieť telo asi polmetrového duháka bojujúceho s ťahom šnúry. Používame obaja nadväzce 0,25 mm (6 kg) a ryba tejto veľkosti nemá veľa šancí na únik. Po vylovení a niekoľkých sekundách fotografovania púšťame rybu späť na slobodu.
Môj prvý potočák – 48 cm
Netrvá ani desať minút a Pavlov Gipsy King oslavuje opäť úspech, tentoraz dúhakom 55 cm. Po tom, čo Pavel zdoláva piatu rybu a ja som stále bez jediného záberu, kapitulujem. Nádherné jazerné mušky, ktoré by nemohli nechať chladným žiadneho európskeho pstruha, putujú späť do škatuľky a ich miesto zaujíma „Turks Tarantula“ – imitácia asi šesťcentimetrového pavúka. „Aspoň, že je na tú muchu dobre vidieť“ - pochvaľuje si. „A tiež si konečne chytíš poriadnu rybu“ - dodáva Pavel.
A mal pravdu. Driftuje okolo veľkých kríkov, ktoré vyrastajú z plytčiny a ktorých vetvy pripomínajú porasty tropických mangrovov. Položil som Tarantulu na hladinu, presne medzi kry. Pstruh sa objavuje pri muške so zvukovým efektom hodným akčného filmu. Na sčerenej hladine sa kolíše niekoľko listov, ktoré spadli z kra a šnúra mizne v hĺbke pod nimi. Ani nemusím zasekávať. Cítim a chvíľami dokonca aj vidím, ako ryba robí kotrmelce a výpady v snahe oslobodiť sa od háčika. Márne. Po piatich minútach podoberám môjho dnes prvého pstruha potočného - 48 cm.
Ešte som nestačil nahodiť, keď zasekáva Pavel. Tiež potočák, ale aký! Päťdesiattri centimetrov dlhá ryba má zlatú farbu, ktorú ruší len niekoľko bodiek. „Škótsky pstruh“ - komentuje Marcel farbu ryby.
„Prečo škótsky?“ Zaráža nás názov ryby.
„To máte tak“ - vysvetľuje Marcel. „V Patagónii pôvodne žiadne lososovité ryby nežili. Koncom 19. storočia, keď do kraja prišla prvá vlna nemeckých osadníkov, nechali si niekoľkí z nich priviezť z Nemecka oplodnené pstružie ikry. Sudy s ikrami putovali údajne zo Schwarzwaldu, v Hamburgu ich naložili na lode, ktoré ich odviezli do Buenos Aires a odtiaľ viedla ich cesta vozmi a na chrbte múl až do Ánd. Keďže prvé pstruhy prišli do Patagónie z Nemecka, nazývame túto formu pstruha potočného „nemeckou“.
Neskôr boli do Argentíny a Chile dovezené aj pstruhy z Britských ostrovov - to sú tie „škótske pstruhy“. Zatiaľ čo nemecká forma sa vyznačuje množstvom bodiek, škótske pstruhy ich majú málo. Jednotlivé formy sa navzájom krížia a vytvárajú rôzne farebné kombinácie, svoju úlohu, samozrejme, zohráva i prostredie, v ktorom po viac ako sto rokoch pstruhy zdomácneli.“
Počúvam Marcelovo rozprávanie o introdukcii pstruhov a lososov do juhoamerických vôd, nahadzujeme obrovské mušky k okrajom sitín aj zatopených kríkov. Čoskoro nám dochádza, že ryby reagujú najviac na dopady mušiek na hladinu, prípadne pohyby na hladine. Ani náznak nedôvery alebo opatrnosti. A tak nenechávame mušky dlho ležať na vode. Často prehadzujeme, chvíľami muškou brázdime hladinu alebo aspoň krátkymi pošklbnutiami nútime mušky poskakovať po hladine a prerážať povrchovú blanku. Niektoré pstruhy berú jemne a nečujne, iné, najmä potočáky, útočia na mušky veľmi agresívne, hocikedy pri zábere vyskočia nad hladinu.
„Je to ako chytanie bass alebo pavone v Brazílii a Venezuele“ - komentuje správanie tunajších pstruhov. „Áno, patagónske pstruhy sa od svojich európskych predkov dosť líšia“ - usmieva sa Marcel, ktorý má z nášho rybárskeho zápalu úprimnú radosť. A keby vedel, aké ryby vylovíme v patagónskych riekach počas ďalších dní, mal by radosť ešte väčšiu!
Foto: www.rybolov.com
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
