Ráno sa prebúdzame do slnečného dňa. Pohľad na vodnú hladinu nás však neteší. Vietor fúka stále rovnakou silou. Vlny sú veľké, vábiť v takomto počasí nemá zmysel. V pohode a pokoji si ešte dochytávame nástrahové ryby. Spolu so Šenolom si pri raňajkách rozoberáme, čo by sme mali ešte počas nasledujúcich šiestich dní stihnúť. Rozhodujeme sa pre priehradu, ktorú nám spomínali aj istanbulskí chlapci.Štvrtýkrát balíme veci, nakladáme čln a odchádzame. Šenol mi cestou ukazuje ešte niekoľko menších jazier. Nás však zaujímajú veľké sumce, a tak mierime k priehrade, kde podľa tvrdení viacerých ľudí naozaj sú. Pozerám sa do mapy. Voda, na ktorú smerujeme, nie je práve najmenšia. Odhadujem to na šesťtisíc hektárov.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: APRÍL 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Štvrtýkrát balíme veci, nakladáme čln a odchádzame. Šenol mi cestou ukazuje ešte niekoľko menších jazier. Nás však zaujímajú veľké sumce, a tak mierime k priehrade, kde podľa tvrdení viacerých ľudí naozaj sú. Pozerám sa do mapy. Voda, na ktorú smerujeme, nie je práve najmenšia. Odhadujem to na šesťtisíc hektárov. Páči sa mi však jej členitý reliéf s množstvom zátok.
Šenolovi klesla sánka...
Prichádzame do dediny. Ako sme si mohli už cestou všimnúť, v Turecku bude sviatok. Dediny sú obsypané štátnymi vlajkami. Zovšadiaľ sa na nás pozerajú portréty otca Turecka – Ataturka.
Auto odstavujeme na námestí. Vchádzame do čajovne, pred ktorou stojí takmer štvormetrová socha národného velikána. Prichádza majiteľ. Šenol sa s ním púšťa do dlhšej debaty. Po pár minútach nám tlmočí, čo sa dozvedel. Šéf čajovne je tiež rybár, no vnútri sedí chlapík, ktorý sa rybolovom na tejto vode živí už viac ako štyridsať rokov. Pozývame ho k sebe a začína sa „krížový výsluch“.
Pri odpovedi na otázku, aké veľké ryby sú v priehrade registrujem, ako Šenolovi pomaly klesá sánka. Slová, ktoré plynú z úst tohto sympatického chlapíka ho zjavne zaskočili. Nežat, ako sa tento starý rybár volá, chytil v priehrade pred tromi rokmi do vrše 2,8 metra dlhého a 150 kíl ťažkého sumca. Pred ôsmimi rokmi 55 kíl a pred šiestimi 48 kíl ťažké kapry...
Dozvedáme sa aj, že priehrada je viac ako 130 rokov stará. Pred 40 rokmi do nej vypustili väčšie množstvo kaprov dovezených z Dunaja. Nežad nám rozpráva o svojej účasti na vedeckom programe sledovania kvality rýb v tejto priehrade. Zisťujeme, že ovláda všetky teoretické poznatky o živote jednotlivých druhov. Pravidelne sa vraj zúčastňuje rôznych konferencií o love rýb.
Na najhlbšom mieste priehrady
V duchu ďakujem všetkým svätým. Posledné, čo by som v tejto maličkej, v horách zastrčenej dedinke čakal, je stretnutie s chlapíkom, ktorý mi bude rozprávať o tom, ako sumec loví, či do detailov dokáže opísať ako sa loví sumec pomocou vábničky. Počiatočná eufória trocha opadá, keď nám Nežat hovorí o hĺbke priehrady. Väčšinou sa pohybuje okolo troch metrov. Je niekoľko úsekov, kde dosahuje päť metrov, najväčšia hĺbka je tu šesť a pol metra.
Ďalšia vec, na ktorú nás upozorňuje, je predpoveď počasia. Teploty síce budú príjemné, no vietor najbližšie štyri dni bude taký silný, že sa na vodu s našou loďou určite nedostaneme. Dohodneme sa, že Nežat nám ukáže miesta, kde by sme mohli rozložiť tábor.
Prvé miesto sa nachádza blízko dediny. Je to zátoka, v ktorej parkujú bárky domorodých rybárov. Aj keď je tu jedno z najhlbších miest priehrady, Nežatovi vysvetľujeme, že ponad vodu budeme ťahať na trhačky 12 udíc. Preto musíme loviť na mieste, kde nebudú chodiť člny. Sadáme znovu do áut.
Tentoraz trvá presun dlhšie. Cez les sa dostávame k vode. Po dne priehrady sa pomaly presúvame do ďalšej zátoky. Na jej druhom brehu stojí drevená búda. Patrí miestnym rybárom. Na zemi vidíme porozťahované malé vrše. Slúžia na lov rakov.
Obrovské leknové polia
Smerom na voľnú vodu sa nám naskytuje úžasný pohľad. Kam až oko dovidí, sa tiahnu leknové polia. Nežat nám vysvetľuje, že práve v nich sa ukrývajú najväčšie kapry. V diaľke vidíme, ako sa cez lekná prebíja čln. O chvíľku k nám prichádzajú domorodí rybári. Dvaja chlapi a jeden mladík vyskakujú z člna. Každý z nich má cez plece prevesenú pušku.
Nežat im hovorí, čo tu budeme robiť. Spolu nás odprevádzajú do ich provizórneho tábora. Na jeho úrovni sa končia leknové polia. Spúšťame čln a spolu s Nežatom sondujeme sonarom dno. Na druhej strane priehrady mi ukazuje skalné steny. Pod nimi by sa mali ukrývať veľké sumce.
Sotva sa však dostávame zo závetria zátoky na voľnú vodu, vlny sa začínajú prelievať cez predok lode. Radšej sa otáčam a prechádzam aspoň plochu pred našim táborom. Dno je však všade rovné. Neostáva mi nič iné, len označiť tých pár malých nerovností bójkami.
Neskoro večer k nim vyvážame päť prútov. Šenol sa musí vrátiť späť do Istanbulu. Začína sa mu pracovný týždeň. Spolu s Nežatom nás opúšťajú s tým, že zajtra, ak budeme niečo potrebovať, sa k nám Nežat vráti.
Sumce tu sú!
Dva dni sa pokúšame dostať na voľnú vodu. Vietor nám však vždy ukazuje, kto je tu pánom. Druhý deň večer voláme Šenolovi. Predpoveď počasia sa nemení, ešte tri dni má fúkať silný vietor. Prosíme ho preto, nech na ráno dohodne Nežata aj s jeho bárkou. Sonarom aspoň prejdeme najhlbšie časti priehrady.
Stretávame sa v dedinskom prístave. Vietor je stále silný, no dieselová bárka s vlnami problém nemá. Prechádzame miesta, kde Nežat ulovil najväčšieho sumca. Zapínam sonar a prehnutý cez bok lode sa pokúšam vábiť. Dvakrát prechádzame kilometer dlhý úsek. To, čo vidím, ma teší. Na obrazovke 525-ky sa odo dna odlepuje niekoľko obrovských odrazov. Potvrdzujú sa informácie našich priateľov. Veľké sumce tu naozaj sú. Vietor sa nám však poraziť nedarí. Vystupujeme na breh a lúčime sa s novým priateľom.
O rok sa tu určite stretneme.
Štyri zábery – dva sumce
S Charim sa po telefóne dohodujeme, kde nás počká. Jeho priateľ Mohamed nám chce ukázať jazero neďaleko jeho dediny. Loví sa tam vraj veľa kaprov cez dvadsať kíl a tento rok tam chytili do sietí sumce, ktoré vážili 55 a 70 kíl.
Po troch hodinách jazdy tureckým vidiekom stojíme pri vode. Jazero nie je veľké. Sucho ukrojilo z jeho vodnej plochy takmer polovicu. Spúšťame loď, zapínam sonar a začínam vábiť. Spodná časť priehrady má hĺbku cez
5 metrov. Blízko hrádze sa dvíhajú prvé sumce. Nie je ich však veľa a nie sú také veľké, ako by sme chceli. Navyše mi sonar a o chvíľu aj udice signalizujú, že vo vode je sieť. Je natiahnutá krížom cez celú plochu. Vraciame sa na breh.
Chari s Mohamedom chytajú niekoľko karasov a kaprov. Do rána ich majú takmer dvadsať. Ráno sa všetci zhodneme, že posledné štyri dni prežijeme tam, kde sme našu výpravu začali. Máme toho všetci už naozaj dosť. Za osem dní sme päťkrát vybaľovali a zbaľovali. Každý deň je takmer 40 °C. Sucho znásobuje silný vietor.
Krátko po obede sme na mieste. V pokoji vyvážame sedem prútov. Podvečer Majo nahadzuje dva prúty s malými rybkami. Počas hodiny má osem záberov. Zdoláva niekoľko zubáčov. Večer sa vietor utišuje.
Na vábničku máme štyri zábery, vyťahujeme dva sumce. Skoro ráno sadáme do člna. Skôr, ako sa rozfúka, sa pokúsime dostať k ústiu na severe priehrady. Podľa našich priateľov tam pri výstavbe nádrže sypali rôzny odpad. Vytvorilo sa tak množstvo prekážok, v ktorých sa ukrývajú sumce.
Záber na korýtka
Asi kilometer pred cieľom sa nám vybíja batéria. Navrhujem stávku. Kto chytí najväčšieho sumca, vesluje späť. Prvé tri ryby chytám ja. Všetko sú to sumce do jedného metra. Podobný sumec zaberie aj Majovi. Víťazom stávky sa stáva Marcel. Po piatich minútach zdolávania vťahujem za papuľu do člna asi 160 cm dlhú rybu.
Marcel dostáva do rúk veslo. Vraciame sa späť do tábora. Poobede prichádzajú všetci naši priatelia. Znamená to, že večer budú hody. Pred zotmením kontrolujem trhačkové prúty. Okrem dvoch vytvrdnutých karasov sú všetky nástrahové ryby mŕtve. Teplota vody robí svoje. Noc nám neprináša žiadny záber.
Ráno vábime na miestach, kde sa nám minulý rok ukázal veľký sumec. Na korýtka mám silný záber. Okamžite sekám; 160 cm dlhé Shimano, ktoré používam ako rezervu na vábenie, okamžite praská. Desatinu sekundy trvajúci nápor sa končí. Sumca som nezasekol. Kvôli silnému vetru, a tým pádom aj veľkému uhlu, som na sonari nemohol vidieť svoju nástrahu ani útočiaceho sumca. Mrzí ma, že neviem, čo mi to vlastne zabralo.
V ten deň sa nám darí chytiť dva sumce. Nástrahy na trhačkách ostávajú nedotknuté. Prečo, to zisťujeme ráno. Všetky nástrahové ryby sú mŕtve. Trhačky už nechávame tak. Posledné dva dni budeme o to intenzívnejšie vábiť. To, že sme vsadili na správnu kartu, sa ukazuje krátko po obede. Po dvoch menších sumcoch sa takmer pod priehradným múrom ohýba Marcelov prút.
Marcelov osobák
Prvé výpady naznačujú, že pôjde o väčšiu rybu. Lak na Marcelovom prúte začína pukať. GG-čko, aj keď nemá dotiahnutú brzdu, vydáva čudné zvuky. Našťastie, to najpodstatnejšie – šnúra je v poriadku, a tak sa po piatich minútach prevracia pri člne takmer dvojmetrová ryba. Ďalšie dve minúty trvá, kým sa nám sumca podarí dostať do lode.
Gratulujeme Marcelovi. Práve chytil svoj osobák a zdolal najväčšiu rybu tejto výpravy. Chlapi na brehu sa tešia. Robíme pár fotiek a velikána od hrádze púšťame späť. Večer nás všetci opúšťajú. Ráno sťahujeme všetky prúty, balíme tábor a odchádzame.
Prechod hraníc tentoraz nie je bezproblémový. Posledná strážna búdka je pre nás konečná. Tureckému colníkovi sa nepáči čosi na Majovom pase. Odstavuje nás nabok. Keď sa ho Majo pýta, v čom je problém, odstrčí ho. Vidím, že musím zakročiť. Nerád by som skončil na záver výpravy v tureckej base. Beriem Majov pas a vraciam sa späť. V budove nachádzam celkom sympatickú colníčku. Vie trochu anglicky. Potrebujem vraj pečiatku. Ochotne mi ukáže, kde ju dostanem.
„Podnikavci“ na hraniciach
Opúšťame Turecko. Mysleli sme si, že keď sme už na území Európskej únie, máme po problémoch. Bulharskí colníci nás však čoskoro vyvedú z omylu. Pasová kontrola prebehne rýchlo, no akýsi civil sa nás pýta, či máme peniaze. Keď sa ho spýtam, načo sú nám, hovorí, že na tovar dovezený z Turecka.
Prichádza jeho uniformovaný kolega. Otvárame čln aj auto. Pýtam sa ho, aký tovar hľadá, či chce clo za naše udice, alebo špinavé oblečenie, či za dva melóny, ktoré vezieme z Turecka. Pýtam sa ho, či vie, čo je to EÚ. Keď sa ďalej pokúša obrať nás o peniaze, prechádzam do protiofenzívy. Vysvetľujem mu, že ak nás hneď nepustia, okamžite volám na ambasádu. Tento argument zaberá, nič nám už nebráni vrátiť sa domov.
Tretí turecký „trip“ bol podstatne náročnejší ako predchádzajúce dva. Za dvanásť dní sme sa šesťkrát sťahovali, nakladali a vykladali výstroj, balili a rozbaľovali tábor. Všetka táto snaha však nevyšla nazmar. Preskúmali sme štyri nové jazerá. Ako sme zistili, najväčšie z nich ukrýva naozaj obrovské ryby. Verím, že s Nežatovou pomocou a trochou priazne počasia tu v tomto roku strávime úspešný týždeň.
Napriek všetkým problémom sa nám na jednej z týchto priehrad podarilo chytiť za päť dní dvadsaťštyri sumcov. V Európe je len veľmi málo revírov, kde by sa takýto výsledok dal dosiahnuť. Pohostinní ľudia, príjemné počasie, krásne panenské vody, v ktorých plávajú obrovské sumce – to všetko sú dôvody, pre ktoré navštívim v novej sezóne Turecko zas.
Taliansko, Chorvátsko a Bulharsko sú ďalšie krajiny, ktoré tohto roku neobídem. Stodvanásť kíl ťažký albín, ulovený v poslednej menovanej krajine minulý rok dáva tušiť, že o dobrodružstvá a veľké úlovky na našich výpravách nebude núdza.
Samozrejme, veľa pekných zážitkov a ulovených rýb prajem v nadchádzajúcej sezóne aj vám, priatelia.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
