Podpora prirodzeného neresu rýb patrí k menej rozšíreným spôsobom ako zarybňovať naše vody. Zahrňuje celý rad opatrení a činností, ktorých cieľom je zlepšiť podmienky pre prirodzený neres, a to najmä v lokalitách, kde bol negatívnou činnosťou človeka narušený. Môžu to byť napríklad necitlivo zregulované, bahnitými sedimentmi zanesené, respektíve znečistené úseky vodných tokov. Podpora prirodzeného neresu má však svoje nezastupiteľné miesto aj na vodných nádržiach, uplatní sa aj na štrkoviskách, alebo iných typoch vôd. Jednou z možností, ako podporovať prirodzený neres rýb, je výroba nových - umelých neresísk. Je to zároveň aj ďalšia cesta ako s minimálnymi nákladmi zlepšiť prirodzené zarybnenie rybárskych revírov...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2011
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Podpora prirodzeného neresu má však svoje nezastupiteľné miesto aj na vodných nádržiach, uplatní sa aj na štrkoviskách, alebo iných typoch vôd. Jednou z možností, ako podporovať prirodzený neres rýb, je výroba nových - umelých neresísk. Je to zároveň aj ďalšia cesta ako s minimálnymi nákladmi zlepšiť prirodzené zarybnenie rybárskych revírov.
Neresiská pre zubáče
Tieto neresiská je možné vyrobiť niekoľkými spôsobmi. Najjednoduchšie je zaťažiť a uložiť menšie ihličnaté stromčeky na vhodné stanovištia – tam, kde sa zubáče v minulosti neresili, alebo do ich migračných ciest.
Neresiská môžeme zhotoviť aj z rôznych umelých materiálov. Napríklad z umelého trávnika, chumáčov hrubších umelých vlákien, starej vyradenej sieťoviny a podobne. Rozhodujúce je, aby vytvárali čo najväčšiu plochu na prilepenie ikier. Materiál pripevníme na kovové mriežky, prípadne na plastové prepravky na zeleninu. Dôležité je, aby z neresiska nevytŕčali ostré konce drôtov, alebo rýchlopások, ktorými sme materiál na neresisko upevnili. Matečné ryby by sa tak mohli poškodiť a následne zaplesnieť. Neresisko z plastových prepraviek je potrebné z vnútornej strany zaťažiť tak, aby kleslo na dno. Najväčšou výhodou takto zhotovených neresísk je ich opakované, každoročné využitie.
Ochrana pred pytliakmi
Asi najnáročnejší spôsob zhotovenia neresísk je výroba neresísk z korienkov vŕby, alebo ostrice. Ostrica je vodná rastlina, ktorá rastie v plytkých pobrežných okrajoch stojatých vôd v podobe veľkých trsov. Tieto trsy majú spodnú časť pretkanú jemnými korienkami, ktoré sú, podobne ako korienky vŕby, ideálnym neresovým substrátom pre zubáče.
Náročnosť tohto spôsobu spočíva v tom, že je potrebné trsy vybrať, narezať na pláty, dobre preprať a pripevniť na sieťový kovový rám. Nakoniec sa na neresisko upevní plavák. Plavák je potrebný na to, aby sme mohli neresisko zdvihnúť a skontrolovať. V prípade zákalu (riečne revíry) odporúčam neresiská pravidelne odkaľovať. Ak pri kontrole zistíme, že je neresisko už vyčistené, znamená to, že si zubáče neresisko našli a v krátkom čase prebehne neres. S takýmto neresiskom viac nemanipulujeme, aby sme ryby nevyrušovali.
V čistej vode štrkovísk, prípadne niektorých priehradných nádrží, môžeme prítomnosť generačných rýb skontrolovať aj vizuálne, dokonca sa nám môže podariť vidieť aj vlastný neres. Ten prebieha väčšinou pri teplote vody okolo 10 °C. Neresiská preto umiestňujeme už skôr – pri teplote vody cca 9 °C. Optimálna hĺbka vody pre neresiská je približne 1,2 - 1,5 m. Na vodných nádržiach, alebo tam, kde hrozí kolísanie vodného stĺpca, to môže byť aj hlbšie.
Po nerese často pozorujeme mliečniaka zubáča, ktorý neresisko ešte určitý čas chráni. Tieto ryby sa často stávajú ľahkou korisťou pytliakov, preto je nevyhnutný pravidelný dozor a kontrola neresísk.
Chránené rybie oblasti
Azda najjednoduchšou formou ako podporiť prirodzený neres je ochrana rýb v čase neresu. Samozrejmou súčasťou každého rybárskeho revíru by preto mali byť chránené neresiská – chránené rybie oblasti. Môžu to byť vhodné úseky tokov, na stojatých vodách zátoky, kde ešte prebieha prirodzený neres.
V týchto miestach by mal byť celoročne zakázaný rybolov, brodenie, ťažba riečnych materiálov a podobne. Samozrejme, pre väčšinu bežných športových rybárov, je to značne nepopulárne opatrenie a význam chránených neresísk nie je u nás ešte stále plne docenený.
Len máloktorý rybársky hospodár dokáže pred členskou základňou presadiť a obhájiť, čo i len niekoľko stoviek metrov dlhý chránený úsek. Vždy sa nájde množstvo „kibicov“, ktorí akékoľvek progresívne úsilie ešte v zárodku dokážu zhatiť. Najradšej by lovili celoročne a všetkými rybolovnými metódami. Akékoľvek ďalšie obmedzenie predstavuje zásah do ich práv! Ryba je však živý tvor, nielen objekt športového rybolovu, respektíve „kus mäsa“.
Z toho by mala vychádzať celá filozofia hospodárenia na rybárskych revíroch. Potom nebudeme mať problém dodržiavať doby ochrany rýb, alebo zriaďovať chránené rybie oblasti. Matečné ryby potrebujú pred neresom dostatok potravy pre svoj rast a správny vývoj a dozrievanie pohlavných produktov. U rýb stresovaných športovými rybármi pred neresom, alebo počas neresu (aj napriek ich individuálnej ochrane a vrátení úlovku späť do vody) to nie je úplne možné.
Chránené neresiská zároveň slúžia po vyliahnutí plôdika ako prirodzené liahne a odchovne plôdika. Nielen rybársky hospodár, ale každý rybár môže mať predsa rovnakú radosť z úlovkov, rovnako aj z pohľadu na dobre zarybnenú vodu, ktorá „žije“. Z pohľadu na neresiace sa ryby, na húfy drobného poteru popri brehu, na zdravé ryby, ktoré v revíri vyrástli.
Ing. Jaroslav Šubjak, Richard Štencl
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
