Je mi cťou predstaviť čitateľom Slovenského RYBÁRA Olda Zemana, moravského rodáka, pôvodným povolaním hudobníka, ale predovšetkým vynikajúceho muškára. Pán Zeman pôsobil, o.i., v orchestri Juraja Berczellera v legendárnej bratislavskej Tatra Revue, po emigrácii J. Berczellera viedol toto hudobné teleso až do jeho zakázania začiatkom 70. rokov. Ako hudobník pôsobil následne dlhé roky v orchestri Novej scény. Ako muškár však pôsobí – najmä na rieke Váh – dodnes...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2014
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Majstre, skúste nám priblížiť vaše muškárske začiatky...
Rybárom som bol prakticky od detstva, muškáreniu ako takému som sa však v začiatkoch nevenoval. Začiatkom 60. rokov som profesionálne pôsobil v Ružomberku a tam som s muškárením začal. V úplných začiatkoch to bolo tak, že som išiel autobusom z Ružomberka do Lúčok a všimol si, že na jednu stranu odkladacieho priestoru v autobuse si cestujúci nedávajú batožinu. Pýtal som sa prečo, tak mi vysvetlili, že na tej strane má pán šofér muškársku udicu. Ten šofér sa volal Ľudovít Šlauka. Poprosil som ho či by mi to niekedy neukázal a on súhlasil. Tak som sa postupne dostával k muškáreniu. Pán Šlauka mal – z dnešného pohľadu – príšerný prút a ako nadväzec používal chirurgickú šnúru. Raz si z neho robili srandu dievčatá, ktoré sa opaľovali na druhej strane brehu, keď im však dva-, trikrát zasvišťala šnúra s muškami okolo hlavy, rýchlo sa pobalili. Mal som s ním kopu príhod, párkrát sme sa k Váhu doviezli priamo jeho autobusom... Keď už spomíname moje muškárske začiatky, tak ďalším z mojich učiteľov bol pán Jozef Lehotský z Liptovského Hrádku, vynikajúci muškár. Títo ľudia ma primárne formovali ako muškára. Tzv. hrádocký systém je loviť zásadne proti vode.
Aké bolo muškárenie v tých rokoch?
Treba si v prvom rade uvedomiť, že sme chytali za úplne iných podmienok. Po prvé, zohnať výbavu bolo niečo veľmi ťažké. Ďalej, muškárske háčiky, ako ich poznáme dnes, vtedy prakticky neexistovali – háčiky s očkom boli úplne nezohnateľné; riešilo sa to rôzne, dovozom zo zahraničia (ak bola možnosť) alebo sa vyrábali háčiky prípadne sme používali to čo bolo práve k dispozícii. Mušky sa kúpiť v obchodoch takisto nedali, domáci muškári viazali a my sme sa od nich učili. V tom čase – a hovorím to otvorene – rýb bolo vo Váhu naozaj veľa (okolo roku 1965), výrazne však prevažoval lipeň, pstruhov bolo veľmi málo. Keď niekto chytil v tých časoch pstruha, bola to veľká vzácnosť. V tých časoch hospodár Dr. Bogyi zlovil z okolitých prítokov pstruhy a lipne a nasadil ich neskôr do Váhu pod Bešeňovou. Boli to také 30-centimetrové ryby a on ich vlastne z málo úživných prítokov nasadil do takej úživnej vody akou je Váh, a tak sa vytvárali stáda lipňov.
Na ktorých revíroch muškárite a muškárili ste v minulosti?
Tak, samozrejme, to je v prvom rade Váh. V časoch, o ktorých hovoríme, stál benzín nejaké tri koruny. Veľakrát sme sa vybrali na Váh, pozreli sme sa, hovoríme si tečie 20 kubíkov, to nie je dobré, ideme na Oravu, na Orave nebolo dobre, tak sme išli na Belú a vrátili sme sa ešte ten istý deň na Váh. Dnes som rád keď ide 20 kubíkov. Prakticky od počiatkov lovím cielene lipne, v 60., 70., 80. rokoch nebol problém uloviť za vychádzku nejedného lipňa nad 50 cm. Toto je, žiaľ, minulosť. Podľa môjho názoru dnes je lipňov málo lebo neexistujú stáda tak ako to bolo v minulosti. Už som dávno nevidel lipňa nad 50 centrimetrov.
Aké mušky používate a viažete?
Opäť začriem do minulosti. Napríklad kedysi hospodár na Orave Štefan Jandek mal 13 druhov mušiek, presne si už nepamätám ktorých. Ja zastávam názor, že nie je dôležitá farba mušky, ale primárne jej silueta. Vždy som mal uviazané 3 veľkosti z každej mušky. Pre mňa neplatí názor, že „ryba mušku netrafila“, s tým nesúhlasím, ryba trafí vždy, ale keď sa jej niečo „znepáči“ vypľuje obrovskou rýchlosťou. Kedysi, keď som ešte fajčil, som hodil špaka do vody a videl som na vlastné oči ako pstruh „zabral“ a vzápätí vypľul. Rovnako tak zastávam názor, že kto chce chytiť trofejnú rybu, mal by chytať na mokro. Mal som kamaráta a vynikajúceho muškára Bohuslava Ondráčka (pozn. zakladateľ tria Golden Kids – Vondráčková, Kubišová, Neckář). To bol pán muškár, my dvaja sme viazanie dovádzali do takej úrovne, že jeden z nás bol so šnorchlom a okuliarami v bazéne a druhý hádzal mušky do vody. Ten čo bol v bazéne sa na to pozeral z „lipnej“ perspektívy a hodnotil siluetu mušky. Tu musím spomenúť ďalšie meno – Andrej Demko z Ružomberka, výborný viazač. Viazal mušku, ktorú sme všetci volali „demko quill“ na 14-ku háčik viazal oranžové telíčko, takého „mrkváka“ ale chytalo to vynikajúce. Dnes by som to trochu nadnesene povedal takto - kedysi som mal tristo mušiek a dnes tri. Prečo? Pretože buď ju tá ryba zožerie alebo nie...
Napríklad všetkým muškárom známy red tag vznikol podľa mňa z hmyzu, ktorý sa volá po česky „kovařík“, po slovensky kováčik krvavý. Je to pobrežný hmyz, ktorý som už dávno nevidel. Takže prakticky by to nemala byť už účinná muška, ale tiež mám skúsenosť, že keď mi nič nefunguje, dávam red taga a veľakrát s úspechom.
Ako najradšej lovíte?
Ako som spomínal, kto chce chytiť trofejnú rybu, nech chytá na mokro. Ryba chytá vždy na spodku. Sledoval som kolegov z Čiech ako lovia na moderné techniky, na tzv. Francúza, tento systém ja už neovládam. Pochopiteľne, nymfy používam tiež. Najčastejšie dnes už lovím ako kedysi nebohý Jožko Kroner, tzv. martinským spôsobom: dve mokré mušky na nadväzci, koncová a prívesná. Stímrovanie je takisto moja obľúbená metóda. Pamätám si ako mi na Váhu na mokro na 18-ku mušku zabrala hlavátka 75-80 cm, pomaly som ju zdolával, prišla mi až k nohám, vo vode som ju vypol a ani sa nepohla. Rozmýšľal som čo je s ňou, jemne som ju ťukol do chvostovej plutvy a vystrelila ako torpédo.
Spomínali sme už v našom rozhovore nejaké mená, na koho si tak pamätáte za vašej dlhej muškárskej kariéry?
Tých ľudí, s ktorými som trávil čas pri vode a zdieľali sme spolu muškársku vášeň je mnoho, nerád by som niekoho zabudol. Ale keď spomíname lipne, a predovšetkým Váh, tak je to v prvom rade už menovaný Bohuš Ondráček, ktorý dnes už, žiaľ, chytá v muškárskom nebi. Nemôžem nespomenúť, starším muškárom určite známeho, Dušana Mlynára. Je to strýko známeho muškára a majiteľa rybárskej predajne v Ružomberku Janka Táboreckého, Janka poznám odmala keď začínal s rybačkou. Dušan bol úspešný reprezentant a viacnásobný víťaz v rybolovnej technike. Ďalším parťákom a vynikajúcim muškárom bol Pavel Dadák z Prostějova, ktorý už, žiaľ, tiež nie je medzi nami. Vynikajúcim muškárom je aj Michal Cihlář. Niektorých z nich máte možnosť vidieť aj na fotkách.
Môžete sa nám pochváliť nejakými trofejnými úlovkami?
Lipňov okolo 50 centimetrov som mal naozaj mnoho. Trofejný je určite 51-centimetrový z 80. rokov z Váhu (jeho hmotnosť bola 1,40 kg). Takisto sa mi v minulosti pod Ružomberkom niekedy za hodinu uloviť a pustiť 7 až 11 potočákov, ktoré mali nad kilo. Už vtedy sme robili to, čo dnes poznáme pod chyť a pusť. My sme nikdy ryby vo veľkom nebrali, keď tak trofejnú rybu na preparáciu. Trofejný pstruh potočný, ktorého mi vypreparoval Jarko Šubjak, má 62 centimetrov a vážil 2,4 kg.
Ako hodnotíte dnešný stav na slovenských vodách?
Určite nepoviem nič nové, keď poviem, že stav je podľa mňa zlý. Je chvályhodné, keď sa nájde pár jednotlivcov ako už napríklad spomínaný Janko Táborecký, ktorí sa to snažia zo súkromnej iniciatívy zlepšiť. Desaťročia je mojou rybárskou základňou chalupa neďaleko Ružomberka pri riečke Revúca. Kedysi sa rojili potočníky, lietali, dnes je to vzácnosť vidieť. Súvisí to určite aj s celkovými zmenami v prírodnom prostredí. Prial by som dnešným muškárom aby si mohli zachytať na takých zarybnených vodách ako mala moja generácia v minulosti.
Majstre, ďakujem za rozhovor aj za láskavé zapožičanie fotografií z vášho súkromného archívu. Prajem vám veľa krásnych rokov pri vode s muškárskym prútom.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
