„Moje mojito v La Bodegita, moje daiquiri v El Floridita“ – to je stručný zoznam najlepších barov v Havane podľa amerického spisovateľa Ernesta Hemingwaya, ktorý na Kube s kubánskymi revolucionármi Ernestom Che Guevarom a Fidelom Castrom strávil kus života. Ernest Hemingway bol vášnivým rybárom a vlastne prvým človekom, ktorý opísal fantastickú rybačku na Kube. Určite by nebol šťastný, keby videl kam to socialistickí revolucionári dotiahli, ale rybačku by opísal určite rovnako...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: APRÍL 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 40
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Chudoba a policajný režim vlastne istým spôsobom vlastne priaznivo vplývajú na to, že na Kube si naozaj môžete fantasticky zarybárčiť. Vlastniť totiž akýkoľvek čln je na Kube kvôli možnému úteku do Ameriky prakticky nemožné. Chudoba a nedostupnosť tovaru spôsobuje, že miestni rybári vlastnia maximálne kotúčik so silonom, olovkom a háčikom, s ktorým však vedia neuveriteľne majstrovsky narábať.
Organizovaný život
Neviem, či na lov rýb majú miestni rybári povolenky, ale skôr si myslím, že nie a loviť môžu neobmedzene na mori z brehu. Páčilo sa mi však pravidlo, že na takmer 20 km úseku rieky môžu byť maximálne tri rybárske člny a vôbec na všetkých atraktívnych rybárskych miestach boli počty rybárov loviacich z člna (samozrejme, turistov) maximálne obmedzované, vopred nahlasované a schvaľované.
Celý život je na Kube organizovaný. Je samozrejmosťou, že na diaľnici vás zastaví policajt a doplní počet pasažierov v aute aby ste boli vyťažení. Policajti sú všadeprítomní a dohliadajú na režim a poriadok. Pod škrupinkou príkazov, zákazov a imaginárneho poriadku si miestni ľudia žijú svoj vlastný život aj so všadeprítomnou čiernou ekonomikou, hlavne v oblastiach turistického ruchu. Život majú síce biedny, ale ich otvorenosť a veselosť, schopnosť sa neustále zabávať, sa mi veľmi páčila.
V poslednom čase sa na Kube začína uvoľňovať režim a dokonca môžu domáci aj podnikať v malom. Preto sa stalo, že v oblasti turistického ruchu umožnili Kubánci zahraničným firmám začať podnikať aj vo sfére rybolovu, pričom však štát vlastní v takej spoločnosti 51 %.
Exkurzia Havany
Myslím si, že časom sa rybačka na Kube veľmi skomercionalizuje a tlak zahraničných podnikateľov bude na skorumpovanú vládu prisilný na to, aby postupne nerozpredala svoje najlepšie revíry voľnému kapitálu. Tým pádom začnú aj ceny na lov rýb v lukratívnych oblastiach prudko rásť. Dúfam však, že systém obmedzovania počtov rybárov na lukratívnych miestach sa zachová. Je to totiž fantastické plaviť sa v kanáloch mangrovníkových porastov a nestretnúť živú dušu a veriť, že ste objavili ďalšie panenské miesto, kde na vás čaká vytúžený kapitálny úlovok.
V Havane sme strávili tri dni, ktoré sme využili na obhliadku mesta, rumovej fabriky, tabakovej fabriky a vžitie sa do atmosféry bežného života Kubáncov v hlavnom meste. Neopísateľná atmosféra mesta so svojím pokojným pulzom, fantastické vozenie sa v typických amerických veteránoch, ochutnávanie nápojov Cuba Libre, Mojito a Daiquiri v kubánskych baroch s neskutočne nabitou atmosférou kubánskeho spôsobu života až po vyjednávanie o cene cigár na čiernom trhu, dokresľovali kolorit mesta so svojimi síce zachovalými, ale málo udržovanými budovami v španielskom koloniálnom štýle.
V troch destináciách
Po poznávacom zájazde a objasnení si pojmu „život v dôstojnej chudobe“, sme sa presunuli na miesto v blízkosti rezervácie Peninsula de Zapata, odkiaľ sme vyrážali na tri naše vybrané rybárske destinácie – lov tarponov na rieke Hatiguanico, lov bonefishov na mori v rezervácii Peninsula de Zapata a lov tarponov a ostatných morských rýb na mori v mangrovníkových porastoch rezervácie.
Bývanie v chatkách bolo na kubánske pomery veľmi luxusné a pre normálneho človeka veľmi prijateľné – teplá voda, celkom pohodlné postele, ochotný personál, normálna strava a neprekonateľné Cuba Libre a Mojito. Miestna kuchárka sa veľmi snažila variť typické kubánske jedlá, z ktorých nám najviac chutila hustá fazuľová polievka Potahe, ale najväčší úspech mali, samozrejme, ryby a langusty.
Našou obrovskou výhodou pri poznávaní Kuby a jej života bol sprievodca Karol z Košíc, ktorého firma celú akciu organizovala a ktorý sa príkladne staral o náš pobyt, vybavovanie povolení a objasňovaní niektorých faktov zo života na Kube.
Rieka Hatiguanico
Na tejto rieke, obojstranne husto obrastenej mangrovníkovými porastmi, sme sa sústredili hlavne na lov tarponov. Rieka ústila do mora, takže sme hlavne v ústi chytali aj mnoho iných druhov rýb z čeľade chňapalovitých (red snapper, cuvera), kranasovitých (yellow jack, blue jack, black jack...), pražmy, ihlice a barracudy. Veľmi zaujímavá ryba, podobná nášmu zubáčovi bol snook.
V rieke bolo neuveriteľné množstvo afrických sumčekov, ktoré boli do rieky vysadené umelo a podľa mňa napáchali obrovské škody na miestnom ekosystéme, čo sa prejavuje na stále menšom množstve tarponov v rieke. Raz som zažil, ako obrovské množstvá týchto sumčekov nevysvetliteľne plávali tesne pod hladinou a buď zbierali nejaký rojaci sa hmyz, alebo jednoducho sa snažili nadýchať pre nízky obsah kyslíka vo vode. Bolo ich také množstvo, že som im vobler mohol pustiť priamo do úst.
Rieka mala výrazne tmavé sfarbenie, avšak bola priezračná, niečo podobné ako rašelinové rieky v Škandinávii. Hĺbka vody kolísala, najhlbšie miesta mali okolo 4 m a šírka bola od pár metrov až po úseky, kde bola širšia ako 100 m.
Tarpon – podobný boleňovi
Ako som spomínal, na rieke sme sa sústredili hlavne na lov tarponov. Je to neuveriteľne krásna a bojovná ryba. Podľa encyklopédie táto ryba žila už pred 150 miliónmi rokov a jej zvláštnosťou je, že dokáže prijímať atmosférický kyslík. Ide o výrazne migrujúcu rybu, ktorá svoju mladosť prežíva v sladkých riekach a jazerách a neskôr sa sťahuje do mora. Je podobná nášmu boleňovi, ale jeho čeľusť je výrazne klenutejšia smerom hore a mohutnejšia. Na rozdiel od boleňa, má neskutočne tvrdé ústa s jemnými šmirgľovitými zúbkami a obrovské šupiny.
Pri príprave tohto výletu nám všetci odporúčali hlavne hladinové voblery a poppery, ale moja skúsenosť bola, že najlepšie fungovali plávajúce voblery potápajúce sa do 2 metrov vo veľkosti okolo 10 cm. Takýchto voblerov som mal však len veľmi málo, čo sa ukázalo aj na mori ako veľká škoda, pretože boli najúčinnejšie (Rapala Floating Magnum 11 cm vo farbe PSRD). Nie že by neboli hladinové voblery úplne neúčinné, ale potápavé boli rozhodne výrazne účinnejšie na tarpony.
Na poppery a plávajúce voblery brali hlavne snapry, jacky a snooky. Tarpony v období, keď sme tam boli (od polovice novembra do konca novembra), boli vyslovene zalezené v koreňoch mangrovníkov a vôbec neboli aktívne na celom úseky rieky. Preto bolo potrebné neskutočne presne nahadzovať medzi rôzne výklenky v mangrovníkovom poraste, po nahodení 1-2 sekundy len jemne potriasať voblerom, aby mal tarpon čas prísť na miesto dopadu a potom rýchlo ťahať s prerušovanými krátkymi prestávkami.
Tajné zbrane domorodcov
Veľmi sa mi osvedčili aj gumené nástrahy s jigovou hlavičkou, ktoré som ťahal pri dne a dvíhal ich do stĺpca vody. Nevýhodou bolo, že gumenú nástrahu som musel po zábere lepiť k jigu. Ich účinnosť však bola veľmi dobrá vzhľadom na to, že som ich mohol ťahať v hĺbke pri koreňoch mangrovníkov. Najväčší tarpon (mal okolo 120 cm) sa tiež chytil na mori na gumenú nástrahu (Berkley Hollow Belly). Neskôr som sa zoznámil s miestnym sprievodcom, a ten mi ukázal svoje tajné zbrane, ktoré nápadne pripomínali koguty – jigový háčik č. 5 - 6 s 20 g hlavičkou a rôznofarebnými pierkami.
Zábery najčastejšie prichádzali po krátkom ťahaní, málokedy nástrahu prenasledovali až k lodi. Útok tarpona bol veľmi prudký a po záseku okamžite vyskakoval nad hladinu. Po zábere som musel seknúť aspoň dvakrát a po prvom výskoku ho ešte raz priseknúť. Tarpon sa výskokom snažil nielen striasť háčika, čo sa mu skvele darilo, ale aj sa nadýchol (pretože ako som spomínal, dokáže prijímať atmosférický kyslík), čím získal novú silu na boj. Bolo to vidieť hlavne, ak sme tarpona pritiahli až k lodi, spod lode prudko vyštartoval ku skoku a s novou silou sa pustil do boja.
Väčšinou po záseku vyskočil 3-4-krát smerom do mangrovníkových porastov. Bolo nesmierne ťažké udržať veľkého tarpona, ktorý zabral v blízkosti konárov mangrovníkov, aby tam neskočil a nepodarilo sa mu tak ujsť. Najväčší problém pri jeho love bolo zvyknúť si na to, ako ho viackrát seknúť pred prvým skokom, pretože ak ste to nestihli, tak na 90 % sa po prvom skoku striasol háčikov.
Ideálne náčinie
Kým som vytiahol prvého tarpona, tak mi viac ako 10 kusov spadlo, a potom, keď som si zvykol na jeho boj, mi aj tak padol asi každý 3. – 4. tarpon. Ich veľkosť sa pohybovala na rieke od 60 cm po 100 cm, najčastejšie okolo 80 cm a hmotnosti 6 - 8 kg. Zábery prichádzali hlavne ráno do 11. hodiny a potom poobede od 15. hodiny. Preto sme si vyberali buď ranné rybačky (keďže na vode sme mohli byť maximálne 8 hodín, čo bola pracovná doba sprievodcov), keď bolo potrebné byť už okolo ôsmej na vode, alebo na poobedňajšej rybačke ostať do noci (okolo 18.00).
Cez deň bola aktivita mizerná a najúčinnejší spôsob lovu bol trolling v tesnej blízkosti mangrovníkov, alebo lov v priamom ústí snaprov a jackov na popper. Na lov tarponov na rieke, ale aj na mori, sme používali prúty 270 cm dlhé, na záťaž 15 – 40 g (Berkley Skeletor), navijak s veľkosťou 400, najlepšie s možnosťou chytania aj v slanej vode (Penn Sargus), a šnúru s priemerom 0,18 až 0,20 mm, pričom absolútne najlepšia bola novo testovaná šnúra FireLine Braid, ktorá fantasticky lietala, nešuchotala v očkách a mala výbornú nosnosť.
Nevyhnutnosťou bol asi 50 cm fluokarbónový nadväzec s priemerom 0,60 až 0,80 mm, ktorý bol spájaný s tenkou šnúrou Albright uzlom (najlepší uzol na spojenie hrubého silonu a tenkej šnúry). Nadväzec bolo potrebné po 4 – 5 záberoch lepšie vymeniť, pretože tarpon svojimi drsnými ústami riadne odriapal fluorokarbón.
Las Salinas – rezervácia
V rezervácii je obmedzený denný počet lodí na mori, pričom sa dá vybrať z lovu na plytčinách s typickým člnkovaním za použitia dlhej palice, aby presun bol čo najtichší, alebo motorovým člnom na mangrovníkových plytčinách na otvorenom mori.
Bonfishe sa lovia takmer výlučne muškárskou technikou pomocou 6-7 Aftma prúta s malou nástrahou pripomínajúcou rôzne kraby, krevetky a iné kôrovce, pričom najviac mi účinkovala biela farba s fluorescenčnými lametkami. Nadväzec bolo vhodné dávať čo najdlhší – okolo 3,5 m s jednou nástrahou s priemerom od 0,25 do 0,35 mm.
Je to nádherná rybačka s nezameniteľnou atmosférou. Pomalé pohyby veslom sprievodcu a uprené pozorovanie hladiny pred sebou, kde hľadáte tiene rýb, prípadne chvostíky kŕmiacich sa bonefishov vytŕčajúce z vody, je plne adrenalínové a neuveriteľne si vyžaduje vaše plné nasadenie a pozornosť. Táto rybačka ma fascinovala, aj keď na konci som bol úplne vyčerpaný.
Dno nebolo plne piesčité, ale piesok sa striedal s kobercami rastlín podobných lišajníkom, ktoré sťažovali vyhľadávanie rýb. Musel som sa veľmi sústrediť, aby som zbadal pohybujúcu sa rybu, čo vyžadovalo neustále meniť okuliare podľa toho, či svietilo slnko (tmavé sklá) alebo sa zatiahlo (žlté rozjasňujúce sklá). Bez okuliarov ste nemali šancu sa k bonfishom priblížiť.
Zásek a zdolávanie bonfishu
Okrem základného vybavenia – prút, navijak, šnúra, nástraha, okuliare – som musel ovládať aj perfektné hody na vzdialenosť minimálne 25 – 30 m. Nástraha musela dopadnúť prvá a šnúra veľmi ľahko, ináč sa bonfish okamžite splašil. Bolo to samozrejmé, pretože som chytal v plytčinách okolo 30 cm hlbokých.
Situáciu nesmierne komplikoval aj vietor, ktorý fúkal nárazovite, ale neustále a ustával až po 16. hodine. Len čo sa hladina ustálila, bol lov oveľa jednoduchší. Skôr som zbadal rybu a nemal som problémy s potrebnými hodmi.
Zaujímavé bolo aj vedenie nástrahy a pre mňa nezvyklé zasekávanie ryby. Po dopade nástrahy som krátkymi rýchlymi ťahmi oživil nástrahu, potom som ju nechal voľne splývať. Sotva som zbadal, že nástrahu bonfish zaregistroval, urobil som kratší plynulejší pohyb a nasledovali opäť malé krátke trhané pohyby. Po jemnom ťuknutí som nezasekával, ale ráznejšie potiahol so skloneným prútom, ako keby som urobil plynulý pohyb nástrahy a až keď bonfish evidentne začal unikať a odvíjať šnúru, tak som zdvihol prút a boj sa začal.
Vždy, keď som sa snažil zaseknúť zdvihnutím prúta hore, alebo zdvihol som ho skôr, ako sa šnúra rozbehla, tak som sekol do prázdna. Bonfish zrejme po nasatí nástrahy a jemnom priseknutí nástrahu ešte len pevne drží v tvrdej papuľke a snaží sa rozdrviť pancier, a až po otočení sa a unikaní sa mu háčik zasekne v boku papuľky. Ináč som si to nevedel vysvetliť.
Mangrovníkové porastyv mori
Absolútne najkrajšia rybačka pre mňa bol lov na otvorenom mori v plytčinách magrovníkových lesov. Ťažko sa to opisuje, ale v princípe si predstavte mladý les so stromami málo vyššími ako ste vy a s cestičkami rôznych šírok, malými lúčkami a čistinkami, pričom medzi jednotlivými lesmi boli voľné plochy (samozrejme, s vodou hlbokou okolo 10 m).
Bolo to neuveriteľne vzrušujúce, krištáľovo čistá voda tyrkysovej farby, členité dno s krásnymi hlbočinami a okolo vás len mangrovníky a pomalý posun loďky po prúde. Na okraji mangrovníkového lesa bolo viditeľne zrýchlené prúdenie, akoby neustále z lesa tiekla voda. Práve v týchto partiách boli najväčšie ryby. Ako keby čakali, čo sa im z lesa vyplaví.
Okrem samotnej atmosféry ma fascinovalo, že som nevedel, aká ryba mi zaberie. Dokonca sa často stávalo, že bojujúcu rybu napadla iná ryba – najčastejšie barakuda. Potom ste vytiahli už len kus ryby, alebo rybu s roztrhaným bruchom. Napriek všetkým upozorneniam, že by som mal používať lanko, mal som len fluorokarbónový nadväzec 0,80 mm hrubý a neodhryzla mi ho žiadna barakuda. Pravdepodobne v prípade lovu s voblerom, je vobler aj čiastočná ochrana pred zubami barakudy, ktorá má ústa skôr užšie a dlhšie, nie ako šťuka so širokou papuľou.
V týchto miestach boli účinné všetky druhy nástrah, podstatné bolo len presne nahodiť a správne prečítať vodu. Ryby sa držali buď na okrajoch mangrovníkov, alebo na hranách hlbočín odhodlané zaútočiť na všetko pohybujúce sa. Zábery boli razantné a ryby neuveriteľne bojovali, to sa ani nedá porovnať so sladkovodnými rybami.
Na záver by som chcel povedať, že Kuba je naozaj okúzľujúca nielen z pohľadu rybára, ale aj turistu. Rybačka je krásna hlavne z toho dôvodu, že je tam hojnosť rýb a miestni rybári ich pre zlé technické vybavenie nevedia chytať. Napriek tomu sa k rybám správajú úctivo a vážia si tých, ktorí ryby vedia chytať a vedia ich aj púšťať. Práve manipulácia s rybou, ktorú chceme pustiť je dôležitá, aby napriek našej snahe o darovanie života prežila. Aj sprievodcovia sa snažili, aby sme ryby rýchlo nafotili a pustili ich, aby šanca na prežitie bola vysoká.
Všetkým rybárom, ktorí zvažujú rybačku v exotických destináciách, odporúčam práve Kubu aj pre jej cenovú dostupnosť a celoročné možnosti lovu viacerých druhov rýb. A určite neľutujte si zaplatiť slovenského sprievodcu znalého miestnych pomerov. Ušetrí vám čas a peniaze.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
