Kto čaká, že dostane podrobný návod na zaručený úlovok trofejného pstruha, ten bude zrejme sklamaný. Našťastie nikto na svete nemôže dať podrobné odporúčanie, ako uloviť pstružieho velikána. Každý trochu skúsený pstruhár tomu rozumie. Napriek tomu všetkému verím, že v nasledujúcich príbehoch, ktoré sa naozaj stali, nájde pozorný čitateľ ponaučenie. Možno aj cestu k tomu, ako uloviť krásnu rybu.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: APRÍL 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Nezáleží na vybavení...
Kamarát Mirek je dobrým rybárom. Poznáme sa od detstva, pretože jeho otecko nás už ako malých chlapcov viedol k rybárčeniu. Spolu sme chytali úhory, kapry aj pstruhy a pri tom všetkom rybárčení sme mali na mysli často opakované slová jeho otecka. „Nezáleží na vybavení! Prút aj navijak sú vedľajšie! Čo je dôležité? Jemný vlasec a dobrá nástraha!“
V mojich očiach bol jeho otecko skrytý rybársky vynálezca. Zakuklený rybársky génius, ktorý bol vždy otvorený novým myšlienkam a spôsobom lovu. Preto som sa ani nečudoval, keď začal experimentovať s výrobou rybárskych nástrah. Začiatkom 70. rokov sa u nás objavili prvé twistre. Nedali sa síce zohnať, ale ich fotky v katalógoch nenechali žiadneho rybára pokojného. Každý po nich túžil, ale nikto ich nemohol zohnať. Mirkov otecko ich mal vyrobené do týždňa.
Spomínam, ako nábožne otvoril škatuľku a ukázal mi valčeky tesniacej hmoty do okien, ku ktorým boli prišité chvostíky vystrihnuté zo starých gumových rukavíc. Ako prvý v našom rybárskom spolku si začal vyrábať voblery z lipového dreva a podivne pretiahnuté olovká uviazané s dlhou srsťou, chemlonom alebo perím. Na ne mal väčšie úspechy ako rybári loviaci na mŕtve rybičky. Tá záľuba vo výrobe nástrah mu zostala, ale ich testovanie prevzal práve jeho syn Mirek.
Radšej budem potichu
Dlho sme sa na rybách s Mirkom nestretli. On pracoval ako školník v tunajšej základnej škole a ja som dochádzal za prácou do vzdialeného Brna. Raz, to náhoda však chcela, a zviedla nás na malú chvíľu dohromady. Brodil som riekou a rybárčil za sprievodu svojho psa. Takýto psí sprievod nemá veľa rybárov rado. Zdá sa im, že pes plaší ryby. Preto sa snažím chytať na vzdialenejších a menej navštevovaných častiach rieky.
„Poď! K nohe!“ Chrlím jeden pokyn za druhým. „Je čas na desiatu!“ Vysvetľujem svojmu huňatému miláčikovi. Len čo si sadáme v tieni rozložitého gaštanu, objavuje sa na druhej strane rieky Mirek. Ide veľmi obozretne. Potichu našliapava. Chcem na neho zavolať, ale vzápätí si uvedomím, čo to bude znamenať. Upozorním tým svojho psa, že niekto je nablízku... a tak sa tam určite pobeží pozrieť alebo začne štekať. „To predsa nemôžem urobiť! Radšej budem potichu. Pozriem sa v pokoji, ako chytá ryby!“ - vravím si.
Zo svojho úkrytu pod prevísajúcimi gaštanovými vetvami sledujem Mirkovo počínanie. Čím bližšie prichádza k vode, tým viac sa krčí. Nakoniec zostáva kľačať kúsok od vody. Prúd sa v tých miestach opiera do brehu a tlačí pod vínovo červené korene jelší. Mirek vysúva špičku prúta nad vodu. Odklopí navijak a spúšťa ťažkú nástrahu ozdobenú perím do prúdu. Chvíľu ju nechá unášať prúdom. Preklopením navijaka ju rázne zastavuje. Teraz pracuje len špičkou prúta. V oživovaní nástrahy mu teraz výdatne pomáha prúd. Každým podvihnutím sa dostáva nástraha ďalej a ďalej. Až pod breh, do tmavej jamy ukrytej pod jelšovými koreňmi. Áno! Teraz je to v najnádejnejších miestach, vydýchnem obdivne. Ak teraz nedostane záber, tak tu nie je žiadny pstruh, pomyslím si v duchu na malú chvíľu.
Rieka je zakalená ako káva
Rovnako tak to cíti aj Mirek na druhej strane rieky. Netrvá to ani päť minút a už ho vidím, ako rýchlo navíja vlasec a odchádza. Niekomu by sa to mohlo zdať divné. Päť minút sa sem pomaly plazí a potom tu loví takú chvíľu? A kam sa zase ponáhľa?
Odpoveď prichádza sama asi o týždeň neskôr. Rybárčim na prúdnom úseku rieky. Keď náhle vidím Mirka, ako si vykračuje po lesnej cestičke, ktorá lemuje riečny breh. „Hej! Mirku! Ako to šlo? Prečo nechytáš?“ Snažím sa prekričať hukot riečneho prúdu. Čiastočne sa mi to aj darí. Vďaka tomu sa kúsok predo mnou vynára Mirek s tajomným úsmevom na tvári. „Čo je? Prečo sa tak škeríš“ - divím sa. „Človeče, Milan! Mne sa podarilo niečo, čo sa môjmu otcovi nepodarilo za tridsať rokov! Ja som dnes ulovil na otcovu chemlonovú nástrahu pstruha 56 cm! To je neuveriteľné!“ - raduje sa Mirek. Na rozlúčku zhotovujem ešte niekoľko fotiek na pamiatku. Nebol to ten rok ešte konečný úlovok. Ďalší víkend ulovil Mirek pár pstruhov potočných, ktorým chýbal len malý kúsok k prekonaniu bájnej hranice 50 cm.
O nejaký týždeň neskôr idem rybárčiť k vzdialenej rieke. Je to pekný kus cesty, a tak prichádzam spolu s kamarátom až okolo siedmej hodiny. Napriek oneskorenému príchodu stretávame rybárov, ktorí sa vracajú od vody. „Čo sa deje? Dnes to tak bralo, že už ste odchytali?“ - pýtam sa prekvapene. „Ale kdeže! Vôbec to nemá cenu. Rieka je zakalená ako káva!“ - nadávajú na nepriazeň osudu. „To predsa nemôže byť také zlé,“ - krúti neveriacky hlavou kamarát Radek.
Radek vyťahuje jedného pstruha za druhým
„Keď už sme sem prišli, tak sa aspoň pozrieme k vode!“ - prehovára ma. Pri ceste cez les stretávame ďalšieho vracajúceho sa rybára. „Dokelu! Kam to idete? Dnes to naozaj nemá cenu. V noci kúsok od nás silno pršalo. Prívalový dážď vypláchol malý potok, ktorý preteká poľom. Nikdy by som neveril, že naša rieka bude ešte kalnejšia ako legendárna Žltá rieka v Číne!“ - čuduje sa rybár. „Keď sme sem išli takú diaľku, tak sa na to aspoň pozrieme“ - vysvetľuje kamarát. „Hmmm! To vidím,“ usmieva sa rybár, „ty sa dnes budeš naozaj len pozerať!“ Otáča významne oči stĺpikom, keď vidí v jeho ruke muškársky prút. Len čo sa stráca za našimi chrbtami, začínam váhať. „Radku, nevrátime sa? Ja si v tej kalnej vode nejako poradím. Veď mám prívlačový prút! Ale čo ty? Máš aspoň nejaké strímre?“ - pýtam sa. „Nemám nič! Len škatuľku a pár nýmf, ktoré som si uviazal a ktorým verím!“ - odpovedá Radek rozhodne.
Po príchode k vode vidíme, že je to zlé. Okolo nás sa valí hučiaca rieka. Brehy sú zaplavené a zababušené do hmly. O čistote vody sa nedá vôbec hovoriť. Rieka pripomína skôr tečúce bahno ako vodu. Celá krajina je ponurá. Olovene sivá obloha hrozí dažďom... a na nás padá smútok . „To dnešné rybárčenie asi bude pekná bieda“ - myslím si, keď leziem do vody. Jediné, čo ma trochu upokojuje je, že je stále lepšie mať v ruke prívlačový prút ako muškársky! Radek však na rozdiel odo mňa zostáva neochvejne pokojný. S neuveriteľnou istotou a vierou v úspech brodí do rieky. Sústredene prechytáva každý splav za kameňmi. Čoskoro sa mi stráca v hustej hmle nad riekou.
Idem potichu a sám. Voda nadľahčuje moje kroky a ja si naraz pripadám neuveriteľne ľahký. Rybárčim a súčasne s obdivom pozorujem okolitú prírodu. S radosťou si uvedomujem, ako rýchlo klesá voda a ako sa rýchlo čistí. Vláčim na malé voblery aj na svetlé smáčky, ale stále bez výrazného úspechu. Tých pár malých pstrúžikov ani nepočítam. Občas, keď sa chuchvalce hmly rozostúpia vidím, ako Radek vyťahuje jedného pstruha za druhým.
Radku! Človeče, to je pstruh?!
Hoci je to zvláštne, zábery rýb má aj na plytčine, kúsok od brehu. A čo je ešte divnejšie? Všetky pstruhy mu berú na malú čiernu nymfu. V podivnom rozpoložení prichádzame až k starému kamennému splavu. „Tu to vyzerá dosť zaujímavo“ - upozorňujem, „ale pod splavom, v perejách to bude lepšie!“
Len čo sa ocitnem pod splavom, som svedkom podivného zápasu. Radek zdoláva nejakú rybu nad splavom. Podľa ohnutého prútu súdim, že ide o trofejný kus. Rýchlo sa prebíjam prúdom vody, ktorá preteká cez splav. Konečne stojím na vrcholku splavu a s napätím hľadím do pokojnej vody nad splavom. Kúsok predo mnou sa odohráva napínavý zápas. Muškárska šnúra reže vodu. Uteká proti prúdu. Hladina sa občas rozostúpi do veľkého kolesa pod únikom ryby. Čím ďalej, tým častejšie sa na hladine objavujú gejzíry vody.
Na malú chvíľu zazriem aj chvostovú plutvu. „Radku! Človeče, to je pstruh?!“ Vykríknem pridusene. Môj hlas však zaniká v hrmení rozdivočenej vody. Napriek tomu však kamarát niečo tuší a volá: „To bude asi veľký jalec. Čo by tu nad splavom robil pstruh?!“ Ryba sa stále snaží unikať od nás. Náhle sa otáča a rozbieha veľkou rýchlosťou po prúde, priamo ku splavu. Až kúsok pred ním sa ryba zľakne a vyskočí. V tesnej blízkosti pred nami sa roztriešti bahnitý prúd rieky a z jeho stredu náhle vyletí pekný pstruh potočný. Je vo výbornej kondícii. Pri ďalšom výskoku mu ide už v ústrety raketový podberák. Je dobojované! Krásna ryba sa na brehu skoro nezdrží. Tri fotky na pamiatku a bezmála polmetrový pstruh sa vracia zase späť do rieky.
Nové možnosti a nové poznanie
Čo k tomu povedať na záver? Ako sa človek môže stať úspešným pstruhárom? Aj tá najobyčajnejšia a „chudobná“ rybárska nástraha totiž dokáže pravý zázrak, ale len vtedy, keď jej rybár naozaj verí a dobre pozná. Navyše, keď s ňou vie jej majiteľ dobre a poctivo pracovať, tak sa nemusí ničoho a nikoho obávať. Všetky seba lepšie, aj mnohonásobne drahšie nástrahy budú za tou vašou vždy ďaleko pokrivkávať.
Rybár, ktorý sa dokáže za všetkých okolností sústrediť na dosiahnutie vopred stanovených cieľov, dokáže v živote stáť tak pevne, že žiadny aj ten najsilnejší prúd mu nepodrazí nohy. Mať snahu, chuť a vytrvalosť ísť stále vpred, za svojím cieľom. Hoci aj po malých krôčikoch. Nebáť sa sklamaní alebo výsmechu. Veď ak sa dokážeme z týchto neúspechov poučiť, otvoria sa pred nami nové možnosti a nové poznanie.
Viera vo svoje nástrahy, vybavenie, rybársky revír a hlavne vo svoje schopnosti. To sú dôležité veci pre dosiahnutie pekného úlovku. So schopnosťami sa žiadny človek nenarodí, ale postupne ich rozvíja a získava pri rybárčení. Chce to len málo. Myslieť inak ako druhí. Vidieť viac než ostatní. Dokázať sa stíšiť a v pokore pozorovať okolitý svet. Iba tak sa môžeme poučiť z jeho zákonitosti.
To je niekoľko drobných rád, ktoré viem, že naozaj pomôžu.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
