Pán prezident T. G. Masaryk ako športový rybár v Turci pred 60.rokmi
nezadaný
27.03.2012 (4/2012)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2012
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Výstavka slovenských výšiviek, ako aj výstava pôvodných olejových obrazov umelca Jaroslava Vešina, usporiadaná dňa 3. augusta 1887 v Turčianskom Svätom Martine, prilákala mnoho hostí, ktorí prichodili na vozoch a vlakoch. Medzi týmito hosťami bol i náš p. prezident Osloboditeľ T. G. Masaryk, v tom čase ešte Dr. Tomáš G. Masaryk, profesor filozofie na pražskej univerzite, ktorého zavítanie i pobyt z príležitosti výstaviek v Martine, oznámili „Národnie Noviny“ zo dňa 23.augusta 1887.
Pri návšteve tejto výstavky stretol sa p. prezident medzi inými i s p. Ďurom Čajdom, zodpovedným redaktorom a vydavateľom časopisu „Černokňažník“ ináč veľkým a oduševneným rybárom. Veď aj záhlavie humoristického časopisu „Černokňažník“ vyobrazuje jeho osobu, ako chytá ryby na pstruhovom potoku. Soznámenie sa takto dvoch rybárov malo ten výsledok, že p. Čajda ukazujúc potoky a riečku Turiec pánu profesorovi a zvlášť Bystrický potok okolo Bystričky, sa p. profesorovi okolie zapáčilo a tak sa rozhodol ubytovať cez leto na Bystričke u p. Lehocky Jánosa, kam ho doviedol p. Ď. Čajda a soznámil ho aj s p. statkárom Markovickým a p. Krupcom. Pozdejšie soznámil sa p. profesor s p. L. Fialom, G. Izákom, a E. Šoltésom, martinskými to rybármi, s ktorými společne chodieval z Bystričky na lovenie rýb.
Martinskí rybári p. Fiala, a ako ho kolegovia rybári nazývali „Vydra“ a p. E. Šoltés s rybárským prímením „Divý muž“ najradšej chodievali chytať ryby spoločne, a to do Bystrického potoka. Na Bystrickom moste čakali na seba, kde bolo ich stanovisko a kde my ako chlapci vtedy často tráviac svoj voľný čas chytaním rýb na čierno, mali sme možnosť ich pozorovať. V ten čas bolo tu mnoho rýb, lebo tieto v dobe trenia vychodily z Váhu do Turca, a to až po tento most, kde sa mnohé z nich po vytrení udomácnily. Tieto ryby sme chytali tak ako naši učitelia – rybári chytali, a to na červíky, ktoré sme si museli vždy nasbierať pod doskami vo mlýne a na píle. Pozdejšie sme chytali chrústov a koníkov a túto návnadu si spomenutí rybári rozdelili a tak šli chytať ryby na Bystrický potok.
Raz sme tiež dostali rozkaz od p. Fialu nasbierať hodne červiakov a tieto, aby sme dávali do väčšej nádoby a doniesli na Bystrický most, kde sa sešli viacerí rybári a čakali na príchod ešte jedného, a to na p. profesora z Bystričky. My, chlapci, nasbierajúc hodne červiakov priniesli sme ich k mostu a kde ako obyčajne rozdelili sme ich na podiely, pre každého jeden. Prekvapilo nás však, že v prítomnosti pána profesora si každý z rybárov vzal podiel, avšak p. profesor z Bystričky si červiakov nevzal, ale spokojne ich vysypal do Turca s poznámkou, že on na červiaky ryby nechytá. Hneď na to vytiahol p. profesor z bočného vrecka väčšiu tašku a z tejto vybral niekoľko drobných mušiek, ktoré uviazal na vlas a tak začal hádzať s trstenou ohybnou palicou na prúd riečky Turiec poniže mosta. Ostatní rybári so záujmom pozorovali toto počínanie p. profesora a za krátky čas boli svedkami vytiahnutia do podberáka peknej ryby s veľkou pofŕkanou chrbtovou plutvou. „Lipeň“, veru pekný lipeň ohlásil p. Fiala a bolo to pre nás chlapcov, zďaleka pozerajúc sa na toto všetko, novinkou. Rybári, ktorí bili prichystaní na pstruhy do Bystrického potoka, zostali tiež chytať na Turci, a keď každý rybár obdržal od p. profesora niekoľko mušiek, pokúsili sa o šťastie chytaním, ako ich učil p. profesor. A skutočne každý mal úspech, veď v ten čas bolo tak mnoho rýb, že nebolo ťažkosťou chytiť ich na umelé mušky.
Od tých čias náš zárobok sbieranie červiakov pre rybárov prestal a tieto sme sbierali len pre seba. Pozorovanie chytania rýb sa nám dostalo už len vtedy, keď nás vzali so sebou rybári ako kibicov, pri čom sme im museli odopínať mušky z vrbín, keď sa ím tieto na ne zachytily. Mysleli sme, že rybári budú na mušky chytať iba na Turci, ale títo veru aj na potok nebrali už červiakov, ale tiež chytali na mušky, ale už na veľké, ktoré dostali od p. profesora. A tu sme prišli na myšlienku, že aj my musíme chytať na muchy, ale kde ich dostať? V obchode v Martine nebolo v ten čas muchy dostať a preto sme začali chytať na muchy domáce, ktoré sme napichovali na malé háčiky, a veru sa nám to začalo aj čiastočne dariť. Pozdejšie sme dávali už pozor na rybárov, ktorí chytali na mušky, a keď sme im pri zachytení mušky odpopínali, sme si niektorú pre seba schovali. Keď sme boli sami, chytali sme ryby aj s lieskovou palicou s konským vlasom, na konci umelou muškou vyzbrojení. Vtedy zostali aj pre nás červiaky v hanbe. Palicu s muškou sme veru pri vode dobre schovávali a bolo to naše prvé športové chytanie, ktoré začalo muchou domácou.
Naši rybári mali palice primitívne, nie také štiepané a ohybné, ako mal p. profesor a preto aj s muchami boli v biede lebo týchto veľa poodtrhali. Na našu domácu muchu chytili sme ryby len počiatkom leta, ale pozdejšie ukázal sa nám opäť nový zárobok, chytanie mušiek pre rybárov. Tieto sme chytali po kriakoch okolo vody a dávali sme ich do škatuliek. Tieto mušky martinskí rybári napichovali na malé háčky a tým spôsobom chytali ryby. Mušky sme chytali vždy podľa farby obrázkov, ktoré nám p. Fiala z tašky p. profesora ukazoval. Tak sme sa mali aj my možnosť naučiť, na aké muchy kedy chytať.
Keď sa objavili na lúkach a na brehoch koníky, muchy už pre nás nemaly cenu, lebo na koníky sme chytali väčšie muchy, a to na takých miestach, kde nás žandári a rybári nevideli. My, chlapci, čakali sme každé leto na p. profesora, ktorého sme ešte pár rokov vídavali v lete, ako chytá ryby, ale už viac samotného. Najčastejšie sme ho videli na Turci, ako sa brodieval po vode a ako chytané ryby opatrne odopínal a púšťal zpät do vody. Toto, sa nám chlapcom, keď sme boli už aj starší, nijak nemohlo zmestiť do hlavy, prečo tieto ryby chytá a zas púšťa zpät do vody. Takto za trinásť rokov letoval jedenásť ráz p. profesor na Bystričke a chytával a učil chytať ryby martinských rybárov športovne.
Po dlhšej dobe sa naša spoločnosť chlapcov -rybárov na čierno rozišla, a mne osud nadelil, že som išiel do cudziny a vrátil som sa do oslobodenej domoviny až v r. 1919. Prvé, čo bolo pre mňa, pozrieť si miesta bývalého rybárenia a hneď na to vstúpil som do Rybárského spolku, ktorý sa utvoril v Turč. Sv. Martine. Pri prvej návšteve p. prezidenta v Turci, už po oslobodení, miestní rybári usniesli sa poctiť ho hlavátkou, ale bolo starosťou túto chytiť. Konečne sa im ju podarilo uloviť do siete na Váhu. Pri odchode p. prezidenta z Martina, podali mu rybári chytený úlovok do vlaku a keďže už bol o love tejto hlavátky pred tým informovaný povedal p. G. Izákovi: „Hej, ale túto ste chytili do siete a nie na udicu, ako športovci“.
Pozdejšie chodieval aj p. prezident na Bystričku, ale ryby už nelovil. V tom čase stretol som sa s p. prezidentom ako rybárom na Bystričke na letovisku pi. Dr. A. Masarykověj, ktorá ma požiadala, aby som chytil niekoľko pstruhov. Ochotne som vyhovel a bolo dosť pozde večer, keď som im priniesol žiadaný úlovok. Pán prezident ma pozval do svojej pracovne a tam som mu musel dopodrobna referovať, o celom priebehu lovenia a neopomenul sa dotázať na to, na ktorú muchu som ktorého pstruha chytil. Celu moju rybársku výzbroj, ktorú som mal so sebou, som mu musel ukázať a p. prezident s veľkou pozornosťou túto prezeral a pri tom nazpamäť menoval anglické mená múch a udával i dobu, s ktorými muchami sa má kedy a ako chytať. Pri tom skúšal p. prezident pružnosť mojej palice a dotazoval sa na martinských rybárov, či chytajú ryby na červiakov alebo na muchy, a aký je stav rýb, najmä lipňov a hlavátok v riečke Turiec.
Na fotografii vidíme aj rybársky lístok p. prezidenta Masaryka z roku 1897 vydaný hl. slúžnym Ruttkayom v Turč. Sv. Martine. Zaujímavá okolnosť pri tom je tá, že v tom čase úradoval v Turci prenasledovateľ Slovákov povestný Ujhélyi, hlavný slúžny, mocipánom celého Turca bol opäť p. Benický, podžupan. Keď chodieval p. prezident chytať ryby a polovať na medveďov a škodnú zver, musel mať aj poľovnícky lístok, a hlavný slúžny, dozvediac sa o p. prezidentovi, že je na Bystričke, dal si zavolať p. statkára Markovického a upozornil ho na to, že má u seba českého profesora, aby si dal pozor. Z toho dôvodu išiel p. statkár Markovický s p. profesorom k podžupanovi Benickému a zaručil sa za neho a na ich rozhovore bolo najzaujímavejšie to, že p. Benický, ktorý dobre hovoril po slovenský nechcel hovoriť touto rečou a zas p. prezident nechcel hovoriť po nemecký. Nakoniec sa predsa dohodli a rozprávali sa po francúzsky.
Nechcel som opisovať tieto dojmy z rybárčenia p. prezidenta v Turci, predpokladal som, že tieto napíše niektorý zo starších rybárov, ktorí s p. prezidentom chytával. Keďže minulého roku posledný z týchto rybárov zomrel a neuverejnil tieto zážitky, konám to teraz na pamiatku 60 ročného športového chytania rýb na mušky v Turci. Vďakou som zaviazaný Mpi. J. Markovickéj za poskytnutie informácií ako aj za vypožičanie palíc a mušiek p. prezidentových na vyhotovenie snímkov. Vyslovujem vďaku p. Ing. Šimkovi z Kolína, ktorý pri príležitosti vykonania prednášky o rybárstve v Turč. Sv. Martine, tieto snímky vyhotovil a ktoré tu uverejňujem.
Československý rybář 2/1948
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
