Teploty hlboko pod bodom mrazu, zasnežené brehy riek, rybníkov a jazier, ľadom pokrytá hladina a pod ním ticho a pokoj. Po niekoľkých rokoch, keď zima pripomínala skôr predĺženú jeseň, nám tentoraz nechala spomenúť si, o čom vlastne je a čo dokáže. Núti ma to zaspomínať na predošlú sezónu, ktorá sa vlastne začala už vo februári 2016, keď teploty cez deň dosahovali príjemné hodnoty a dovolili mi stráviť víkend pri vode.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: APRÍL 2017
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 60
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2017.
Hoci s neveľkým výsledkom v podobe dvoch kaprích dorastencov na feeder, aj tak som bol za ne rád a užíval si pokojnú atmosféru, ktorá v krajine okolo vody vládla. Prvý poriadny nástup do sezóny som okúsil až začiatkom marca, keď vodu začali ohrievať stále silnejúce lúče slnka a šanca urobiť záber od kapra sa zvyšovala zo dňa na deň.
Skorá jarná víkendovka
Prišiel som na svoje obľúbené miesto a všetko potrebné na lov som mal pripravené už z domu. Prvé nastraženie montáží smerovalo pod breh do metrovej hĺbky. A aj keď som svoj pohyb pod brehom obmedzil na nutné minimum, vytúženého záberu som sa cez deň nedočkal. Než sa zotmelo, prehodil som jednu montáž do väčšej hĺbky. Čo keby ryba preplávala práve tadiaľ. Začalo zľahka poprchávať, a tak mi nezostalo nič iné, ako čerstvo uvarenú kávu vychutnávať z bivaku a počúvať šumenie toho, ako dopadalo mrholenie na môj dočasný prístrešok. Svetlo vystriedala tma a hladina rieky sa pomaly začala prebúdzať k životu. Netrvalo dlho a dióda môjho príposluchu presvietila prítmie bivaku. Skontroloval som pohľadom diódu na hlásiči, ktorý svietil tiež a nasvecoval mi prilepený swinger k prútu. Cievka navijaka sa nesmelo otočila a po chvíľke ešte raz. Nemal som na čo čakať, pridvihol som prút a zľahka prisekol. Cítil som trochu nervozity, je to predsa len po pár mesiacoch poriadna zmena. Nervozita opadla a ja som si mohol vychutnávať zdolávanie kapra. A aj keď voda bola stále studená, tak predviedol niekoľko naozaj slušných výpadov. Rýchla fotka a späť do vody, vďaka. Druhý deň sa opakoval rovnaký scenár a kontakt s rybou prišiel až po zotmení. Dva krásne šupináče boli bodka za touto skorou jarnou víkendovkou.
Všetko zlé je na niečo dobré
Pred koncom jari mňa a môjho kamaráta Honzu čakala týždenná výprava na obľúbený revír. Tejto výprave predchádzalo pár víkendových chytaní, ktoré mali vzostupnú tendenciu, čo sa týka veľkosti rýb. A preto som sa nemohol dočkať týždňa strávenom pri vode a čakať na záber od nejakého tunajšieho mohykána. To som však netušil, že namiesto chytania a relatívneho odpočinku budeme stále v presune a prehovárať kapry k vytúženému záberu. Nuž, nestalo sa nám to prvýkrát a myslím, že ani posledný, keď sme sa trafili práve do náruživého trenia a urobiť aspoň jeden záber za deň je vtedy ťažké. Aj keď výprava nedopadla podľa našich predstáv, tak jedna vec sa podarila. Pozreli sme sa na miesta, o ktorých sme už dlho premýšľali, že ich navštívime, a tým si rozšírili možnosti pre chytanie po celý rok. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a z výpravy sme si miesto fotiek kaprov odviezli zaujímavé poznatky. Najväčšie prekvapenie nás však čakalo zhruba o tri týždne neskôr. Počasie, na ktoré kladiem najväčší dôraz, a z veľkej časti rozhoduje o mojich krátkych výpravách, sa tento víkend nemalo v zásade meniť. De facto malo byť priemerné a na danú dobu v normále.
Bez Signalu už vlastne ani nejazdím…
Keďže som bol dohodnutý s Honzom, že podnikneme pred letom poslednú víkendovku, tak som sa aj tak tešil, že uzavrieme v pokoji jarnú časť sezóny. Ani jeden z nás si ani vo sne nemyslel v akom veľkom štýle to bude. Že jazdím len naľahko, len s tou najnutnejšou výbavou, nemusím iste už opakovať. Ale teraz som to doslova obmedzil na to naozaj najdôležitejšie, s čím si vystačím na dvojdňovej výprave. To máte ležadlo, spacák, prúty, dve vidličky, podberák, mäkká podložka pod kapra a, samozrejme, boilies Signal. Bez neho už vlastne ani nejazdím. Na večer dorazil Honza s veľmi podobnou skladbou vybavenia a doplnil ma svojimi montážami vo vode po svojej pravej strane. Chvíľku sme ešte debatovali o predchádzajúcich výpravách, ale únava bola silnejšia. Zaspal som, takpovediac „na prvú“. Budík ma zobudil presne o piatej a len čo som rozlepil oči, všimol som si, že prúty sú stočené a montáže sa hojdajú pod špičkami prútov. Nepamätám si, že by som to bol urobil. Preto ďakujem Honzovi za pomoc. Napichol som teda len naplnené PVA pančuchy a montáže leteli späť na svoje miesta, o ktorých som bol presvedčený, že budú tie TOP, kde ryby budú zháňať svoju obľúbenú potravu. Nezriedka sa mne aj Honzovi stalo, že pri sťahovaní montáže, bola na hrote háčika poriadne vypasené patentka. A preto som si bol istý, že toto budú tie správne miesta, kde sa ryba s najväčšou pravdepodobnosťou bude zdržiavať a kŕmiť.
Pre mňa top trojica.
Nastal čas na ďalšiu porciu adrenalínu
Netrvalo dlho a prvý záber na seba nenechal dlho čakať a prišiel ani nie hodinu po nahodení. Cievka navijaka hrala svoju nezameniteľnú pieseň a ja som bol pripravený si zdolať prvého kapra z tejto nádhernej vody. Chvíľka boja a kapor ležal v mokrej podložke na brehu a Honza už s pripraveným foťákom robil pár snímok. Než stačil uložiť foťák do brašne, rozbehol sa aj jemu krajný prút. Kapor to odštartoval takou rýchlosťou, že by som tomu ani neveril. Honza na nič nečakal a už zvieral prút v ruke zdolávajúc jedného z kaprích bojovníkov. V tomto štýle sa nieslo celé dopoludnie a nebyť jednej zamotanej montáže a jednej odtrhnutej, nemal by som ani čas sa trochu najesť. Ale len čo som prehltol posledné „sústo“, zaznamenal som na mojom ľavom prúte nesmelý záber. Swinger prilepený k prútu a len tak zľahka sa pretáčajúca cievka mi dávali znamenie, že nastal čas na ďalšiu porciu adrenalínu. Ale tento súboj s rybou bol o poznanie iný ako s ostatnými rybami, ktoré som doteraz zdolal. Ryba si išla pomaly, do strany smerom k Honzovým prútom a nejavila ani náznak protestu. Chvíľku mi to pripadalo, že ťahám vrece zemiakov. Cievka sa pomaly plnila dôležitými metrami vlasca a ja som tušil, že ryba nebude ďaleko. Keď už som si myslel, že mám vyhrané, kapor zmobilizoval svoje sily a pustil sa do boja. Až teraz sa začal ten naozajstný súboj, ktorý rozhodne o víťazovi. Minúty ubiehali a ja som sa zatiaľ len mohol domnievať o veľkosti môjho protivníka.
Bolo už cítiť, že kaprovi dochádza sila
Na prúte bolo už cítiť, že kaprovi dochádza sila a koniec súboja sa neodvratne blížil. Ale kým nie je kapor bezpečne v podberáku, nie je ešte vyhrané. Je to tu. Je dobojované. Skúseným manévrom podberáka Honza navádza na hladine odovzdane položeného kapra, ktorý vydal veľa síl pri tomto úžasnom súboji. Musel som si sadnúť na kameň a chvíľku si oddýchnuť. Miera adrenalínu a napätia mi trochu rozklepala kolená.
Honza už mal pripravené veci na váženie a fotografovanie, takže doba, počas ktorej bude kapor mimo svoj živel, bola skrátená na to najnutnejšie minimum. Už pri zdvíhaní vážiaceho saku som tušil, že by mohol kapor atakovať hranicu 20 kíl. Do tejto méty mu však ešte niečo málo chýbalo. Ale aj tak som mohol prepísať môj doterajší osobný rekord. Nejakú dobu vo mne doznieval pocit napätia a absolútneho šťastia. Chvíľu ešte trvalo, než som znova nahodil a úprimne, nejako veľmi som neponáhľal.
Všetko krásne sa musí raz skončiť
Do večera sa nám podarilo ešte niekoľko krásnych rýb, medzi nimi aj dva úžasné riadkače. Po vyčerpávajúcom dni sme po zotmení na oslavu otvorili fľašu vína, ktoré nám doniesla Honzova priateľka a rozprávali sa o dnešných úspechoch. Únava bola silnejšia, a preto som opustil príjemnú spoločnosť a vplával do spacáku, v ktorom som zaspal, ani neviem ako. Ráno ma zobudil zvuk cievky Honzovho navijaka. Možno si to dám ako zvonenie budíka. „Nechcel som ťa budiť, ale vstávaj. Potrebujem pomôcť“. Nieslo sa od vody. Po dobehnutí k vode som zazrel, že jedného kapra už v podberáku má. Ďalšieho zdolával na prúte. Podľa ohnutej špičky išlo o väčšieho kapra. Bolo mi jasné, že tá jazda, ktorú zažívame od soboty, sa ešte neskočila. A tiež že nás stále čakala hŕba prekvapení. Potom, čo som podobral Honzovi kapra a urobil pár záberov jeho ranného double, som sa aj ja po nutnej rannej hygiene odhodlal naviazať nové montáže, ktoré okamžite leteli na úspešné sobotňajšie miesta. Než som si stihol vôbec niečo pripraviť na raňajky, zaregistroval som záber na pravý prút, ktorý tam ležal sotva desať minút. Zdolanie krásneho riadkača netrvalo dlho a kapra, dúfajúc, že sa nevidíme naposledy, som pustil späť. Zábery nám chodili striedavo zhruba po hodinových intervaloch, keď podložka pod kapra nestačila ani trochu uschnúť. Užívali sme si to plnými dúškami, čo na nás bolo tiež vidieť. Podľa reakcie Honzovej priateľky „Hej, ja idem, ty si ma vôbec nevšímaš!“ sme pokračovali v úspešnej jazde do doby, než sa blížil čas odchodu. Bohužiaľ, všetko krásne sa musí raz skončiť, a tak som bol nútený chtiac‑nechtiac, o niečo skôr ako Honza, odísť za svojimi povinnosťami. Z takto rozbehnutého miesta sa vždy odchádza ťažko. Aj cez to rieku som opúšťal s pocitom šťastia a s vďakou, že som toho mohol byť súčasťou. Ešte cestou domov mi volal Honza, že sa mu podarilo chytiť nádherného a ťažkého šupináča. Gratulujem, kamarát. Nová sezóna je teraz predo mnou a ja sa už teším na ďalšie zážitky, ktoré prežijem s rodinou aj s kamarátmi na miestach pri vode, ktoré mám tak rád.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
