Život so sebou prináša aj chvíle, keď treba vykonať závažné rozhodnutia. Jedným z prvých v živote mladého, dospievajúceho človeka je určiť si, čo by chcel vo svojom živote robiť, dosiahnuť. Prišla chvíľa, keď som musel vyplniť prihlášku na strednú školu. Neviem povedať, koľkí z mojich rovesníkov mali v tom čase úplne jasno v tom, čo by chceli študovať a podľa čoho sa rozhodovali pre tú, či tú školu, ale moja voľba bola jednoznačná a neoblomná...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2011
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 70
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
S veľkou dávkou prekvapenia som sa stretol aj u výchovnej poradkyne, keď sa na mojej prihláške ocitla Stredná rybárska škola vo Vodňanoch, nachádzajúcich sa v ďalekých južných Čechách. Prihláška bola zaslaná, neprešlo veľa času a doma na stole ma čakala pozvánka na prijímacie skúšky. Tak sme si jeden aprílový víkend urobili celá rodina výlet do kraja, ktorý je preslávený svojou rybnikárskou históriou, aby som v testoch z chémie a biológie dokázal svoju pripravenosť na prijatie do tejto školy.
Po návrate domov nastalo desať dní plných očakávania výsledku. Až nastal ten zlomový deň, keď mi prišla obálka s oznámením, že som uspel a som prijatý. V tej chvíli sa mi aj hlava zatočila od šťastia a od rany, ktorú som si spôsobil radostným výskokom, pri ktorom si to odniesol náš luster... V rukách som zvieral obálku z Vodňan, z očí mi stekali slzy šťastia a po zátylku krv z rozbitej hlavy.
Nedá sa mi zabudnúť ani na slzami zaliatu tvár mojej mamky, keď so mnou zdieľala moju radosť a pritom sa trápila, ako ďaleko od domova sa vo veku necelých 15 rokov vyberám. A to nám vtedy ani len nenapadlo, že počas môjho štúdia sa zo dňa na deň stanem zahraničným študentom. Rozdelenie federácie ma totiž zastihlo práve počas štúdia vo Vodňanoch.
Pokrok vo viazaní
Plný očakávania som kráčal z vlakovej zastávky sprevádzaný otcom cez starobylé mestečko Vodňany smerom k areálu školy a internátu deň pred začatím školského roka. Cestou sme míňali mlynské náhony, rieku Blanice a niekoľko rybníkov, až som stál na jej prahu zhruba kilometer za mestom. Už len samotná poloha jej budovy ma napĺňala krásnym pocitom. Pred školou rybníky a za plotom školy les. Na toto obdobie mám krásne spomienky.
Domov človeku síce spočiatku chýbal, hlavne v prvých dňoch, keď som si ako štrnásťročný pubertiak uvedomil, že sa musím starať sám o seba. Domov som cestoval raz za päť až sedem týždňov, ale po pár mesiacoch som už bol udomácnený. V okolí bolo neúrekom možností chodiť na ryby a to bol hlavný spôsob, ako tráviť voľný čas. Navyše som v jednom z tamojších obchodov objavil zveráčik na viazanie mušiek, a tak som rodičov požiadal o navýšenie vreckového, aby som si ho mohol kúpiť.
V krátkom čase sa mi podarilo zohnať na pulte ďalšej predajne aj súpravu pomôcok na viazanie pozostávajúcu z bobín, štipcov a finišéra, čím som sa prepracoval k omnoho výraznejšiemu pokroku pri viazaní.
Na internáte som nebol sám, kto sa venoval viazaniu mušiek, a tak sme si medzi sebou posúvali skúsenosti a aj materiály. Po krátkej dobe sa medzi mojimi materiálmi udomácnilo aj perie z bažantov, divých moriek, alebo z volavky. Svoje mušky som chodil okamžite testovať na blízku Blanicu. Hlavne úseky nad mestom, ktoré neboli regulované, mi učarovali najviac.
Častými úlovkami v týchto partiách boli hlavne jalce a plotice, ale neboli výnimkou ani lipne či pstruhy. Za lipňami sme však cez víkendy chodievali na vyššie položený revír Blanice k mestečku Bavorov. Bolo tam niekoľko krásnych typicky lipňových úsekov, kde sme ich s kamarátmi, spolužiakmi, naháňali s našimi muškami.
Zajačia srsť a salámová šupka
Počas jednej z nespočetných praxí som sa ocitol v stredisku školného rybárstva v Kestřanoch, kde pracoval pohodový chlapík Míra Masner. Počas práce sa ma spýtal odkiaľ pochádzam a po mojej odpovedi hneď zareagoval, že to je dobrá oblasť na muškárenie. Prekvapilo ma, že sa zaujíma práve o muškárinu. Z Míru sa vykľul veľmi zanietený muškár a navyše dobrý viazač. Práve jemu vďačím za prvé ukážky nýmf a strímrov. On bol človek, ktorý mi ako prvý predviedol naviazanie kriváka.
Bol som vtedy v nemom úžase, keď predo mnou naviazal zo zajačej srsti a salámovej šupky napodobeninu kriváka, v jeho rodnej češtine blešivce. Po prvýkrát som teda chytal s nymfou na rieke Otava, ktorá pretekala Kestřanmi. Ani vo sne by mi nenapadlo, že som už vtedy chytal na mušku, ktorá vo svojej vylepšenej podobe bude raz celosvetovým pojmom. Dnes už vo svete asi nenájdeme muškára, ktorý by nevedel, čo je česká nymfa.
Na internáte som potom celé večery sedel za zverákom a snažil sa čo najvernejšie napodobniť jeho vzor. V mysli som si už predstavoval, ako pomocou týchto mušiek budem robiť vetry pstruhom, a hlavne lipňom, počas prázdnin na domácich vodách. A veru sa moje očakávania aj naplnili. Ťahal som lipne aj z hlbokých miest, kde som predtým málokedy dospel čo i len k záberu. Najmä môj obľúbený Hornád mi v tých časoch najčastejšie vydával svoje poklady v podobe krásnych súbojov s jeho obyvateľmi.
Zo školy do praxe
Štyri roky vzdelávania ubehli ako voda. Zrazu som stál pred maturitnou komisiou. Mnohé zo skúšok sme absolvovali pod holým nebom priamo medzi rybníkmi v areáli školného pokusného strediska. Rybárske rovnošaty a maturitné otázky na stole zaťažené okruhliakmi, aby ich neodfúkol vietor, čas prípravy na vytiahnutú otázku strávený na brehu rybníka, sediac v tráve som si spotenými rukami písal body, ktorých sa mám pri odpovedi pridržiavať, to všetko dohromady vytváralo nenapodobiteľnú atmosféru týchto chvíľ. Neviem o inej škole, kde by maturita mala takýto charakter. Ako úspešný absolvent rybárskej školy som nakoniec odchádzal z Vodňan, s ktorými ma navždy budú spájať krásne spomienky.
Po vážnom rozhodovaní sa, či budem pokračovať v ďalšom štúdiu, som sa nakoniec rozhodol pre nástup do zamestnania. Naskytla sa mi príležitosť hneď po skončení školy ísť pracovať na rybochovné stredisko, a tak som sa rozhodol pre ňu. Povedal som si, že v štúdiu môžem časom pokračovať aj externe. Tak som na dlhú dobu zakotvil na stredisku vo Vrbove pri Kežmarku. Prestúpil som aj z MO Poprad do susediacej MO Kežmarok, kde som sa po čase stal aj členom jej výboru.
Veľakrát som si pri plnení povinností vyplývajúcich z tejto funkcie povzdychol, či už toho pre tie ryby aj nerobím dosť. Poznám viacerých ľudí, ktorí popri práci v rybárstve výrazne obmedzili, alebo dokonca úplne prestali s rybačkou. Môj postoj k rybačke a časom výlučne k prívlači a muškáreniu naproti tomu zosilnel. Postupne som mal možnosť spoznávať nových ľudí, či už pracovne, alebo priamo na vode.
Miro Antal a tí ďalší
Takto som sa jedného dňa stretol v Kežmarku na rieke Poprad aj s Mirom Antalom. Počas nášho spoločného rozhovoru sa dozvedel, kde a v akom odvetví pracujem, čo tohto rybárskeho fanatika nesmierne nadchlo. Naše stretnutia začali byť čoraz častejšie a náš vzťah sa vyvinul do silného priateľstva. Spoločne s ďalšími kamarátmi sme sa istý čas venovali lovu zubáčov na gumené nástrahy, ale nepremárnili sme ani jednu príležitosť prevetrať aj muškárky.
Bolo to v čase, keď som sa spoznal so slečnou, s ktorou som sa cítil veľmi príjemne a aj jej city ku mne začínali byť postupne čosi viac, ako len kamarátstvo. Pravdu povediac, občas nechápavo krútila hlavou nad vecami, ktoré ma dokázali doslova dostať do tranzu. Moja diagnóza chronického muškára a viazača totiž občas prepukla do stavu akútneho záchvatu, čo sa prejavovalo vypleštenými očami a triaškou vo chvíli, keď som napríklad zbadal krásneho kohúta u nejakého gazdu na dvore. V tej chvíli som nemyslel na nič iné, len na to, ako ho od jeho vlastníka získať.
Ťažké pre ňu bolo pochopiť aj to, že na ulici sa neotáčam za okoloidúcou slečnou kvôli krásnemu dekoltu, ale z dôvodu, že golier na jej kabáte som si vedel predstaviť ako zdroj materiálu pri viazaní strímrov. Náš vzťah sa aj napriek tomu, že jeden z nás je výrazným spôsobom postihnutý, dokázal dozrieť až do manželstva. A tak sa jednej upršanej júnovej soboty z milej slečny Marcelky stala pani.
Svadba – nesvadba...
Skutočnosť, že si berie za manžela rybárskeho šialenca, sa potvrdila aj v samotný deň svadby. Za svedka pred oltárom mi nebol nik iný, ako Miro Antal a ak táto indícia nestačila, tak aj svadobná veselica sa konala v prostredí rybárskej koliby nášho kamaráta Mariána Bezáka alias Lexa. Môže si rybár priať lepšie prostredie pre svadbu, než sálu vyzdobenú rybárskymi trofejami, sieťami a s veľkým akváriom, kde si pláva úhor a šťuky? Asi už len mólo na Liptovskej Mare.
Rok 2001 sa tak stal ďalším prelomovým v mojom živote. Svadba je predsa dosť závažným krokom, ale navyše to bol rok, keď sme spolu s Mirom a ďalšími chalanmi začali pretekať v muškárení. Presne týždeň pred sobášom sme nastúpili ako družstvo na naše prvé preteky. Zatiaľ čo celá moja a Marcelkina rodina žila prípravami na svadbu, ja som mal plnú hlavu starostí, ako vyzrieť na šupinatých obyvateľov Váhu v Ružomberku.
V čase, keď si moja nastávajúca chodila skúšať svadobné šaty, ja som sa prehrabával v materiáloch a perí, sediac pri zveráku som viazal mušky na preteky. Úprimne priznávam, že ju obdivujem za toľkú toleranciu a pochopenie.
Dokončenie v budúcom čísle.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
